MLOKi
Fidlovačka (foto J. Hrab)
Fidlovačka (foto J. Hrab)

Malá inventura 2018 očami Barbory Forkovičovej No.2

Kto je MY?

Téma, ktorá sa tento rok na festivale Malá inventura objavila niekoľkokrát, sa týkala otázok národnej identity. O kritický pohľad na to, čo tvorí jej základy a čo pre nás dnes vôbec znamená, sa pokúsila aj inscenácia Fidlovačka aneb Kdo je my, ktorá vznikla v rámci spolupráce skupiny Spielraum Kollektiv s platformou Archa.lab (réžia Linda Straub). Ako v prípade predošlých projektov, aj tu váham nad definovaním daného tvaru – vhodným sa mi zdá pojem koláž.

Scénický priestor nie je nijako členený, diváci sa ľubovoľne pohybujú po sále. Štyria herci postupne vystupujú a rozprávajú svoje reálne príbehy. Každý z nich hovorí o svojom pôvode – buď majú zahraničných predkov, no žijú v Čechách, alebo naopak. Pomedzi to divákov testujú rôznymi otázkami týkajúcimi sa Českej republiky či vlastenectva: „Poznáte slová hymny? Kto bol J. K. Tyl? Bojovali by ste za svoju vlasť vo vojne?“ Dokumentárne časti sú prepájané s výstupmi vzkrieseného Tyla, českého literárneho velikána (v podaní nezameniteľného Jakuba Čermáka), ktorý prichádza v rakve na kolieskach, aby zo svojho pohľadu reflektoval nielen svoju literárnu činnosť, ale aj dnešné zmýšľanie o vlastenectve. Nepriamo tak kladie otázku, ako sa zmenil pohľad na vlastenectvo od čias, keď napísal Fidlovačku.

Kombináciou dobre mierených otázok a vyrozprávaním zaujímavých životných osudov vybraných performerov (v ktorých sa zrkadlí najmä problematika česko-nemeckých vzťahov) tvorcovia nahliadajú na koncept národnej identity z mnohých strán a podnecujú k tomu aj divákov. V jednej chvíli sa oživený Tyl pýta, ako môžeme uvažovať nad nejakým národným „my“, keď všade navôkol je iba samé egoistické „ja, ja a ja“. Neskôr jedna z protagonistiek hovorí o nebezpečne narastajúcom nacionalizme v strednej Európe. Predsa sa teda ukazuje, že predstava akéhosi „my“ v našej spoločnosti nielen existuje, ale naberá na dôležitosti. A čo je paradoxné, darí sa jej to aj napriek tomu, že – ako ukazuje táto scénická koláž – čím bližšie sa snažíme určiť, kto je to „my“, tým sa tento koncept stáva čoraz zahmlenejším a abstraktnejším.

Od „osmičiek“ k dnešku

Pod názvom Horizont 8 sa skrýva päťdielny performatívny projekt režiséra Jiřího Honzírka, ktorý mal na tomto ročníku festivalu premiéru. Základnou témou projektu bola reflexia výročných „osmičkových“ rokov, teda pomyselných míľnikov v histórii Československa. Pre tvorcov sa však stala skôr východiskovým bodom pri premýšľaní o problémoch súčasnosti.

Formou prezentácie kombinovanej s videonahrávkami, interaktívnym dotazníkom a troškou improvizácie nám novozvolené vedenie (fiktívneho) divadla tlmočí svoju ťažkú situáciu a otvára nemalé množstvo tém. Chce hovoriť o dôležitých veciach – migrácii, súčasnej politickej situácii, o problémoch vzťahu medzi metropolami a okrajovými časťami krajín, o stave demokracie… Prácu im však komplikuje nielen pluralita názorov a myšlienkových pochodov v spoločnosti. Narážajú aj na klasický problém – do divadla chodia iba „elity“. Ľudia, ktorí sa len utvrdzujú vo svojich názoroch a divadelníci tak nemajú šancu osloviť zástupcov „bežného ľudu“.

Kto sú ale elity? Jedna z herečiek týmto pojmom označuje nás, publikum. Kritériá na získanie takejto nálepky sú pomerne jednoduché. Ak vraj žijeme vo veľkom meste, vlastníme bankový účet, počítač, hovoríme aspoň jedným cudzím jazykom a máme k dispozícii jedlo vždy, keď sme hladní, sme zástupcovia elít. Používanie podobných pojmov, rovnako ako zaobchádzanie s historickými udalosťami (nahliadané hlavne prostredníctvom dotazníka pre divákov, ktorý obsahoval otázky ponúkajúce alternatívne výklady jednotlivých historických udalostí a ktorého výsledky boli pravdepodobne pri prezentácii zmanipulované) sa tu zdajú akosi nepatričné, až tendenčné. Horizont 8 však nezastáva žiadne pevné ideologické stanovisko. Svojím obsahom skôr odzrkadľuje mätež názorov panujúcich v súčasnej spoločnosti a z nej často vyvierajúcu neznesiteľnú či zdanlivo bezvýchodiskovú bezradnosť. Rovnako poukazuje aj na nebezpečenstvo manipulácie, ktorej sa práve v takomto prostredí darí najlepšie. Projekt sa snaží pomenovať problémy našej dnešnej demokratickej spoločnosti a podnietiť divákov k premýšľaniu o príčinách ich vzniku a možnostiach ich riešenia, hoci istou neurčitosťou svojej výpovede stráca na údernosti.

Barbora Forkovičová

Barbora Forkovičová

Absolventka teórie a kritiky divadelného umenia na VŠMU a DAMU. Venuje sa najmä divadelnej kritike, aktuálne pôsobí ako odborná redaktorka časopisu kød - konkrétne ø divadle, ktorý vydáva Divadelný ústav. Zameriava sa primárne na činohru, no obľubuje aj performatívne experimenty a nový cirkus.