MLOKi
Mine (foto J. Hajdelak Husták)
Mine (foto J. Hajdelak Husták)

Malá inventura 2018 očami Barbory Forkovičovej No.1

Ak si chcete urobiť rýchly, ale obsažný prehľad o tom, čo sa deje na scéne českého nezávislého divadla, festival Malá inventura je tu pre vás. Jeho organizátori rok čo rok pripravujú prehliadku toho najlepšieho, čo za ostatný rok vzniklo v rámci nového divadla – oblasti pomerne širokej a neľahko definovateľnej. Vďaka tomu však každoročne vzniká program plný formálne rozmanitých diel, ktorý odzrkadľuje tvorivé bublanie českých umeleckých vôd.

I have, I have, I have…

Skvelým príkladom nového divadla, teda tvaru, ktorý nie je jasne špecifikovateľný a mieša postupy činoherného, alternatívneho a pohybového divadla, je inscenácia MINE medzinárodného zoskupenia T.I.T.S. Tvorivý tím, ktorý založila česká performerka Nela H. Kornetová s niekoľkými spolužiakmi z Norwegian Theatre Academy, vo svojej tvorbe v rovnakej miere využíva herectvo, spev aj pohyb, pričom výtvarná koncepcia, svetlá a hudba sa stávajú rovnako dôležitými vyjadrovacími prostriedkami.

V diele MINE, ktoré nesie označenie fyzický koncert/operetta, tvorcovia tematizujú všeobecnú ľudskú potrebu vlastniť. Sledujú, v akých rôznych formách sa táto základná potreba môže prejavovať – od nevinného hromadenia vecí až po vymedzovanie si vlastného priestoru v spoločnosti či nárokovanie si na iné osoby v rámci medziľudských vzťahov.

Takmer po celý čas performeri udržiavajú žoviálnu atmosféru, každý príbeh zaobalia do vtipu, trblietok a farebných svetiel. Ich odvrátená strana však často vypovedá o znepokojujúcich skutočnostiach. Jedna z performeriek napríklad rozpráva príbeh o tom, ako ju a jej priateľku barman vyhodil z podniku, pretože ich vzťah považoval za zvrátený. Historku však uvedie ako kabaretné číslo a zaspieva ho ako chytľavú bluesovú skladbu. S horlivosťou vťahujú performeri do hry aj divákov. Asi v polovici predstavenia vyhlásia dražbu o exkluzívnu dizajnovú spodnú bielizeň. Čo lepšie demonštruje ľudskú chamtivosť, ako bezostyšné kričanie sumy, ktorú sme ochotní za danú vec zaplatiť, len aby sme prevýšili iného potenciálneho kupca? Na interakciu nadviaže skupina aj v úplnom závere, keď divákov vyzýva, aby doplnili vetu „I have…“, vďaka čomu môže každý spokojne premýšľať o svojich hmotných statkoch a spoločne s ostatnými tak zdieľať blažený pocit vlastníctva.

MINE je strhujúca performancia, v ktorej je divák od začiatku do konca pozitívne atakovaný energiou štyroch všestranných umelcov. Využitím irónie, vtipu a niekedy až hraničiace s travestiou trefne odhaľujú pokrkvané časti ľudskej prirodzenosti.

Hra neživých objektov

Do festivalového programu sa dostala aj divadelná inštalácia Apoleny Vanišovej a Petra Krushu s názvom Kračun. Na výprave za ňou účastníci festivalu zavítali do novootvorených priestorov bývalej autodielne na Letohradskej ulici. Uprostred chladnej betónovej miestnosti ukrytej vo vnútrobloku staršej budovy stojí veľký objekt vyskladaný z množstva akvárií a debničiek, ktoré tvoria malé komôrky so všakovakou výplňou – v jednej je napríklad vytvorená miniatúra zeleného lesa, v inej zasa vetvičky a suché lístie. Niektoré nádoby sú prepojené hadičkami, v ktorých prúdi voda a okolo celého objektu je natiahnutý filmový pás, ktorý sa takmer nebadane posúva.

Hoci jadrom predstavenia je príbeh inšpirovaný slovanskou legendou o bohu slnka, ktorý naživo rozpráva jediná účinkujúca (Dora Bouzková), hlavnú pozornosť divákov získava práve spomenutý objekt. Jediný ľudský element, ktorý vnímame, je performerkin hlas – zvyšok príbehu a jeho ilustráciu nám poskytuje materiálna zložka projektu. Vďaka využitiu svetelného dizajnu, pohybu vody, zvukov a pary sa tvorcom darí objekt „rozpohybovať“ a upriamiť našu pozornosť na jeho konkrétne časti. Mystický príbeh, ktorý je alegóriou na plynutie roka a striedanie ročných období, získava vďaka tomuto odľudštenému výtvoru ďalšiu, reálnejšiu dimenziu. Keď objekt začne zahaľovať para alebo začne vydávať silný zvuk hraničiaci s otrasom, no my pôvodcu týchto zmien nevidíme (samozrejme, ak prijmeme divadelnú ilúziu a vytesníme technika sediaceho v rohu miestnosti), zdá sa, akoby boh slnka naozaj tento kúsok zeme ovládal, a nám neostáva nič iné, iba nemo sledovať jeho nespochybniteľné konanie.

Akrobacia s vôňou kávy

Inscenácia Kaffeeklatsch zoskupenia Holektiv vniesla do festivalového programu väčší dôraz na pohyb. Využitím tanca a akrobacie vytvorila trojica performeriek (Eva Stará, Karolína Křížková a Andrea Vykysalá) komorný scénický tvar, ktorého hlavným hrdinom sa stal kávovar. Zavesený v prednej časti javiska si hovie na podstavci a podľa vlastného nevyspytateľného tempa tu i tam uvarí šálku kávy, ktorá medzi tanečnicami zakaždým vzbudí extrémne reakcie. Celá javisková akcia sa tak odohráva vo vzťahu k tomuto zdroju vytúženého kofeínového moku.

Dievčatá navzájom zápasia o to, ktorá si uchmatne prvú dávku kávy – ku kávovaru sa prekopŕcajú ladnými akrobatickými pohybmi, navzájom si podkladajú nohy alebo jednoducho prefíkane preskakujú jedna cez druhú. Jedným z vrcholov inscenácie je zobrazenie omamného stavu, keď tanečnice po vypití kávy blažene sedia pri svojich šálkach a konverzujú. Ich gestá sa stávajú ľahšími a vzletnejšími, až prechádzajú do snovej choreografie odzrkadľujúcej sladké pocity kofeínového opojenia. Holektiv plynule prepája tanec so situačne vtipnou  akrobaciou a vytvára tak dielo, ktoré vyniká najmä tvorivou hravosťou.

Barbora Forkovičová

Absolventka teórie a kritiky divadelného umenia na VŠMU a DAMU. Pracovala ako odborná redaktorka časopisu kød - konkrétne o divadle. Venuje sa divadelnej kritike, zameriava sa primárne na činohru, no obľubuje aj performatívne experimenty a nový cirkus.