MLOKi
Travis Alabanza: Burgerz  (foto D. Tuch)
Travis Alabanza: Burgerz (foto D. Tuch)

Mono-Dublin

Napriek tomu, že Dublin Theatre Festival je prevažne prehliadkou domácej divadelnej scény, program pravidelne dopĺňa aj výber rôznorodých európskych inscenácií. Dramaturgia do medzinárodnej sekcie volí inscenácie, ktoré sú obsahom a formálnym spracovaním ojedinelé. Organizátori výber nelimitujú aktuálnosťou ich uvedenia, vďaka čomu môžu priniesť skutočne kvalitný program.

Celá koncepcia festivalu akoby stála na snahe kultivovať vkus domáceho publika – hosťovaním medzinárodných produkcií a upriamením ich pozornosti na dramaturgický výber inscenácií z ponuky lokálnych divadiel. Napriek tomu sa festival neuzatvára a aj zahraničným návštevníkom ponúka množstvo podnetných impulzov. Počas záverečných festivalových dní vyčnievali monodramatické divadelné formy, v ktorých tvorcovia reflektovali predovšetkým vlastnú identitu alebo samotné médium divadla.

Recept na netransfóbny hamburger

Travis Alabanza sú londýnsky performer/ londýnska performerka a jeden z najvýraznejších queer hlasov súčasnej anglickej scény. (Travis Alabanza sa identifikujú ako non-binary. V texte je preto používané nimi preferované zámeno „oni“. Slovenský jazyk zatiaľ nemá oficiálne ukotvenú túto problematiku a zvolená forma je snahou o čo najspisovnejšie a zároveň najkorektnejšie riešenie.) Autorská inscenácia BURGERZ vychádza z osobnej skúsenosti, keď do Albanza neznámy človek hodil svoj hamburger a zakričal transfóbnu urážku. V diele sa tak snažia vnútorne vysporiadať s týmto činom, pochopiť nenávisť, ktorá je voči nim smerovaná a prelomiť ignoranciu svojho okolia.

Inscenácia je formálne uchopená ako kuchárska show. V úvode sa otvára obrovská drevená škatuľa, z ktorej Alabanza vychádzajú a prisúvajú si do centra javiska malú kuchynskú linku. Z divákov si vyberajú asistenta – bieleho muža ako zástupcu najprivilegovanejšej vrstvy – aby s nimi mohli počas predstavenia konfrontovať svoje pocity. Z „neba“ spadne kuchárska kniha, podľa ktorej treba pri príprave hamburgera postupovať. V priebehu prípravy sa každý jeden krok stáva metaforou istej časti performerovej/performerkinej identity. Napríklad si hneď na začiatku musia zadovážiť škatuľu. Alabanza sa následne pýtajú, ako si možno zvoliť obal, keď ešte neviete, aký bude výsledný produkt.

Performer/ka počas celého predstavenia prehovárajú priamo do publika a kladú rétorické otázky. Reagujú na témy, ktorými sa oni sami zaoberajú a snažia sa u divákov docieliť istú sebareflexiu. Ich výpoveď totižto smeruje k záverečnému vyzývaniu publika (ako zástupcov verejnosti), aby do nich pripravený hamburger hodili. Sami počas jeho symbolickej prípravy (vyrovnávania sa s neprijatím a atakom) dospievajú ku skutočnej podstate svojej neschopnosti preniesť sa cez túto udalosť. Neranil ich samotný útočník, ale všetci ostatní ľudia na rušnej londýnskej ulici, ktorí sa ich nezastali alebo sa neopýtali, či sú v poriadku. Ich inscenácia však nie je utápaním sa v sebaľútosti, ale detailným skúmaním transfóbie a otvorenou výzvou zaujať aktívny postoj k tejto problematike.

Mojich 245 milencov

Podobne subjektívnu performanciu prezentovala aj portugalská multižánrová umelkyňa Raquel André. Raquel je zberateľka pominuteľných predmetov, pričom ľudí vníma ako to najpominuteľnejšie. Chodí po svete, v každom meste si dohodne stretnutie a strávi istý čas v spoločnosti neznámeho človeka. Počas tohto stretnutia by si mali spoločne vytvoriť intímny vzťah (nie bezpodmienečne telesný), ktorý musia následne zaznamenať na fotografii. Subjekty svojej zbierky nazýva výlučne označením „lovers“, čo už samo o sebe asociuje intímny vzťah. V deň festivalového predstavenia mala takýchto „milencov“ 245 a dvaja z nich sedeli priamo v miestnosti.

Dielo Collection of Lovers je postavené ako lecture-performance a svojou formou pripomína skôr TED ako univerzitnú prednášku. V prvej časti performerka predstavuje svojich milencov skoro ako štatistiku, čím sa jej zbierka stáva sociologicko-psychologickým výskumom. Od jednoduchých údajov o veku, rode, vzdelaní sa dostáva k údajom o ich ochote zdieľať intimitu. Vymenováva, koľkí z nich jej ukázali jazvy, tetovania, zverili sa jej so svojimi tajomstvami, plakali, objali ju, pobozkali, atď. Od štatistiky pomaly prechádza k úvahám, ako by jej osoba a samotná zbierka boli vnímané, keby bola mužom. Čo všetko si k nej jednotliví milenci dovolili a ako reagovali, ak odmietla telesnú intimitu. Zároveň otvára otázku, aký má sama zachovať postoj k svojím emóciám, ak medzi ňou a jej subjektom vznikne bližší vzťah.

V druhej časti sa pre ňu stáva dôležitou najmä téma zachytávania pominuteľného momentu. Po absolvovaní množstva intímnych chvíľ hľadá spôsob, ako si ich uchovať. Predstavuje predmety, ktoré dostala, listy, ktoré jej poslali a bližšie sa venuje tiež pozadiu vzniku jednotlivých fotografií. Sú to iba hmotné pripomienky, ktoré dovoľujú jej spomienkam ďalej sa rozvíjať a tak aspoň trochu uchopiť danú nehmatateľnú skúsenosť. Túto tému peformerka prepája aj s úvahou o zdieľaní času počas predstavenia. Ako dlhodobo uchovať vzťah, ktorý vzniká medzi performerom a divákom? Performerka vyzýva ľudí v hľadisku aby vytiahli telefóny, zachytili na fotoaparát niečo, čo sa okolo nich momentálne deje a poslali jej to. Vytvára si tak ďalšiu zbierku – svojich divákov.

Collection of Lovers je dielo, ktoré napriek chladnej forme presakuje človečinou a prináša osobitý prístup autorky k základným otázkam o medziľudských vzťahoch.

Fantázia, fyzika a demagógia

Škandinávsky herec, dramatik a režisér Iggy Lond Malmborg sa v inscenácii Physics and Phantasma zameral na tému divadla, diváckej percepcie a performativity slov. Divákov vyzýva, aby pozorovali svoje vlastné vnímanie, predstavy a to, akým spôsobom reagujú, keď sa ich očakávania konfrontujú s realitou.

V inscenácii pracuje s prázdnym priestorom a takmer všetko dianie je sústredené na hovorené slovo. Absolútne sa oslobodzuje od estetickej funkcie divadla. Nepoužíva hudbu, scénografiu, výrazné kostýmy či maskovanie. Svietenie je buď pracovné alebo v silnej intenzite namierené do hľadiska. Takýmto spôsobom podporuje hlavnú ideu, a to preorientovanie pozornosti divákov na skúmanie vlastnej skúsenosti počas priebehu predstavenia. Už samotný úvod je postavený na absencii Malmborga na javisku. Počujeme iba jeho hlas – opisuje svoj výzor či konanie v zákulisí. Keď vyjde na javisko, svetlá zhasnú a opäť tak zostáva priestor iba pre čisté predstavy.

Gro inscenácie stojí na opisoch rôznych verzií toho, ako sme prišli na predstavenie. Jeho vety sú koncipované ako fakty a ich neustálym opakovaním sa divákov snaží presvedčiť, že jeho predstava nášho príchodu je tá správna. Napríklad vraví, že sme si pred predstavením kúpili pivo a priniesli ho so sebou do sály. V momente, keď uvádzačky začnú rozdávať každému divákovi fľašu Carlsbergu, mení sa aj naša optika a prístup k jeho slovám. Je to moment, v ktorom si uvedomíme, že performer má v rukách moc ohýbať realitu vo svoj prospech. Ak sme si doteraz dokázali udržať odstup, pretože išlo iba o jeho fantáziu, odrazu sa niektoré jeho vízie stávajú realitou a iba on rozhodne, čo a v akej podobe sa uskutoční.

Malmborg prepája tému predstavivosti s rétorikou, ktorá sa dnes využíva na zastrašovanie, a to najmä v politike. Nachádza tiež spojenie takéhoto spôsobu rozprávania s vedeckými formuláciami. V podstate ide o jednoduchú rovnicu – ak sa stane X, výsledkom je Y. Tieto slová zavádza do praxe tak, že v istých pasážach preberá podobný spôsob argumentácie. Eskaluje jeden zo svojich opisov príchodu na predstavenie do panického kriku o tom, ako do divadla vtrhnú extrémisti, zrušia predstavenie a aj všetko, čo sme si doposiaľ v tomto umení vybudovali. Zároveň do diela zahŕňa aj prednášku o kinetickej energii a fungovaní kyvadla. Dáva tak divákom iba jemné indície, ako si jednotlivé a naoko nesúvisiace pasáže interpretovať.

Iggy Malmborg prináša na javisko ojedinelý prístup k diváckej skúsenosti. Jeho dielo obsahuje množstvo vrstiev, ktoré ponúkajú ešte viac podnetov k ďalším úvahám. Všetky opisy, ktoré spomínam, sú veľmi zjednodušeným prerozprávaním základných bodov jeho koncepcie. Prítomná je tiež téma vnútorného obmedzovania vlastnej fantázie (a nemožnosť ju ovplyvniť), spojenia fantázie a pudov či vyrovnávania sa s traumou. Ide o komplexné dielo, ktoré minimalizuje estetické vnemy a otvára priestor až filozofickým úvahám.

Projekt medzinárodných mobilít redakcie MLOKi z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.