Schizoidná osobnosť, Čechov a smrť autora

Pri veľkom zjednodušení – fabula Skupinovej terapie rozpráva príbeh divadelného súboru, ktorý je v procese skúšania hry Ivanov. Vzťahy medzi hercami nie sú ideálne, veľkou témou je najmä autorita vedúceho súboru/režiséra Ľuba (Ľubo Burgr). Interpretácia prostredníctvom čechovovských odkazov, samozrejme, vyžaduje primárne znalosť tvorby ruského dramatika. Okrem citovaných pasáži z Ivanova sa odráža napríklad vo viacnásobne parafrázovanom motíve zbrane, ktorá musí na záver vystreliť. Okrem čechovovskej línie však príbeh o súbore, ktorý v procese skúšania začne analyzovať vzťahy medzi hercami, ich motivácie tvorby a otázku režiséra, pripomína aj inscenáciu Ochotníci – prvé dielo, ktoré metódou kolektívnej tvorby vytvoril v roku 1987 v trnavskom divadle DISK režisér Blaho Uhlár. Je to teda jeden z najzásadnejších bodov v reťazci udalostí, ktoré vyústili nielen do vzniku divadla Stoka, ale neskôr aj do vzniku samotného SkRAT-u. Prepojenie medzi inscenáciami navyše posilňuje osobnosť Daniely Gudabovej ako účinkujúcej v oboch dielach, či herca Jozefa Belicu – aktuálneho člena DISK-u aj SkRAT-u.

Uhlárovi Ochotníci boli o divadle, ktoré sa rozhodne odpútať od tradičnej schémy vzťahu autor – režisér – herecký súbor a rozhodne sa vydať na cestu autorskej kolektívnej tvorby. To platí pre fabulu hry, ale aj pre reálnu situáciu DISK-u v roku 1987. Skupinová terapia je pre SkRAT opačnou skúsenosťou. Súbor prvýkrát interpretuje text napísaný externým autorom – Petrom Lomnickým, v réžii Jozefa Vlka, ktorý tiež nie je interným členom kolektívu. Zlomovým bodom textu je príchod Kurza, psychoterapeuta, ktorého na skúšku zavolá Ľubo. Práve prostredníctvom tejto postavy otvára text aj inscenácia niekoľko významových rovín. Jasne identifikovateľný je už kostým Michala Nogu, ktorý Oskara Kurza stvárňuje: čierne nohavice a tričko s dlhými rukávmi doplnené o sivú vestu. Hlavne je však identický s kostýmom Ľuba. V kontexte názvu inscenácie sa tak logicky núka interpretácia, že proces umeleckej tvorby je pre členov súboru formou psychoterapie (v tomto prípade skôr v ironickom zmysle slova), pričom režisér, resp. vedúci súboru, plní úlohu terapeuta.

Prítomnosť tejto postavy zvýrazňuje v inscenácii aj tému strachu z blízkeho medziľudského vzťahu. Sen o diablovom kolese, ktorý niekoľkokrát spomína Ľubo, je totiž odkazom na nemeckého psychológa Fritza Riemanna a súvisí s charakteristikou schizoidnej osobnosti. Motív dysfunkčnej osobnosti neschopnej vytvoriť si úprimný partnerský či priateľský vzťah je pritom optikou, cez ktorú možno interpretovať aj samotného Ivanova, ale aj vzťahy medzi členmi fiktívneho súboru, ktorí túto hru skúšajú. V tomto momente sa však naplno odkrýva najslabšie miesto inscenácie. Je ním absencia kreatívnejšieho, sofistikovanejšieho a aj atraktívnejšieho spracovania ideových motívov, postáv a vzťahov. Zámerne sa pritom vyhýbam pojmu „charakter“ a používam označenie postava. Peter Lomnický, Jozef Vlk ani nik z členov SkRAT-u totiž nie sú tvorcami, od ktorých možno očakávať či vyžadovať psychologicko-realistickú výstavbu vzťahov či celej štruktúry javiskového tvaru. Hoci je pravda, že Lomnického Skupinová terapia je na pomery súčasnej drámy výrazne konzervatívnym textom založeným na štandardnej štruktúre pracujúcej so vzťahmi medzi postavami a ich vzájomnou interakciou. V tomto kontexte treba povedať, že text by zniesol aj prepracovanejšie dialógy, ktoré by ponúkali režisérovi a hercom viac priestoru opustiť od začiatku jasnú typológiu postáv – napríklad Dana (Daniela Gudabová) ako jednoduchá žena, Natália (Natália Okolicsányiová) ako herečka, ktorá na skúške vlastne ani veľmi nechce byť, Dodo (Jozef Belica) ako nie práve najbystrejší nový člen súboru a pod. Všetky podstatné informácie totiž čitateľ/divák dostane už v úvodných výstupoch a následné dejové zvraty neponúkajú nové pohľady a filozofické východiská. Slúžia skôr len na ilustrovanie už povedaného prostredníctvom nových príkladov. Exemplárnym je výstup, v ktorom Oskar Kurz postupne vedie dialóg s každou postavu, pričom okolitý svet a postavy zamrznú v čase. Ide v podstate o rozhovor psychoterapeuta s mysľou jednotlivých členov súboru. Teda priestor, v ktorom by postavy mohli odhaliť svoje skutočné motivácie, city a pod. Až na jednu výnimku sú však všetky informácie v tejto pasáži koncipované tak, že iba podporujú už vykreslenú typológiu postáv. 

Obzvlášť viditeľný je tento nedostatok textovej predlohy v spojení s režijným minimalizmom, ktorý si pre inscenačné spracovanie zvolil Jozef Vlk. Väčšinu inscenácie totiž text len ilustruje namiesto toho, aby ho interpretoval. To je nakoniec dôvod, prečo som až na jednu výnimku doteraz v súvislosti so Skupinovou terapiou písal výhradne o texte. V režijnom spracovaní výrazne chýba schopnosť abstrahovať ideu a transponovať ju do formy. Aspekt práce s divadelným znakom ako prvkom, ktorého význam možno v čase rozvíjať do hĺbky, šírky alebo v kontraste k okoliu, v Skupinovej terapii absentuje. Je to sčasti aj dôsledok civilizmu, ktorý si režisér zvolil ako dominantný prvok pri práci s hereckým súborom. Ide, samozrejme, o relevantný prístup, no v tomto prípade naráža opäť na text.

Nedovolím si v tomto prípade odhadnúť, či ide o Vlkovu nedôslednosť alebo dôsledok tvorivého procesu. Je totiž evidentné, že celkový koncept inscenácie (vrátane tvorby textu) zámerne pracuje s motívom pohrávania sa s témou autorstva. Typológia postáv vychádza z typológie hereckých predstaviteľov, aj obsahovo je text koncipovaný tak, že v čitateľovi/divákovi vyvoláva otázku, v akej miere informácie v texte hovoria priamo o členoch SkRAT-u. Či už je to Kuki (Milan Chalmovský) a jeho vzťah k práci terapeutického klauna na detskom oddelení nemocnice, isté „tetkovstvo“ Dany a pod. Priestor pre tému autorstva navyše ponúka aj tá rovina textu, podľa ktorej celú Skupinovú terapiu možno vnímať ako fiktívny príbeh odohrávajúci sa v mysli Oskara Kurza. Lenže aj téma autora zavraždeného svojimi postavami je využitá ako jednorazový moment, ktorého odkrytie v texte ani inscenácii nie je hlbšie rozvinutý.

Zámerom tvorivého tímu bola evidentne inscenácia, ktorá bude vyzerať ako „bežné“ dielo SkRAT-u, hoci autorskou kolektívnou tvorbou nevzniklo. Výsledku však nakoniec chýba aj hravá autenticita autorského divadla, aj technická remeselná dokonalosť určujúca pre konvenčnejší typ tvorby.