MLOKi

Tomáš Janypka, Juraj Gábor: Viac ako o tvorení je to o tom, byť tu

Minulý rok prišiel všestranný umelec Juraj Gábor s nápadom na vytvorenie monumentálneho objektu uprostred Novej synagógy. Mal dopĺňať neviditeľnú guľu s priemerom šestnásť metrov, ktorú do kubusu stavby žilinskej synagógy vkreslil ešte v roku 1931 architekt Peter Behrens. V týchto dňoch má už Sphéra svoju reálnu podobu, no nie je len bežným výstavným objektom. Po celý rok 2021 bude tvoriť multifunkčný priestor pre všetky vizuálne, zvukové, divadelné či pohybové projekty – je možné ju vnímať ako architektúru, umelecké dielo, konštrukciu, cvičisko i javisko v jednom. Predstaviteľ scény súčasného tanca Tomáš Janypka je jedným z umelcov, ktorí Sphéru obohatia o ďalšie významy, funkcie a interpretácie. Má v pláne počas celého roka do objektu vstupovať a skúmať, čo všetko mu dovolí. V spoločnom rozhovore s autorom Sphéry Jurajom a jej výskumníkom Tomášom sme sa stretli v jedno nedeľné ráno – Sphéra mlčala, tesári odpočívali a my sme raňajkovali veterník.

Čo ťa, Tomáš, viedlo k rozhodnutiu celý rok sa venovať Sphére?
Tomáš Janypka: Súvisí to s „karanténnou rezidenciou“, ktorú som v Novej synagóge absolvoval v máji 2020. Vtedy som tu strávil dva týždne a cítil som sa veľmi dobre. V dialógu, ktorý sme viedli so Simonou Gottierovou a Jurajom Gáborom som sa začal hrať s úplne novými vecami – s materiálom, s telom ako mierkou či meracím nástrojom, zároveň s prístupom k priestoru, k váhe vecí, k hľadaniu domova. Kládol som si otázky, čo je živé, kde sa stretávajú vertikálna a horizontálna línia. Práve tam niekde vznikol základ pre aktuálnu rezidenciu a s ňou súvisiaci výskum. Juraj ma oslovil s tým, že by bol rád, keby som do priestoru Sphéry priniesol svoju performatívnu procesuálnu skúsenosť a tak vznikol nápad vracať sa do nej pravidelne aspoň raz do mesiaca počas celého roka.

Juraj, poznal si predtým spôsob, akým Tomáš tvorí?
Juraj Gábor: Videl som niekoľko Tomášových vystúpení na Kiosku, aj mimo neho – napríklad predstavenia Song lines: expedícia 97/18 a Nové sady. Spozoroval som v ňom ako v performerovi silnú črtu človečenstva – aj keď hrá, je veľmi obyčajný až váhavý, „hľadavý“. Tento aspekt nevedenia, pátrania po svojom mieste v akte, ktorý prebieha, sa mi zdal presne tým, čo hľadám.

Mali ste pred rezidenciou nejaké očakávania či konkrétne zámery?
TJ: Moje vstupovanie do Sphéry nie je orientované na výsledok, vnímam ho najmä ako procesuálnu záležitosť, ladenie sa na prostredie. Vzniká tu iný typ času a vo mne sa otvára veľa otázok – chcem to riešiť viac choreograficky, tanečne alebo to má byť skôr o práci s materiálom? Sphéra ponúka potenciály rôznych aktov, udalostí, performancií. Tým, že sa to ešte len rodí, cítim všetky možnosti. Chcel by som napríklad zachytávať procesy sezóny Sphéry – zacítiť ich a zaznamenať. Možno textovo, možno fyzicky, možno vizuálne. Ale možno len pocitovo. Nejako sa otlačiť do Sphéry. Viac ako o tvorení je to o tom, byť tu. A byť senzitívny a vnímavý.

JG: Tomáš je pre mňa permanentným hľadačom. Vedel som, že ho volám do istého diskomfortu a on si v ňom bude hľadať svoje miesto. Vznikajú tu kontrastné situácie a pre mňa je dôležité vidieť práve procesy, ktoré ma samého prekvapujú. Na jednej strane je logika veľkej stavby, každý sa na niečo špecializuje a ja to celé vediem. Ale na druhej strane je potrebná veľká miera improvizácie, aby sa určité veci stretali tak, že neskôr môžu fungovať samé osebe. Vzniká rôznorodá „vzťahovosť“, o ktorej vlastne bude celá Sphéra – dôležité je, ako budú ľudia, ktorých spojí, medzi sebou vychádzať, prepájať sa, tolerovať, ale aj sa obchádzať, vytvárať si dištanc, separátny priestor. Či si dokážu vypýtať svoj čas a či pri vyrovnávaní sa s diskomfortom nastanú aj stíšenia. Ja verím, že nastanú a že si budeme tie tiché miesta potom ešte viac vážiť. Čakanie na ne by som prirovnal k obdobiu, keď som bol malý a otec mne a bratovi sľuboval, že keď budeme veľkí, zoberie nás na dlhú túru na bicykli. Dlho čakal, kedy bude ten správny čas. Ideálny čas je ale nakoniec niekedy veľmi krátky – hop a už je za tým. Možno to je moja úloha – ako byť „tu a teraz“ vo Sphére počas celého roka. Kedy zažiť tú najhodnotnejšiu chvíľu.

Prvé dva mesiace si sa, Tomáš, počas stavania Sphéry takmer neustále pretínal s tesármi. Testoval si vtedy sklony, náklony sférickej plochy – čo ti dovolí, kde ťa limituje, kedy ťa premôže gravitácia a kedy ty premôžeš ju. Robil si teda niečo podobné ako tesári – budoval si základnú konštrukciu, ohýbal svoje telo ako oni dosky.
TJ: Dotkla si sa viacerých podstatných vecí. Aktuálne ma zaujímajú a fascinujú práve tieto základné prvky – váha vecí na fyzickej aj spirituálnej rovine, náklon, organizácia tela pod vplyvom rôznych síl. Intuitívne som si staval pre niečo základy, spolu so Sphérou. A fascinovalo ma sledovať popritom tesárov – je to funkčná, veľmi konkrétna práca. Neraz som mal chuť sa pripojiť, pomôcť im, ale uvedomil som si, že moja pozícia je iná a to som sa snažil akceptovať. Rozprával som sa s nimi o tom, čo pociťovali v dennom kontakte s materiálom. Pozoroval som, ako fungujú v náklone sférickej plochy, ktorý sa počas stavby radikálne menil. Niečo som skúšal, kým oni zasa potrebovali napríklad privŕtať drevo. Mali jasný cieľ a na záver dosiahli pocit ukončenia. Zažil som tam aj momenty, že si tesári zapli reprák s hudbou a moje telo sa hneď preplo do úplne iného rytmického pohybu, „nefunkčného“ fungovania. Sú to zaujímavé veci, ktoré vznikajú tak mimochodom. Možno by som na ne neskôr prišiel, skúšal ich aj sám, ale takto vznikali v procese tej práce. Rád tiež sledujem, kto ako do Sphéry príde, kde a ako si sadne, kde je komu príjemne a kam sa už nevie dostať.

Počas každého z tvojich „pobytov“ sa sústreďuješ na určitú tému. Jednou z nich je pomalosť, ďalšou atmosféry. Akým spôsobom sa ich výskum zhmotňuje?
TJ: Už dlhšie sa zaujímam o vnútorný pohyb, pomalé zmeny na hranici diváckej percepcie, takže som sa snažil znova vrátiť k tejto pohybovej kvalite a pristúpiť k priestoru svojou pomalosťou na hranici pohybovej meditácie. To poskytuje väčší priestor vedome vnímať rôzne procesy v tele, kedy prichádzajú zmeny, obrazy alebo emócie. Jeden podvečer som zostal v Sphére sám a prekvapilo ma, aké svetelné zmeny sa dejú na nehybnom objekte. Zdalo sa mi, že na povrchu pozorujem oblohu. Vyžadovalo si to však môj čas a pozornosť, aby som to dokázal oceniť. To, čo témy pomalosti a atmosféry pre mňa prepája, je pozorovanie – vnímanie vzťahu medzi telom a časom.

Pre teba, Juraj, je dôležité vnímať Sphéru v jej viacerých kontextoch.
JG: Jej význam sa vytvára v porovnávaní – opozitné veci si dávajú navzájom nejakú kvalitu. Ja hľadám pomer medzi umeleckým vstupom a výrobným procesom – ako my umelci vieme do neho vstúpiť, či doňho vieme niečo priniesť a niečo sa z neho naučiť. Alebo budeme len šašom? Tesár má potrebu byť efektívny, lebo vie, že má cieľ. Nemusí poznať celkovú predstavu, ktorú mám v hlave, ja mu rozkladám prácu na drobné kroky a on ich vykonáva. Používa také nástroje a pohyby, ktoré budú v súčte najlepšie pre dosiahnutie cieľa v danom čase. Tomáš nemá potrebu, ale možnosť. A má aj nevedenie cieľa.

Zaujíma ma tiež pozorovať, ako tesári pracujú s únavou a telom. Po štyridsiatich dňoch viem, že už pred piatimi dňami som ich mal vymeniť. Už by mal prísť nový tím s novou silou, ktorý sa vopred nastaví na to, že už je tu prudký sklon. Toto sú aspekty, ktoré so Sphérou súvisia a Tomáš ich mal šancu vidieť naživo. Ďalšou charakteristikou práce so Sphérou je nevypočítateľnosť. Tá súvisí aj s tým, že je ťažké vliezť do mojej hlavy, vidieť, ako som to vymyslel. Tesárom som ukázal nákres, model, ale nevedel som sprostredkovať, aké všetky senzitivity, senzibility to bude mať. To sa tesár dozvedá skrz vlastnú prácu, aj skrz vydýchnutie, ktoré má v prestávke.

Momenty, keď si vydýchne aj samotná Sphéra, sú najmä večery po skončení pracovnej šichty a víkendy. Priestor má úplne inú atmosféru, keď sa v ňom človek ocitne sám.
TJ: So Sphérou mám spojenú až istú sakrálnosť. Už keď som sem prvýkrát prišiel a boli tu len rozložené drevá, cítil som sa ako v chráme. Vzniká tu niečo, čo má akýsi meditatívny charakter. Pravidlá, logika nie sú ešte zadefinované. Pocitovo sa mi s tým spája niečo ako pohybová modlitba. Uvidím, čo to prinesie. Ale neznamená to, že ten priestor musí byť vnímaný iba vážne.

JG: Napríklad, keď si cez obed tesári varili klobásu, akákoľvek posvätnosť priestoru sa tým zrušila. V Sphére je okrem sprituality aj kopec civilnosti. Nemôžeme to brať celé úplne vážne, musíme vedieť aj zvoľniť, zabaviť sa. Nepracovať s ňou len ako s niečím nedotknuteľným.

Vo februári Tomáš zrealizoval prvý verejný výstup zo Sphéry – online performatívnu prechádzku, ktorá však nebola len záznamom istej fázy výskumu. Prezentoval si prostredníctvom nej ucelený umelecký kus.
TJ: Tento formát bol pre mňa ako prvý prototyp, učenie sa a skúšanie – aj toho, ako v tejto situácii zdieľať veci, aby boli čo najzáživnejšie a vedeli priblížiť to, čo človek fyzicky nemôže zažiť. Sphéra je vytvorená, aby sem prišli ľudia. Jej duchovný zámer podľa mňa tkvie v tom, vytvoriť prázdny plný priestor. Podstatné je, akým potenciálom ju títo ľudia budú napĺňať, ako sa ich pobývanie vo Sphére bude otláčať do stavby. Keďže pre pandémiu boli vtedy osobné návštevy vylúčené, vznikla požiadavka, vytvoriť niečo, čo by mohlo divákom poskytnúť aspoň nejaký kontakt so Sphérou. Preto som sa rozhodol pre online performatívnu prechádzku. A to napriek tomu, že pre mňa to bol stále len začiatok výskumu, nemal som ešte niečo, čo by som chcel zdieľať ja sám. V diskusiách sme dospeli k tomu, že to bude naživo a kameru si budem robiť sám.

Čo sa týka obsahu – znova sa trochu vrátim do mája minulého roku. Vtedy som zaznamenával najmä svetlo, rôzne svetelné momenty a zachytával som ich aj na mobil. K časti materiálu som sa teraz vrátil a čiastočne cezeň nastavil prístup k online performancii. Začal som sa hrať s viacerými vlastnými archívnymi nahrávkami – s útržkami rozhovorov, mojich snov. Rozhodol som sa vytvoriť koláž vecí, akúsi vizuálnu báseň k priestoru skrz moje telesné a vizuálne vnímanie. Snažil som sa ukázať nielen Sphéru v určitej fáze výstavby, ale odraziť do prechádzky aj časť mojej práce, ktorá už prebehla. Zachytiť vlastné premýšľanie, prístup k veciam, citlivosť. Keď človek prvýkrát vstúpi do Sphéry, je ohúrený jej monumentálnosťou a spektakulárnosťou. Ja som sa snažil upriamiť pozornosť aj na veci, ktoré sú inak touto veľkosťou prehlušené.

Juraj, objavil si pri sledovaní Tomášovho streamu na Sphére niečo nové? Vie ťa ešte niečím prekvapiť?
JG: Robím to práve preto, aby som bol prekvapovaný. Je kopec vecí, ktoré si vymyslím, premýšľam, čo by ešte bolo možné použiť, pridať, ale záverečnú chuť nepoznám. Bolo tam veľa vecí, ktoré pre mňa boli „wau“ a vznikali priamo v procese samotnej performancie. Ja poznám stavbu inak, viem, kde je napríklad nebezpečná, aké náročné je zachytiť cez kameru jej priestorovosť. Výtvarné prostriedky, ktoré Tomáš použil, boli zázračné a pritom jednoduché. A také hľadajúce. Mnohé vyšli zo spontánnosti. Cez obrazy, ktoré Tomáš ukazoval, som nachádzal nové významy, spojitosti. Nebola to skúška pre ďalšiu väčšiu vec. Pre mňa to bolo uzavreté, absolútne neopakovateľné.

V čase tohto rozhovoru má Tomáš za sebou štyri dlhšie návštevy Sphéry. Vieš už teraz nejako popísať svoje pôsobenie v nej?
TJ: Nie je ešte jednoduché úplne to reflektovať. Aj samotná stavba je stále v procese. Práve tým boli rezidencie v prvých mesiacov zásadne ovplyvnené. Zažil som vlastne špeciálne podmienky, ktoré sa nebudú opakovať. Snažil som sa na ne naladiť a zistiť, čo z toho, čo ma zaujíma, môžem robiť v situácii, keď je ruch, zároveň veľmi prašno, keď sú tu malé klince, triesky, ktoré predstavujú pre telo hýbajúce sa vo Sphére určitý typ nebezpečia. Napríklad online performatívnu prechádzku som si preto pripodobnil k cirkusovému pocitu – najmä v miere risku – telesného aj artistického. Ohmatával som si iné hranice, ako by som možno predpokladal. 

Aktuálne je vo Sphére výstava Mary Duras a Vladimíra Havrillu, konkrétne ich sôch Evy a Adama. Tomáš s nimi postupne vstupuje do performatívneho dialógu. Aké rôzne vzťahy k nim ťa zaujímajú?
TJ: Môj dočasný otvorený ateliér vznikol na balkóne vedľa sochy Adama. Ja som pracoval a on bol nablízku ako malá nenápadná súčasť toho veľkého priestoru, niekedy ako pripomienka ľudskej krehkosti, keďže je postavený zo štyroch zápaliek. Socha Evy je vo vnútri Sphéry a my na ňu vidíme zvrchu. Performatívny dialóg s ňou som rozvíjal na rôznych miestach ako balkón, ochodza či schody. Niekedy náš rozhovor prebiehal cez tanec, inokedy skôr prostredníctvom pohľadov, vnútorného načúvania. Vynorilo sa tu mnoho otázok týkajúcich sa telesnosti, spôsobu dívania sa, mocenských vzťahov medzi pozorovaným a pozorujúcim, ale aj medzi mnou – mužom, performerom a Evou – ženou, sochou. V skúmaní týchto rôznych typov napätí a prelínaní by som rád pokračoval.

Michaela Pašteková

Michaela Pašteková

Vyštudovala estetiku. Od roku 2005 učí na VŠVU v Bratislave, je členkou redakčnej rady mesačníka Kapitál. Posledné dva roky pôsobí v dramaturgicko-produkčnom tíme festivalu Kiosk v Žiline. 

Ďalšie od autora