MLOKi

Telefonát z Nového divadla

Spojenie „rozprávky po telefóne“ nabralo v čase zatvorených divadiel a knižníc nové významy. Za uplynulých desať mesiacov, ktoré môžeme zhrnúť pod označenie „koronakríza“, sa realizovali stovky čítaní rozprávok cez internet. Deti pri tabletoch, mobiloch či iných monitoroch sledovali hercov, herečky, spisovateľov, spisovateľky, knihovníkov a knihovníčky, ako im čítajú. Na konci roka 2020 sme už zrejme všetci presýtení ponukou online podujatí.

Rozprávky po telefóne je však aj názov knihy talianskeho spisovateľa Gianniho Rodariho. Napísal ju už v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Krátke príbehy svojej dcére rozpráva obchodný cestujúci Bianchi a ich spojenie zabezpečuje telefónna ústredňa. Aj v divadelnej adaptácii Veroniky Gabčíkovej a Šimona Spišáka z Nového divadla rodičia vymýšľajú deťom rozprávky. Mama – alebo otec, v závislosti od alternácie – odchádza na „týždňovku“ a päť večerov deťom telefonuje, aby im pred spaním povedal/a nejaký nezvyčajný príbeh.

Autorský kolektív ironicky zareagoval aj na presýtenosť detí streamovanou kultúrou. Inscenácia sa začína čakaním na začiatok predstavenia. Do hľadiska prichádzajú aj dve deti – Ferko a Alica, ktoré hrajú Agáta Spišáková a Lucia Korená. Meškajúci herec po chvíli volá javiskovému technikovi, ktorý práve nastavuje reflektory. Jeho zabudnutý mobil zdvihnú deti v hľadisku (povzbudené Ferkom a Alicou) a herec ich poprosí, aby telefón prepojili s premietacím plátnom. Uviazol v zápche, a tak im namiesto predstavenia porozpráva rozprávku po telefóne. Súrodenci ho však veľmi rýchlo zrušia (radikálne vytiahnu kábel), že je to nuda, a rozprávky zahrajú samy. Následný príchod rodiča (Ľubomíra Dušaničová alebo Miloš Kusenda) na scénu je poctou všetkým mamám a otcom. Je to totiž Wonderwoman respektíve Superhero. Prichádza vo veľkom štýle – v kostýme, s použitím dymostroja, svetelných a hudobných efektov. Lebo takí sú rodičia v očiach svojich detí – hrdinovia. Potom sa skromne vyzlečie (pod kostýmom má obyčajné oblečenie) a povie svojim deťom rozprávku.

Režisér Šimon Spišák transformoval pokojné Rodariho rozprávanie do pre neho typického divadelného ohňostroja nápadov, vtipov a prekvapení a stupňoval bláznivosť ich zobrazenia. Prvý príbeh (Na pláži v Ostii) má v sebe aj prímes poetickej magickosti. Na jej dosiahnutie stačili tvorivému tímu jednoduché scénické prostriedky. Vďaka diere v podlahe javiska stvárnili, že sa herečka celá zmestí do obyčajného kufra. Postavu následne predstavuje maňuška, ktorú Ferko a Alica zavesia na balóny napustené héliom. Takto si režisér s tímom poradil s príbehom pána, ktorý sa vznášal nad preplnenou plážou.

Po rozprávkach Vojna zvonov a Nakreslená myš nasleduje Kvetko neposedko na prechádzke. Nepozorný chlapec stráca postupne nie len tašku, ale aj časti svojho tela, ktoré potom rôzni ľudia nosia Kvetkovej mame domov. Komický efekt tu režisér dosahuje najmä stupňovaním rýchlosti, akou mame jednotlivé veci prinášajú, ale aj ich zobrazením. Napríklad Kvetko stratí aj zadok, a tak pani, ktorá ho našla, prináša torzo figuríny – bedrovú časť slúžiacu na vystavovanie spodnej bielizne vo výklade.

V príbehu Alica Padalienka spadne zmenšená Alica do zásuvky, kde spozná hmyziu kapelu. Ich koncertom (s použitím dymostroja, hudby i kostýmu švába) vrcholí bláznivosť inscenácie. Babka vidí zmenšenú Alicu len pomocou obrovskej nadrozmernej lupy. Autorkou výtvarnej koncepcie je Daša Krištofovičová. So Šimonom Spišákom vytvorili výborným tandem už pri tvorbe inscenácie Kocúr v čižmách. Aj tu výtvarníčka podporila neviazanosť Spišákovej poetiky. Princípom sú plošné rekvizity: na javisku je nadrozmerný tradičný telefón, v príbehu o nakreslenej myši je to maketa jej kresby, neskôr lupa, okuliare, fľaša s nealko nápojom či zápalková škatuľka a zápalka.

Herečky Nového divadla potvrdzujú svoj komediálny talent. Obsadené sú v súlade so svojím typom a ťažia z toho. Kreácie Agáty Spišákovej, ktorá stvárňuje zemitejšieho, večne hladného chlapca, sa striedajú s jeho jemnou a viac distingvovanou sestrou Alicou Lucie Korenej. Ľubomíra Dušanovičová hrá láskavú matku bez „cukrovosti“. V rýchlom slede všetky striedajú postavy z príbehov, dianie na javisku je dynamické a režisér využil aj možnosti priestorov. Herečky odídu jednou stranou javiska a neočakávane sa vrátia druhou, či dokonca cez dvere sály.

Je skvelé sa po mesiacoch online kultúry vrátiť k myšlienke, že celý svet je divadlo. Už nechceme rozprávky po telefóne. Jedine ak by boli v Novom divadle.


Rozprávkový príbeh o tom, že svet je taký farebný a zaujímavý, ako si ho každý z nás vytvorí. Hravé, hlboko ľudské, nonsensové rozprávky držiteľa Ceny Hansa Christiana Andersena – Gianniho Rodariho sú dnes práve tým najlepším a najúčinnejším „covid“ sérom pre všetky vekové kategórie.

Réžia: Šimon Spišák
Dramaturgia: Veronika Gabčíková
Výtvarná koncepcia (scéna, kostýmy, bábky): Daša Krištofovičová
Účinkujú: Agáta Spišáková, Lucia Korená, Ľuba Dušaničová/Miloš Kusenda

Premiéry: 4. a 6. december 2020