Home sweet home

Tvorivý tandem Michal Baláž – Adriana Totiková ju naštudoval už v roku 2018 v prešovskom Divadle Alexandra Duchnoviča, neskôr aj ako rozhlasovú hru, ktorú odvysielalo národnostné Rádio Patria RTVS pri príležitosti Dňa Rusínov. V apríli 2022 hru naštudovali znova, tentokrát v produkcii Hereckého inštitútu a Štúdia 12, už bez tematickej väzby na život rusínskej menšiny na Slovensku.

Dej má jednoduchý základ. Z Írska sa pri príležitosti oslavy otcových šesťdesiatych narodenín vracia domov najstarší syn. Vyhodili ho z práce a preto chce po desiatich rokoch života v zahraničí ostať doma zrejme nastálo. Má to však jeden háčik. Nikto z rodiny o tom zatiaľ netuší a všetci žijú v domnienke, že prichádza len na dovolenku. Inscenácia sa inšpiruje estetikou sitcomov. Úvodné skratkovité prológy jednotlivých postáv, prostredníctvom ktorých sa s nimi divák zoznamuje a zároveň nahliada do základných rodinných reálií, pokračujú sledom situácií z každodennosti. Postavy vedú banálne dialógy a riešia typické rodinné malichernosti. Rýchle zmeny obrazov opakovane rámcuje melodicky svižná inštrumentálna hudba groteskného rázu od Martina Husovského a režisérka v čistom priestore sústredí pozornosť na herca a jeho výrazové prostriedky. Na scéne stojí len jeden okrúhly stôl ako symbol spoločného rodinného stretnutia, ktoré však, i napriek zdanlivo radostnému momentu návratu „strateného“ syna, neprebieha úplne idylicky.

Postavy nemajú konkrétne krstné mená a vzájomne sa oslovujú len svojimi rolami v rodine – mama, otec, brat a sestra. Kostýmovo pripomínajú figúrky zo spoločenskej hry Človeče, nehnevaj sa. Každý člen rodiny je zaodetý do jednej farby – najstarší syn (Michal Režný) v červenom, sestra (Elena Spaskov) v žltom, mladší brat (Michal Jánoš) v čiernom, otec (Peter Trník) v modrom a matka (Judita Hansman) vo svetlozelenom. Herci stvárňujú postavy typovo a v schéme rodinných vzťahov a rol figurujú najmä ako nositelia istého šablónovitého až priam klišé správania, zdôrazňujúc najmä jeho komickú stránku. Matka, pohybujúc sa po priestore so zápisníkom a perom v ruke, zaneprázdnená prípravami na manželovu oslavu (ktorú si on paradoxne ani neželá) stíha ešte urputne uvažovať o tom, čo domov prichádzajúcemu synovi navarí. Súbežne si opakuje nemecké slovíčka aspoň z nákupného zoznamu, ktoré sa učí, aby mohla odísť za prácou opatrovateľky do Rakúska. Od potreby nasýtiť svojho syna ju neodradí ani jeho niekoľkonásobné konštatovanie, že nie je hladný. Prúd najaktuálnejších informácií o tom, kto v meste zomrel a kto sa rozviedol, nezastaví ani nezáujem zjavne unaveného syna, ktorý si počas jej monológu explicitne rukami šúcha oči. Otec, zubný technik, len občas vyjde zo svojej dielne plnej protéz, šomre a hľadá nejaký stratený predmet. Keď v rozhovore medzi štyrmi očami prichádza na to, že jeho syna vyhodili z práce, namiesto podporných slov mu adresuje len výčitky s klasickým dodatkom „veď ja som ti to hovoril“.

Súrodenecká láska ešte aj v dospelosti nachádza svoje infantilné prejavy. Dišputa nad tým, kto zjedol aký počet kúskov pizze, má stále svoje opodstatnenie a rýpanie do citlivých tém sa rieši naháňačkou okolo stola a bitkou, kde je všetko dovolené – hrýzť aj kopať. Kým najstarší z Írska sa vracajúci syn len rezignovane čelí matkinmu láskavému vnucovaniu jedla a dohadzovaniu miestnej čerstvo rozvedenej ženy, stredného brata už matka konfrontuje vážnejšími pripomienkami. Trápi ju, že sa jeho manželka vyhýba všetkým rodinným návštevám a oberá ju tak o možnosť vidieť svoje vnúča. Najťažšie to má azda sestra, ktorú okrem neustáleho upratovania po ostatných (často zametá a ešte aj brata víta napomínaním, že sa nevyzul) frustruje jej slobodný stav, neschopnosť vyrovnať sa s predošlým rozchodom a život s rodičmi v jednej domácnosti v jej tridsiatich rokoch. „Utláčaná“ matkinými komentármi k jej spôsobu stravovania, aktuálnej váhe aj výzoru rojčí o odchode z domu „aspoň do Prahy“.

Rodinu si človek nevyberá. Vykresľovanie všednosťou naplnených škriepok tvorcovia vyvažujú zobrazovaním láskavejších momentov. Napríklad, keď sa po všetkých vzájomne si adresovaných výčitkách sestra konečne úprimne pýta najstaršieho brata, ako sa má, a opretá chrbtom o jeho chrbát počúva, ako v Írsku neustále prší a že nemá s kým chodievať von. Inscenáciu uzatvára komicky až priam groteskne zobrazený výstup, kedy celá rodina v rovnakých bielych košeliach spoločne zasadne za stôl, aby oslávila otcove narodeniny. Postavy ešte predtým v zrýchlenom pohybe ako z nemých filmov dekorujú priestor, a tak na oslave nechýba fľaša alkoholu, klasická výzdoba (fóliové zlaté balóny v tvare čísla 60), ani pozdrav jubilantovi z rádia. Tu sa všetci členovia rodiny obradne postavia vedľa seba, vzájomne si popreplietajú ruky a do melódie reprodukovanej ľudovej piesne hranej oslávencovi sa len bezducho kolíšu zo strany na stranu.

Tvorcom sa deklarovaný zámer „nedávať odpovede na veľké básnické, rétorické a filozofické otázky“ týkajúce sa témy domova nepochybne podarilo naplniť. Inscenácia je „oddychovkou“ s nenúteným humorom, prevažne prirodzene vznikajúcim z hraných situácií, ktorá sa na nič viac ani nehrá. Pravidlá menej je niekedy viac či v jednoduchosti je krása v sebe celkom vkusne zúročuje.