MLOKi

Manifest univerzálnej dcéry

Vlastná sebareflexia pravdepodobne začína návratom k detstvu a vzťahu s rodičmi. Možno aj preto je táto téma pre mnohých umelcov či umelkyne lákavá. Analyzovanie vzťahu rodič dieťa navyše nabaľuje na seba ďalšiu veľkú množinu tém reflektujúcich podstatu ľudského správania či identity (dedičnosť, zvyky, odpútanie sa, stabilita, komplexy, traumy). Režisérka a autorka Alžbeta Vrzgula v diele A ja tu stojím ako na návšteve. Štúdia otcovho obrazu prináša osobný „dialóg“ seba samej s tvorbou svojho otca, akademického maliara Marka Vrzgulu. Toto dielo však presahuje rovinu jej  osobnej výpovede a stáva sa akýmsi manifestom všetkých dospelých dcér jednej univerzálnej dcéry. Možno prekvapivo, no určite originálne nie je zaťažený negatívnymi skúsenosťami.

Dielo sa odohráva v galerijnom priestore Umelky, kde prebieha výstava obrazov Marka Vrzgulu. Do tohto sveta – sveta umeleckej výpovede otca ‒ vstupuje dcéra, ktorá s ním komunikuje. Rozvíja vnútorné úvahy o svojej vlastnej identite a vplyve otca na jej formovanie. Síce načrtáva, že sa chce konečne spýtať na otázky, na ktoré nikdy nezískala odpoveď, no aj teraz je dialóg jednosmerný. Prostredníctvom snahy poznať jeho, spoznáva najmä samú seba. Tak ako je otec vpísaný v živote a osobnosti dcéry, vinú sa hlavné znaky jeho malieb (abstraktnosť, špirálovitosť, cyklickosť) aj dcériným umeleckým textom.

Dielo je rozdelené do dvoch častí. Každá z nich sa odohráva v iný deň a nesú pre výstavu príznačné názvy – vernisáž a finisáž. Táto dualita je prítomná v celom diele. Alžbeta Vrzgula tu vedľa seba stavia rôzne kontrasty, vďaka čomu vzniká zaujímavé, vrstevnaté uchopenie hlavej témy. Je to nielen téma začiatku a konca, minulosti a budúcnosti, detstva a dospelosti, ale aj prítomnosti a absencie, osobného a profesijného, otázok a odpovedí. Je to však najmä rozpor medzi dialógom a monológom, ktorý tu tvorí hlavný princíp umeleckého uchopenia vzťahu dospelého dieťaťa k rodičovi.

V každej z častí vystupuje odlišná herečka. Kristína Svarinská a Lena Libjaková predstavujú dva rôznorodé naturely, no pritom jednu univerzálnu dcéru. Ich repliky sa miestami opakujú, no spôsob ich vypovedania je iný. Vďaka tomu je jasne čitateľná zmena, ktorou si táto univerzálna dcéra prešla ‒ dospela a jej vnímanie otca aj seba samej sa vyvinulo. Libjaková predstavuje energickejšiu, naivnejšiu, idealistickejšiu, akoby mladšiu dcéru. Pracuje najmä s varírovaním dynamiky reči, a teda striedaním nadšenia a zamyslenia. Svarinská je omnoho racionálnejšia, pokojnejšia, sebavedomejšia pritom však kritickejšia či až cynickejšia. Často má vo svojom tóne až emóciu hnevu či rezignácie. Je dcérou, ktorá už na otca nehľadí zospodu ako na dokonalý vzor, ale ako na človeka, seberovného partnera. Tento koncept vnútornej premeny podporujú aj kostýmy Emy Teren. Zatiaľ čo Svarinská je oblečená do elegantného čierneho kostýmového overalu, lodičiek na opätku a vlasy má vypnuté do jedného uzla, Libjakovej kostým je ležérnejší ‒ overal z rifľovej látky, biele tenisky, vlasy vypnuté v hravom účese s viacerými uzlami.

Obe herečky vo svojich výstupoch prirodzene prechádzajú priestorom, nachádzajú predmety, skúmajú obrazy, no najmä očami komunikujú s divákmi a neustále im tak nepriamo adresujú svoje úvahy. Ich jednosmerný dialóg s otcom teda nachádza partnera práve v obecenstve. Intímna spoveď dcér sa zverejňuje a vnútorné úvahy vnikajú do priestoru, aby sa odrazili od vystavených obrazov otca a k skutočnému dialógu došlo priamo v mysli diváka. Spoločne tak prichádzajú k záveru, že cez definíciu tohto vzťahu definujú vlastne samé seba. A toto uvedomenie otvára novú životnú etapu, nové začiatky. Pretože jednou z významných tematických línií tohto diela je ženská emancipácia. Sledujeme tu ženu, ktorá sa oslobodzuje od definície seba samej ako dcéry a stáva sa ojedinelou, nezávislou osobnosťou. Vrzgulovej text sa viackrát vracia aj k dejinám a hľadá archetypálne dcéry (tu možno až príliš priamočiaro performerky kráčajú s červeným káblom ako Ariadninou niťou). Svoju identitu si teda vymedzujú nielen na základe vlastnej životnej histórie, ale aj celého ľudstva.

Aj Marko Vrzgula získava priestor prezentovať sám seba. Prítomný je však len sprostredkovane – cez svoje obrazy, videoportrét od Juliány Horváthovej a najmä dcérine slová. Divák tak neustále vníma jeho prítomnosť, rovnako ako dcéra svojho otca v každej rovine svojho vlastného života. Takmer identický videoportrét sa premieta počas vernisáže aj finisáže. Rozdielna je však reakcia herečiek naň – zatiaľ čo Libjaková necháva priestor divákom so záujmom ho sledovať, Svarinská ich vyzve, aby si radšej išli pozrieť výstavu. Táto časť sa stáva trochu rozpačitou, keďže väčšina divákov si pravdepodobne už výstavu deň predtým pozrela, a tak sa počas pomerne dlhej sekvencie stáva podstatnou iba krátka reakcia Svarinskej.

Alžbeta Vrzgula so svojím tvorivým tímom (dcér) vytvorila veľmi krehké dielo, prinášajúce osobitú tému aj spracovanie. Pritom téma otcovstva je už sama o sebe pomerne originálna, pretože v umení býva častejšie reflektovaný rodičovský vzťah v kontexte materstva. Navyše je zaujímavé, že na slovenskej nezávislej scéne vznikli v krátkom čase dve diela tematizujúce práve raritnejšie otcovstvo – The death of Mr. T. Petra Tilajčíka a A ja tu stojím ako na návšteve. Štúdia otcovho obrazu. Kolektívne vedomie tak zjavne stále funguje istejšie ako kolektívna imunita. Alžbeta Vrzgula vďaka vlastnej skúsenosti prináša vo svojom diele originálne nahliadanie na vzťah otca a dcéry, ktoré presahuje jeden konkrétny príbeh a prináša aj podnetný príspevok k téme ženskej emancipácie v 21. storočí.


Text a réžia: Alžbeta Vrzgula
Obrazy:
Marko Vrzgula
Účinkujú:
Lena Libjaková a Kristína Svarinská
Dramaturgia:
Katarína K. Cvečková
Scéna a kostýmy:
Ema Teren
Video portrét:
Juliána Horváthová

Premiéra: 2.– 5. júna 2021