MLOKi

Jeden víkend v Olomouci

Žiaľ, naozaj len jeden. Tak ako mnohé iné festivaly, aj olomoucká Divadelní Flora sa musela kvôli pandémii zrušiť, presunúť, modifikovať. V tomto roku sa organizátori rozhodli namiesto dvoch súvislých jarno-letných týždňov zrealizovať festival v rozmedzí troch jesenných mesiacov. Aj vďaka tomu sa im podarilo napriek pandemickej dobe poskladať program nepodliezajúci vyhlásenú kvalitu Flory či jej tradičnú dramaturgickú špecifickosť (fokus na poprednú nemeckojazyčnú scénu, výrazné osobnosti českej divadelnej scény aj stredoeurópsky súčasný tanec a umenie performancie).

Priznávam, že Divadelní Flora patrí medzi moje najobľúbenejšie festivaly. Dá sa totiž spoľahnúť na kvalitný program aj komunitnú atmosféru mimo predstavení. Napriek tomu, že tento rok festival prebiehal v dlhom termíne od 10. októbra do 12. decembra, mne sa naň podarilo vycestovať len raz. Predstavenia druhej plánovanej cesty – záverečného víkendu ‒ Tank Doris Uhlich a Long time no see dvojice Beatrix Simkó a Jenna Jalonen, sa kvôli zdravotným dôvodom napokon zrušili. No napriek nemožnosti ukončiť tento ročník festivalu podľa pôvodného plánu bolo zmien v programe oproti mnohým iným festivalom len minimum. Flora tak hostila nemecké súbory Residenztheater, Berliner Ensemble, Münchner Kammerspiele či prezentovala viaceré diela českých režisérov Miroslava Bambuška a Michala Hábu.

Popredná nemecká scéna Münchner Kammerspiele uviedla na Flore dielo Unheimliches Tal (Tísnivé údolí), ktoré vzniklo v spolupráci s nemeckým divadelným zoskupením Rimini Protokoll. To je známe najmä svojím inovatívnym prístupom k dokumentárnemu divadlu a práci s tzv. expertmi všedného dňa (nehercami, bežnými ľuďmi prinášajúcimi do diela svoju priamu osobnú skúsenosť). Tentokrát režisér Stefan Kaegi prišiel s celkom novým pohľadom na aktérov na javisku, a to v podobe humanoida, čím akoby nadviazal na teoretické úvahy Gordona Craiga o Übermarionete či na Heinricha von Kleista a jeho eseje o bábkovom divadle, v ktorých tematizujú dokonalosť bábok vo vzťahu k živému človeku.

Celá inscenácia je koncipovaná ako prednáška robota, ktorý predstavuje príbeh svojho reálneho ľudského predobrazu ‒ nemeckého spisovateľa a dramatika Thomasa Melleho. Ten trpí bipolárnou poruchou a robotická náhrada rieši jeho problém s vystupovaním pred ľuďmi. Hlavnou devízou celého diela je prepojenie formy s osobným príbehom Melleho, nastáva tak priestor pre dialóg a spytovanie sa základných otázok ohľadom ľudského bytia. Je to najmä otázka vzťahu človeka a stroja, nehmotnej naprogramovanej entity, ale aj téma samotnej podstaty ľudskosti. Napríklad, je ľudské iba to, čo je náhodné? Dôležitou témou sa tiež stala schopnosť súcitu a empatie, nielen medzi ľuďmi navzájom, ale aj voči neživému materiálu s ľudskou podobou. Práve na to odkazuje aj samotný názov Unheimliches Tal ‒ hypotéza, ktorá je u nás známa ako Uncanny valley, skúma zmenu našich emócií voči humanoidom vo vzťahu k ich miere priblíženia sa k človeku. Prepojenie týchto otázok so zaujímavou osobnosťou Melleho a najmä tematické spojenie formy s jeho psychickou chorobou robili z diela viac ako len povrchný obdiv technických (a finančných) možností tohto nemeckého súboru.

Čo sa týka režijného prístupu a javiskovej formy diela, úplne iným prípadom je inscenácia Vladař pražského Divadla Komedie. Mladá skupina študentov a študentiek Katedry alternatívneho a bábkového divadla pražskej Akadémie umení (KALD DAMU) vystupujúca pod názvom 8lidí zaujala už svojimi školskými prácami, ktoré boli aj súčasťou programu festivalu Divadelní Flora 2019 (Press paradox a Prodaná nevěsta). Tentokrát sa predstavili ako profesionálni tvorcovia a tvorkyne s inscenáciou inšpirovanou Machiavelliho Vladárom, ktorú koncipovali ako koláž rôznych foriem vládnutia či skôr príklady opantania jedinca mocou.

Príbeh prepájajúci rôzne prehovory inšpirované skutočnými vládcami (v minulosti aj súčasnosti) bol pomerne jednoduchý. Skupina mladých mužov prevezme kontrolu nad divadlom a postupne každý z nich preberá moc, a to s využitím rôznej miery násilia. Medzitým vždy totiž niekoho usmrtia alebo zvrhnú, čím získa moc ďalší z nich. Režisérka Anna Klimešová všetko postavila najmä na hereckej akcii, pričom výstupy majú neraz až jarmočný charakter. Dominantnú úlohu zastáva hudobnosť – piesne rôznych žánrov aj foriem interpretované hercami priamo na javisku. Inscenácia má silný satirický podtón a cez rôzne narážky odkazuje aj na súčasné politické „autority“. Dominuje tu silná divadelnosť, rýchla dynamika, skečovitosť aj miešanie zdanlivo nespojiteľných výstupov. Napriek tomu, že jednotlivé krátke dejové sekvencie viedli neraz k pocitu absurdnosti či dojmu nelogickosti, divadelná hyperbola a hravosť hereckého prejavu ich spájala do pomerne koherentného celku, ktorý satiricky reflektoval realitu. Anna Klimešová má pomerne originálny rukopis a jej hravý, divadelný prístup k politicko-spoločenským témam prináša osobitý vstup na českú divadelnú scénu.

Napriek tomu, že išlo z mojej strany len o malú „ochutnávku“ netradičného formátu olomouckého festivalu, moje očakávania boli naplnené. Neponúkam preto riport, skôr správu, že sa Divadelní Flora tento rok uskutočnila a opäť nesklamala.