Zuzana TimčíkováDivadlo Na Peróne existuje už takmer devätnásť rokov. S akými ideami a víziami ste ho zakladali?
Peter Kočiš: Počas štúdia na Akadémii umení v Banskej Bystrici sme boli plní tvorivej energie. Už vtedy sme vedeli, že chceme mať vlastné divadlo, kde by sme mohli slobodne tvoriť. Nechceli sme sa zamestnať v kamennom divadle, kde sme počas štúdia na vysokej škole hosťovali. Vízia „tabuľkového“ platu a „rukojemníctva“ systému nám pripadala dosť neatraktívna. Vtedajší vzdelávací systém na Akadémii umení nám tiež neponúkal dostatočne umelecky podporné prostredie. Povedali sme si teda, že nebudeme na nič čakať, vytvoríme vlastnú inscenáciu, a tým to sa to všetko začalo. Divadlo sme založili už v druhom ročníku.
Obaja ste vyštudovaní herci, ale od založenia divadla ste sa venovali aj réžii a dramaturgii. Aký bol pre vás proces učenia sa týmto divadelným remeslám?
Jana Wernerová: Naša tvorba bola od začiatku absolútne intuitívna a remeslu réžie, dramaturgie a ďalším potrebným aktivitám v rámci inscenačnej tvorby sme sa učili takzvane „za pochodu“. Postupne sme si prizývali aj externých profesionálnych režisérov a dramaturgov, pretože sme cítili, že ako herci máme svoje limity. Aktuálne naše divadlo tvorí štvorčlenný herecký tím a všetkým nám veľmi záleží na inscenácii ako celku. Pre nás je najväčšou pochvalou, keď nám niekto povie, že s hereckými kolegami Jakubom Muranským a Michaelou Domovcovou počas predstavení fungujeme ako jedna organická hmota.
Peťo: Základ našej inscenácie Dievča z morského dna, ktorá bola vytvorená na motívy rovnomennej hry Jany Bondárovej, vznikal počas štyroch dní na festivale Vlnoplocha v Banskej Štiavnici. Ide o príbeh Ley, ktorá sa ocitla v psychiatrickej liečebni a vracia sa k svojim traumám z minulosti. Pôvodne sme o inscenácii uvažovali ako o monodráme, v ktorej by hrala iba Janka. Napokon sme do príbehu vsunuli aj postavu lekára (v hre je to lekárka), ktorú hrám ja. Je to vedľajšia rola a nemám veľa výstupov – v úvode prednášam príspevok na pomyselnej vedeckej konferencii a neskôr vstupujem do deja už len okrajovo, občas komentujem správanie pacientky. Na jednom festivale, deň pred predstavením, sa mi stalo, že ma nikto nepovažoval za účinkujúceho, riaditeľ festivalu mi nepodal ruku, pretože ma považoval za technika. Prijímam to, pretože celkové vyznenie diela je pre mňa dôležitejšie. My sa pri tvorbe vzájomne dopĺňame, obaja máme dobrý zmysel pre rytmus inscenácie, ja vnímam veci viac výtvarne, Janka ide viac po texte a choreografii. Okrem toho sa náš tvorivý tím rozšíril o dramaturgické duo Mário Drgoňa a Tereza Trusinová a o scénografku Dašu Krištofovičovú.
Jana: Každá forma divadla, ktorú sme si vyskúšali, nás nesmierne obohatila. Napríklad, keď sme v rokoch 2009 – 2013 participovali na päťročnom projekte s francúzskymi umelcami z Là Hors De, vytvorili sme sériu site-specific projektov. To nám ako hercom a performerom otvorilo absolútne nové obzory a neskôr nás podnietilo k ďalšej autorskej tvorbe. V tom čase bolo pre nás novinkou, že ako performeri sme boli zároveň spoluautormi celého diela a museli sme sami robiť rešerš témy, ktorú daný projekt reflektoval. Práve pri tejto zahraničnej spolupráci u nás nastal istý zlom, objavili sme vnútornú tvorivú silu a uvedomili si, že aj ako herci či performeri môžeme dielo zásadným spôsobom ovplyvniť. Popri medzinárodných projektoch nás formovali aj spolupráce s domácimi režisérmi. Ľubo Burgr, ktorý s nami robil na inscenácii Fasbuk, nám zas napríklad ukázal osobitú techniku nahrávania sa a improvizácie, z ktorej následne vzniká text. Mali sme radosť aj z tvorby s Jánom Luteránom (Causa Bonasus) a Júliou Rázusovou (Na stáž!). Z každej spolupráce sme si vzali niečo iné alebo sa niečo nové naučili, z čoho stále čerpáme. Myslím, že najviac našu poetiku vystihujú posledné tri inscenácie – My ľud, Niekoľko skíc k vlastnej samovražde a Dievča z morského dna.
Ide o inscenácie, ktoré na rozdiel od vašej predošlej, prevažne autorskej tvorby vychádzajú z už existujúcej textovej predlohy, v prípade inscenácie My ľud je námetom spoločenská hra holandského dramatika Sytzeho Schalka.
Peťo: Áno, je to smer, ktorým sa teraz uberáme. Stále si však zachovávame čiastočne autorský prístup k textu, do ktorého aktívne zasahujeme a nebojíme sa ho aj zásadnejšie upraviť. Tu treba brať do úvahy aj isté pragmatické okolnosti. Ak chceme ročne vytvoriť jednu inscenáciu, je nerealizovateľné text napísať a následne ho v tom istom roku aj zinscenovať.
Jana: Popri všetkých prevádzkových povinnostiach, ktoré nám vlastný priestor prináša, je pre dvoch ľudí naozaj náročné a príliš odvážne pravidelne autorsky tvoriť. Zistili sme, že ak budeme chcieť byť efektívnejší a v mnohých ohľadoch aj kvalitnejší, je dôležité siahnuť po už existujúcom texte, ktorý je dobre napísaný. Zároveň sme v jednom momente dospeli k zisteniu, že nie sme až takí dobrí dramatici ani dramaturgovia, a preto je pre nás prirodzenejšie vybrať si predlohu, do ktorej sa dá aj autorsky zasiahnuť.
Mnohé vaše inscenácie tematizujú negatívne spoločenské a politické javy súčasnosti – rasizmus, predsudky, nedostatočnú sociálnu starostlivosť o seniorov, neschopnosť komunikovať. Čo je pre vás pri generovaní tém najdôležitejšie?
Jana: Mali sme obdobie, keď sme cítili potrebu reagovať na politické problémy a negatívne javy v našej spoločnosti a formovať tak naše bezprostredné okolie. Časom sme však nadobudli pocit, že sme sa doslova „prejedli“ politických tém. Náš vlastný priestor chceme dramaturgicky profilovať inak a prinášať skôr témy, ktoré reflektujú to, čo sa deje hlboko vo vnútri ľudskej duše a čomu diváci univerzálnejšie rozumejú. Chceme publiku ponúknuť divadelný jazyk a témy, ktoré ich emocionálne obohatia. Napríklad inscenácia Dievča z morského dna nám ukázala, ako to môže divácky fungovať. Ľudia sa chcú ponárať do prežívania postavy a niekedy sa v divadle aj vyplakať. Nielen s nadhľadom rozmýšľať nad ťažkými spoločensko-politickými témami, ktoré sme doposiaľ prinášali.
Peťo: Podľa mňa tu ide aj o formu a s tým spojenú čitateľnosť divadelného diela. Kým stavbu predošlých inscenácií tvoril sled nelineárne usporiadaných obrazov, v ktorých diváci museli hľadať asociácie na reflektované témy, Dievča z morského dna v sebe obsahuje istú formu dejovej línie. Ponúka im konkrétny príbeh, ktorý je pre nich čitateľný, a s ktorým sa dokážu stotožniť.
Počas vašej existencie ste pôsobili v rôznych divadelných aj nedivadelných priestoroch. Prvou domovskou scénou Divadla Na Peróne bol kreatívny priestor IC Culture Train, bývalý kultúrny dom vo Vyšnom Opátskom, v roku 2008 ste spolu s občianskym združením Bona Fide presunuli aktivity do nevyužívaných objektov bývalých vojenských kasární (dnešné Kasárne/Kulturpark). Na istý čas sa vašou domácou scénou stalo kultúrne centrum Tabačka Kulturfabrik, sídliace v areáli bývalých tabakových tovární. Tvorili ste aj vo verejnom priestore, napríklad inscenácia Premena sa odohrávala na Alžbetinej ulici pred preskleným výkladom Múzea Vojtecha Löfflera. Aké tvorivé východiská pre vás tieto rôznorodé priestory predstavovali?
Peťo: Inscenáciu Premena sme pôvodne skúšali ešte v Tabačke. Bolo to v čase, keď Slovenskom otriasla vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a my sme sa rozhodli, že s týmto dielom musíme vyjsť do ulíc. Bolo to vedomé rozhodnutie, cítili sme potrebu vytvoriť divadelnú paralelu k občianskym manifestáciám, ktoré vtedy v slovenských mestách prebiehali. Premenu hlavného hrdinu Gregora Samsu na chrobáka sme interpretovali ako morálnu deformáciu muža vo vrcholovej politike, ktorým spoločnosť opovrhuje. V podstate sme ho prirovnali k Robertovi Ficovi, čo sa dosť priamo odzrkadľuje predovšetkým vo výtvarnej rovine inscenácie.
Jana: Celkovo nás vždy viac lákali nedivadelné priestory. Industriálne priestory aj ulica nás podnecovali k hľadaniu a experimentovaniu, tvorili sme vtedy viac performatívne diela založené na výrazných pohybových prostriedkoch. Aj náš aktuálny priestor je veľmi špecifický a komorný – disponuje len štyridsiatimi miestami na sedenie a to prirodzene determinuje našu dramaturgiu. Snažíme sa s ním rôznorodo pracovať, radi využívame aj sklený výklad do ulice, v ktorom realizujeme scénické čítania. Napríklad v letných dňoch ľudia chodia okolo alebo sedia vo dvore a môžu popri počúvaní súčasnej slovenskej literatúry pojedať svoj obed. Chceme, aby sa ľudia naučili vnímať divadlo aj inak, než len ako príležitosť pekne sa obliecť a užiť si ho ako spoločenskú udalosť. Naším zámerom je, aby sa divadlo stalo súčasťou ich každodenného života, a preto v priestore hľadáme možnosti, ako sa divákovi čo najviac priblížiť.
Mať vlastný priestor znamená vedieť ho aj programovo napĺňať. Ako sa s touto výzvou vyrovnávate vy?
Jana: Keď sme divadlo otvárali, mali sme veľké plány a sny o pravidelnom a bohatom programe. Postupne sme ale začínali chápať, že hrať dvadsaťkrát za mesiac je nereálne. My nie sme a ani nechceme byť repertoárové divadlo. Interne tomu hovoríme, že hráme „občas pravidelne“. V praxi to znamená štyri až šesťkrát do mesiaca a to úplne stačí. Nemáme totiž dostatočné prevádzkové, personálne ani finančné podmienky, aby sme mohli hrávať častejšie. Čo sa týka samotnej tvorby, nechceme smerovať k nejakej nadprodukcii. Naším cieľom je vytvoriť maximálne jednu inscenáciu ročne. V prvom rade je to náš divadelný ateliér, priestor, v ktorom my tvoríme, a občas k nám pozývame diváka, aby nahliadol do toho, čo sme vytvorili.
Peťo: Myslím, že náš priestor je i tak dostatočne vyťažený. Spolupracujeme napríklad aj s Konzervatóriom Jozefa Adamoviča, kde obaja pedagogicky pôsobíme, študentom poskytujeme priestor na skúšanie a hranie. Realizujeme tu aj workshopy a priestor otvárame rôznym podujatiam, napríklad Noci literatúry, Noci divadiel, Bielej noci a podobne. Vedieme tu naše porady a v procese tvorby nových inscenácií v divadle dokonca prespávajú naši externí spolupracovníci, čo nám dovoľuje ušetriť peniaze na ubytovaní. Dokonca sme tu už mali prvú tvorivú rezidenciu a plánujeme aj ďalšie.
Jana: Vďaka novému priestoru sa už sa nestrácame v bohatom programe veľkého kultúrneho centra. Máme vlastný priestor, vlastnú značku a ľudia vedia, kde nás nájdu a kam sa majú vrátiť. Predtým sme boli v stálej rezidencii v najväčšom centre súčasného umenia na Slovensku, v Tabačke Kulturfabrik a sme za tie roky nesmierne vďační, ale žili sme v akejsi nechcenej anonymite a mnohí ľudia, ktorí navštevovali naše predstavenia častokrát ani nevedeli, čo sme za divadlo a či sme z Košíc.
Vo vašej dramaturgii má zastúpenie aj tvorba pre mladého diváka. Inscenácia Slovenský raj odkazuje na viaceré diela slovenskej literatúry a zároveň aj na zásadné momenty slovenských dejín – najmä na udalosti súvisiace s druhou svetovou vojnou a holokaustom. My ľud je interaktívna inscenácia o fiktívnej krajine Lida, ktorou zmieta utečenecká kríza. Ako na inscenácie reagujú žiaci a študenti?
Peťo: Pri tvorbe pre mladého diváka sa predovšetkým snažíme o interaktivitu a o to, aby sme ho čo najviac vtiahli do deja. Napríklad v inscenácii Slovenský raj sedí hlavná protagonistka – metaforická postava nenávisti – medzi divákmi v hľadisku a po celý čas komunikuje s ďalšími hereckými postavami na javisku. Aj my herci vstupujeme do hľadiska. Inscenácia My ľud pracuje priamo s participáciou diváka, ktorý sa aktívne podieľa na voľbách prezidentských kandidátov a následne čelí aj dôsledkom svojho výberu. Spolupracujeme aj so školami a mladí diváci po vzhliadnutí tejto inscenácie často prichádzajú za nami, aby nám poďakovali, že sme im ukázali doposiaľ nepoznanú formu divadla, z ktorej sú nadšení.
Jana: Myslím, že konkrétne pri inscenácii My ľud je podstatný práve ten participatívny rozmer, kedy sa divák stáva priamo súčasťou deja, má možnosť ho posúvať a ovplyvňovať. Mladí ľudia vedia, že je to im šité na mieru, že s nimi rátame ako s aktívnymi účastníkmi predstavenia, že nás neoddeľuje žiadna štvrtá stena. Baví ich, že im dávame možnosť do toho vstúpiť svojou prítomnosťou i názorom. Práca so školami zároveň funguje ako dobrý nástroj rozvoja publika. Mnohí žiaci a študenti potom prídu do divadla aj na iné predstavenia a často aj s rodičmi alebo priateľmi.
Jeden z ďalších nástrojov rozvoja publika predstavuje projekt Nebľaboc!, v rámci ktorého ponúkate kurzy komunikačných zručností. Kto je jeho cieľovou skupinou a do akej miery vám prináša nového diváka?
Jana: Projekt Nebľaboc! cieli na rôzne firmy, ale je aj pre širokú verejnosť. Učíme ľudí prezentačným zručnostiam a metódam, ako bojovať s trémou, uvoľniť sa a nebrať sa až tak vážne. Workshop sa neustále vyvíja a my ho vždy prispôsobujeme aj potrebám konkrétnych účastníkov. Je oň dosť veľký záujem a je zaujímavé sledovať, aké majú ľudia od workshopu očakávania. Často k nám prídu ako na klasické školenie. So zápisníkmi a perami, pripravení si všetko zapisovať. My však náš workshop vedieme hravou a interaktívnou formou, zahŕňa sériu rečových, hlasových a dychových cvičení. Trvá päť hodín a je rozdelený na tri fázy; ja, ja v priestore a ja v priestore s publikom. Tým, že sa ho zúčastňujú veľmi pestré sociálne aj vekové skupiny, otvára nám to dvere k novým divákom. Ak by som to mala vyjadriť v približných štatistikách, z dvanástich účastníkov workshopu sa aspoň desať z nich vráti do divadla a príde si pozrieť nejaké večerné predstavenie. A navyše vezmú aj priateľov či rodinných príslušníkov.
Peťo: Je tiež dôležité povedať, že okrem rozširovania publika je druhým podstatným dôvodom, prečo tento workshop robíme, snaha o finančnú stabilitu. Projekt je jednak zdrojom príjmov a na druhej strane nám umožňuje nadväzovať partnerstvá s firmami, ktoré by mohli byť potenciálnymi donormi Našou víziou je oslobodiť sa od nekonečného „grantovania“ a nezávisieť len od verejných zdrojov, chceme hľadať aj iné, trvalejšie cesty financovania divadla.
Divadlo Na Peróne sa vždy usilovalo o aktívnejší dialóg so zahraničím. Absolvovali ste rôzne vzdelávacie workshopy, zúčastňujete sa zahraničných festivalov. V roku 2023 ste boli súčasťou slovenského pavilónu na Pražskom Quadriennale. Vystavované dielo Domov je teplo vzniklo v spolupráci s architektonickým štúdiom Doxa a výtvarníkom Michalom Machciníkom. Ako k tejto spolupráci došlo a ako hodnotíte účasť na PQ?
Peťo: Keďže tohtoročné PQ malo aj performatívny rozmer, architektom zo štúdia Doxa spolu s Michalom Machciníkom bolo odporúčané, aby pôvodný návrh, teda samotný objekt kocky, performatívne naplnili. V tom bode nás oslovili. Hodnotím to ako veľmi inšpiratívnu interdisciplinárnu spoluprácu, pri ktorej sme sa stretli ľudia z rôznych umeleckých prostredí – architekti, sochár, divadelníci – odlišne uvažujúci o výtvarných inštaláciách, objekte, hmote ako takej a aj o umení performancie. Neskôr sa k nám pridali aj kostýmová výtvarníčka Daša Krištofovičová a hudobný skladateľ Miro Tóth. Výsledkom bolo veľmi kreatívne hľadanie, ako s hmotou ako hlavným prvkom inštalácie ďalej pracovať.
Jana: Bol to obrovský zážitok a skúsenosť. Organizátorom slovenského pavilónu bol Divadelný ústav a niekedy bolo pre obe strany výzvou si porozumieť a nájsť spoločnú reč. Nakoniec sme sa však všetci tešili z pozitívneho výsledku, ktorého sila pramení jednak z kontaktu s návštevníkmi, od ktorých sme dostávali veľmi pozitívnu spätnú väzbu, a jednak vo vnímaní konceptu diela, ktorého sme boli živou súčasťou. Ako performeri sme stelesňovali bytosti obývajúce objekt obrovskej kocky (4 x 4 x 4 m), ktorá predstavovala akúsi materskú hmotu. Tú sme z nej počas desiatich dní trvania PQ rôznym spôsobom neustále odoberali a kocka tak menila svoju podobu. Išlo o metaforu toho, ako ľudstvo pristupuje k bohatstvu našej Zeme – neuváženým a masívnym vyťažovaním zdrojov Zem ničíme, pričom si neuvedomujeme, že ak sa vyčerpá primárna hmota, človek prestane existovať spolu s ňou. Ešte pred samotnou výstavou sme u nás v divadle absolvovali týždňové skúšanie, aj keď bez priameho kontaktu s objektom, určili sme si škálu pohybových a choreografických prostriedkov. Jedným z kľúčových výrazových prvkov bolo mĺkve dívanie sa návštevníkom do očí, čím dochádzalo k neskutočným interakciám a reakciám, ako smiech, plač, rozpaky. Vzájomne sme si pohľadmi rozprávali osobné príbehy bez toho, aby sme prehovorili čo len slovo. Niektorí návštevníci sa k nám opätovne vracali, stáli tam aj jednu či dve hodiny a pozerali sa na nás. Samotná performancia trvala šesť až osem hodín denne. Bolo nás tam spolu deväť performerov a striedali sme sa približne po dvoch až troch hodinách. Bolo to pomerne fyzicky náročné, aj vzhľadom na tuhosť hmoty, ktorú sme z objektu odoberali. Nikoho z performerov to však neodradilo a chceli sme sa do kocky znova a znova vracať.
V súvislosti s pôsobením v medzinárodnom prostredí sa ešte vrátim do minulosti. V roku 2013 boli Košice Európskym hlavným mestom kultúry. Je tomu už viac ako desať rokov, pomohol vám tento projekt vytvoriť hlbšie medzinárodné spolupráce? Aké benefity Divadlu na Peróne priniesol?
Peťo: Potom ako Košice vyhrali kandidatúru na EHMK a prebiehala prípravná fáza, hrávali sme a tvorili v rôznych industriálnych priestoroch. V tomto období sme napríklad nadviazali spoluprácu s českým režisérom a svetelným a zvukovým dizajnérom Janom Komárkom, s ktorým sme vytvorili performatívne projekty Rany a Útroby kravy. Pri tvorbe performancie pre PQ sme sa inšpirovali aj jeho poetikou sugescie. Celkovo bolo etapa EHMK veľmi tvorivým a prajným obdobím. Vzniklo tu mnoho zaujímavých diel aj podujatí vo verejnom priestore, objavovali a oživovali sa staré nevyužívané priemyselné budovy a my ako divadlo sme boli súčasťou týchto akcií a intervencií. Konali sa tu festivaly, na ktorých sme hrávali, aj keď niektoré časom zanikli.
Jana: Vďaka EHMK sa nám podarilo napríklad aj nadviazať spomínanú spoluprácu s francúzskym divadlom Là Hors De z Lyonu, ktorá trvala ďalších päť rokov. S viacerými domácimi umeleckými organizáciami, ktoré v danom čase vznikali, ako Šopa Gallery, Street Art Communiation, Onomatopoje, Midfield, kino Úsmev, Creative Industry Košice, sme dodnes zosieťovaní a rozvíjame prípadné spolupráce. Počas kandidatúry sme boli spolu s ďalšími nezávislými subjektami z Košíc, vrátane občianskeho združenia Bona Fide, ktoré založilo kultúrne centrum Tabačka Kulturfabrik, súčasťou iniciatív programovo oživujúcich nezrekonštruované priestory objektu Kasárne/Kulturpark. Práve na základe programu a aktivít, ktoré sa tam diali, Košice získali titul EHMK 2013. Zároveň to bol veľmi zvláštny moment, pretože našou tvorivou silou a nápadmi sme prispeli k tomu, aby mesto tento titul získalo, no vzápätí pár dní na to sme museli priestory kasární opustiť. Počas našej existencie sa nám takéto situácie udiali mnohokrát. Sťahovali sme sa, budovali, tvorili a znova sťahovali. Spätne sa na to dívame ako na naberanie skúseností a odolnosti. Ideálne podmienky pre nezriaďovanú kultúru, ale možno aj pre kultúru ako takú, na Slovensku neboli a stále nie sú. My však každú prekážku berieme ako novú výzvu, nový začiatok. Príležitosti na tvorbu a rast sme si vždy vytvárali sami. Je na tom postavená celá naša existencia. Ale nič z toho by sme nerobili, keby by sme neverili, že divadlo má zmysel.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
