MLOKi

Keď sa význam slov zrkadlí v divadelnom obraze

Už pri vchode do sály vás prekvapí mobilizačná vyhláška a vojnová mapa Európy. A keď následne vojdete do hľadiska pochopíte, že tu sa neudeje bežný divadelný príbeh. Avšak historicky bežný bohužiaľ áno.

Marián Amsler sa s postom umeleckého šéfa brnianskeho HaDivadla rozlúčil skutočne príznačne. Do divadelnej podoby previedol historický román súčasnej českej autorky Kateřiny TučkovejVyhnání Gerty Schnirch. Príbeh jednej obyčajnej ženy, ktorá chcela prežiť všedný život, ale narodenie sa do kolónky „národnosť Nemecká jej to v povojnovom Brne nedovolilo. Režisér a dramatizátor v jednej osobe sleduje Gertin život v rovnakom časovom rozpätí ako samotná autorka. Od jej dospievania začiatkom 40. rokov až po smrť v roku 2000. Amsler musel životné peripetie oproti literárnej predlohe pravdaže redukovať či pozmeniť (motív brata Friedricha) a sústrediť sa len na ťažiskové momenty a motívy. Aj tak sa však nekoncentroval iba na osud jednej brnianskej Nemky, ale v dramatickom prepise naplno vyznievajú aj osudy ďalších osôb, ktorých životy vojna obrátila proti akejkoľvek logike.

Pre Amslera bola pri javiskovej podobe Vyhnání Gerty Schnirch prioritná najmä autentickosť. Cielene sa vyhol ponúkanej režijnej exhibícii a pri interpretácii dokázal nevtieravo a konzistentne obsiahnuť škálu od naturalistického gesta až k sémantickému znaku. Štýl inscenácie tak vychádza z niekoľkých základných princípov: divadelná jednoduchosť, hutnosť a štýlová jednota. Atmosféru a potrebnú autentickosť v prvom rade dosiahol rozložením hľadiska (dobovú hodnovernosť okrem toho dotvárajú historicky verné politické prejavy, hudba či výtvarný komponent). Divákov posadil do kruhovej arény, v strede ktorej prebieha divadelné dianie (to niekedy prechádza aj na rampy nad divákmi). Nesedí sa však len na bežných stoličkách. Desiatka divákov môže využiť pri sledovaní zákopové vrecia, ktoré tvoria hranicu medzi hľadiskom a javiskom. Vyvolávajú tak nielen hodnovernejšiu príbehovú, ale najmä divadelnú atmosféru (nie nadarmo v scéne pochodu smrti do Pohořelic spia ženy na rovnakých vreciach).

Ak režisérovi bola pri posledných slovenských inscenáciách vlastná štylizácia (Jane Eyrová, Láska na Kryme), tu je pre neho podstatný psychologický detail. Herci však nie sú vedení k ilustratívnemu gestu a naturalistickým poryvom, ale k využitiu divadelnej skratky. Ich kreácie pritom ostávajú psychologicky zvnútornené, pričom je vždy dominantná civilnosť prejavu a to dokonca aj pri typovej a charakterovej diferenciácii (keďže okrem Sáry Venclovskej, ktorá stvárňuje titulnú hrdinku, všetci hrajú niekoľko postáv). Každý z hercov (je obsadený takmer celý súbor) sa tak aspoň raz dostane k veľkému partu. A tu sa ukazuje niekoľkoročná Amslerova cieľavedomá snaha budovať ansámbel HaDivadla. Herci rôznych typov, hereckých štýlov dokážu navzájom kooperovať a najmä presvedčivo pretlmočiť myšlienku aj tému postavy. Či je to monolitne strohá, ale vnútorne mäkkým srdcom cítiaca Zipfelová Simony Pekovej alebo uvoľneným gestom, prirodzenou humánnosťou, ale aj sedliackym pragmatizmom obdarený Hubert Šenk Jiřího M. Valůška. Statný Zbyšek Humpolec aj na malej ploche Gertinho brata Friedricha, člena Hitlerjugendu, mohol plnohodnotne prezentovať svoj cit pre vzájomnú partnerskú súhru. Pôsobil totiž v neustálej súčinnosti s partnermi, podľa reakcií ktorých si vytváral spontánny herecký podtext. Zároveň impulzívnym prejavom výstižne charakterizoval fanatizujúcu amoralitu mladého prisluhovača Tretej ríše. No rovnako jeho Friedrichovi patril aj nevinný detský strach, ktorý sa mu na tvári zjavil po prečítaní povolávacieho rozkazu. Mužskejším a odmeranejším tónom naopak v druhej časti inscenácie vytvoril komisára Schmidta. Spomeňme ešte aspoň Gabrielu Štefanovú, najskôr málovravnú, decentnú a submisívnu Gertinu matku Barboru a následne živelnú vyhnanú brnenskú Nemku Theresu Bauer.

Najväčší priestor logicky dostala Sára Venclovská v postave Gerty Schnirch. Herečka na budovanie postavy nevyužíva žiadne ornamentálne vonkajškové prostriedky. Jej racionálny prejav dokáže aj cez mierny odstup triezvo a pritom silne vypovedať o peripetiách, s ktorými sa Gerta momentálne stretáva. Herečka sa vyhýba závanu sentimentality (podobne ako aj postava v románe), jej Gerta je silná, životu prispôsobivá žena. Venclovskej výkonu je vlastná ľudská prirodzenosť s presným myšlienkovým podčiarkovaním významovosti a vedomého postoja (úvodná scéna s monológom o Bohu, písanie listu Therese alebo telefonát Hermíne). Vo verbálnej zložke prejavu je disciplinovaná, v geste presná a zároveň jemná. V mimike vynaliezavá aj zdržanlivá, a i mimovoľným pohľadom plnohodnotne vypovie o vzťahu k danej situácii. Vie tiež dôkladne odhadnúť reakciu a následne logicky reagovať. K jej najsilnejším miestam patria práve tie, keď môže naplno akcentovať myšlienkový zástoj postavy. List Therese do Rakúska, kde sa sťažuje na povojnové pomery v Československu patrí k pomyselnému vrcholom výkonu. Pritom herečka iba sedí a rozpráva. No presne vyjadrená žaloba, túžba, nenávisť, irónia vyznievajú naplno už len z tohto naratívneho pretlmočenia.

Inscenácia nie je divadelne objavná. Je však výnimočná témou a jej spracovaním. Žiadna režijná, herecká, výtvarná, hudobná exhibícia, ale vyhrotená výpoveď o minulosti, ktorá nám je zrazu nepríjemne blízka. A to vďaka symbióze dômyselnej a citlivej réžie, výtvarného minimalizmu, kde stačí aj náznak a je všetko jasné (najmä výrazné časové posuny) a presvedčivému hereckému stvárneniu. Vždy, keď sa totiž hovorí o obetiach, sú to len čísla. Tučková nám ale ukázala, čo znamená byť jednou z nich. Nie len číslom, ale konkrétnym osudom z tisíce iných. A Amslerova réžia to dôkladne rešpektovala vo všetkých ohľadoch. S HaDivadlom sa tak režisér plnohodnotne rozlúčil inscenáciou, ktorá historizuje len témou, nie však divadelným jazykom.

Karol Mišovic

 

No items found