MLOKi
Bubla Company/Reserva: Sólo pre 3 vysávače (foto K. Ptačinová)
Bubla Company/Reserva: Sólo pre 3 vysávače (foto K. Ptačinová)

Poďme sa hrať, ale radšej bez detí!

Hry (nie) sú iba nevinná zábava. Nepestujeme niektorými hrami v deťoch túžbu po moci? A čo ak sú tie deti už teraz vysávače všetkej pozornosti? Hlava si dokáže vytvoriť naozaj zvláštne paralely. Najmä, ak sa v jeden deň zúčastní dvoch tematicky výrazne odlišných predstavení súčasného tanca. V rámci sprievodného programu festivalu Bratislava v pohybe sa uskutočnili premiéry dvoch slovenských tanečných diel: Sólo pre 3 vysávače Game. Osobná výpoveď performerky o pocitoch z materstva sa tak začala prelínať s celospoločenskou témou o ľudskom súťažení o moc. A ja teraz neviem, či sa ešte niekedy chcem hrať, a už vôbec s deťmi…

Matka troch vysávačov

Sólo pre 3 vysávače je pohybovo-divadelnou inscenáciou Bubla company a O.Z. Reserva (ako uvádzajú samotní tvorcovia). Absurdita skrytá v názve môže evokovať, že pôjde o dobrý vtip, no opak je pravdou a toto sólo-nesólo je osobnou výpoveďou o citlivej téme. Inscenácia reflektuje prerod ženy od slobodnej k zviazanej, od voľnej k usadnutej. Prerod ženy v matku.

Choreografka a performerka Renata Ptačin sa objavuje na scéne ako neidentifikovateľná bytosť vo výrazne expresívnom kostýme (Martin Kotúček). Spodnú časť tela jej pokrývajú lesklé legíny a vrchnú biela sieťovaná látka s naznačenými krídlami. Hlavu a tvár má Ptačin schovanú pod guľatým objektom. Pohyby jej nôh, s prvkami disko-tanca, sú dôrazné a dynamické. V spojitosti s kostýmom tak evokujú akýsi portrét antropomorfnej vážky, pulzujúcej a slobodnej. V jednej sekvencii prichádza na scénu ovešaná papierovými taškami drahých značiek a vzbudzuje tak pocit povrchného jednorazového užívania si. Žitia v daný moment, iba sama pre seba.

V pozadí jej príbehu sa neustále pohybuje Nikto, anonymný muž v čiernom (Daniel Raček). Aj jeho kostým nesie výrazne štylizované prvky, tvár má zahalenú a miestami celý splýva s čiernym pozadím. Performer využíva zväčša zakrádavé pohyby, ktoré strieda nenápadné cupitanie. Táto postava funguje ako nepriznaný vodič bábok v tradičných ázijských divadelných formách (napr. kuroko v japonskom bábkovom divadle bunraku). Takmer neviditeľná bytosť na scéne, ktorá však zasahuje do diania a ovláda svoju bábku – tentokrát ženu. Keď ona nevládze, násilne ju vtiahne späť do kolobehu, alebo je pre ňu naopak oporou. Figuruje ako jej osud alebo ako mužský aspekt v pozadí udalostí jej života.

Nikto je skrytou príčinou ženinho prerodu. Stojí v pozadí všetkých významných bodov jej transformácie. Pomaly jej vyzlieka kostým z výrazných a lesklých látok a oblieka ju do pohodlného, neutrálne sfarbeného odevu pripomínajúceho pyžamo. Jej dynamický tanec sa popritom mení na scénické pohyby, ktoré sú konkrétnejšie v emočnom vyjadrení. Výrazným prvkom je aj odkrytie ženinej tváre. Hoci získava identitu, uvoľnenie neprichádza.

Vysávač vstupuje na scénu v pomyslenej druhej časti ako odkaz na domáce práce aj ako samotný princíp sania. A je to práve Nikto, kto žene do života tieto tri predmety postupne prináša. Ptačin sa dostáva do statickejších pozícií, v ktorých jej telo vytvára obrazy rôznorodých vzťahov k objektom. Objavuje, skúma ich vlastnosti, snaží sa ich pochopiť, bojovať s nimi, ľúbiť ich, aj vymaniť sa z ich kontroly.

Javiskové stvárnenie reflektuje súkromný život performerky – matky troch detí. Konanie na scéne a zvolené postupy tak otvárajú množinu rôznych podôb jej osobných pocitov. Zobrazuje emočné prežívanie každodenných dní v role matky či hľadanie vlastnej identity a šťastia v tejto pozícii.

Spomínané výrazne štylizované kostýmy na pozadí prázdnej scény vytvárajú hlavnú vizuálnu zložku. Prechod od uletenej bizarnosti k všednému oblečeniu je veľmi konkrétnym zobrazením vnútornej premeny. Bodové svietenie (Michaela Pavelková) skôr funkčne ako esteticky upriamuje pozornosť na hlavnú postavu – performerku. Tmavé miesta sú priestorom pre muža, ktorý sa do jej svetla vtiera a následne sa opäť stráca. Funkčné svietenie na konci nahradí strom zo žiaroviek, týčiaci sa nad telom ženy ležiacej na vysávačoch. Zmena vizuálneho jazyka z energického pohybu na statický obraz symbolicky uzatvára prerod a necháva voľnosť asociáciám. Inscenácia svojou kompozíciou pomaly spája abstraktné črty do jasne čitateľného príbehu a celistvej výpovede na tému pozície ženy v rodine. Kreuje postupne výpoveď jednej matky – tanečnice.

Pohybové hry o moc

Slovenský tanečník a choreograf Tomáš Danielis so svojou novovytvorenou medzinárodnou skupinou FEYNMen uviedol v slovenskej premiére na festivale najnovšie dielo Game. Pri tvorbe Danielis vychádzal z teórií hier a zameral sa najmä na aspekt fungovania moci, na rôzne stratégie a mechaniky. Tie presahujú rámec tohto fiktívneho sveta hier a objavujú sa aj v reálnom spoločensko-politickom fungovaní.

Daný výskum sa stal hlavnou komunikovanou témou aj inšpiráciou pre výstavbu jednotlivých choreografií. Kompozične sa v predstavení striedajú tanečné výstupy s konkrétnejším, neštylizovaným konaním performerov, ktoré často sprevádza aj hovorené slovo. V týchto sekvenciách si účinkujúci rozdeľujú úlohy, určujú pravidlá hry, prípadne gratulujú víťazom konkrétneho „súťažného“ kola.

Hľadisko obklopuje scénu zo všetkých štyroch strán. Už v prvom výstupe performeri vítajú divákov, pohybujú sa po stenách štvorca, predbiehajú sa a pripravujú svoju „arénu“ na začiatok hry. Aj počas predstavenia performeri viackrát komunikujú s divákmi priamym očným kontaktom.

V choreografii dominuje opakovanie tanečných pohybov, ich pomalé zrýchľovanie a zväčšovanie rozsahu v priestore. Tanečníci zväčša načrtnú istý pohybový vzorec, ktorý rôzne obmieňajú a dostávajú sa tak do vzťahu s ostatnými členmi skupiny. Neustále prevláda motív súťaženia o vedúcu pozíciu v päťčlennom kolektíve. Víťaz predošlého kola získava „moc“ a možnosť vytvoriť choreografiu nasledujúceho kola a ostatní sa mu musia podriadiť. Ich neustále súťaženie vrcholí absolútnym vyčerpaním. Choreografie podnecujú najmä asociatívne vírenie myšlienok o nerovnom postavení jednotlivca v skupine a fungovaní skupiny ako celku, s dôrazom na potrebu byť vo vedúcej pozícii.

Tvorivý tím výrazne pracuje s pozíciou tela v priestore ako s významotvorným prvkom. Nielen vo vzťahu s telami ostatných performerov, ale aj vo vzťahu k priestoru ako takému. Každá zo sekvencií má jasne určené línie pohybu a zároveň presne vymedzený priestor, ktorý je ohraničený bielymi čiarami na baletizole. Ich „víťazné“ choreografie zväčša odrážajú individuálny štýl každého jedného z nich. Od individuálnejších výstupov postupne performeri prechádzajú k synchronizácii.

Game je sledom tanečných choreografií a performatívnych výstupov na tému hry, v ktorom možno odčítať viaceré herné princípy tlmočené pohybmi tanečníkov. Princípy sa viackrát opakujú v malých formálnych obmenách pohybového vyjadrenia. Repetitívny princíp neprináša veľa zvratov a miestami upadá do monotónnosti. Úvod je tak najdynamickejšou časťou diela, pričom nasadené tempo v jeho priebehu pomaly upadá. Tanečná skupina FEYNMen napriek tomu prináša osobitý koncepčný prístup, ktorým zvolenú tému komunikujú s presahom do presnej reflexie tendencií správania jednotlivca v spoločnosti.