Lenka DzadíkováPamätám si ťa ako recitátorku. Myslím, že si prednášala Štrpku a začala si tým, že si na javisko pribehla. Po ZUŠ-ke pod vedením Anny Gamanovej v slávnom senickom súbore Zádrapky nasledovalo štúdium bábkoherectva na VŠMU. Kde začína tvoj záujem o pohybové divadlo? Bol pre teba určujúci študijný pobyt na pražskej DAMU?
Dva roky štúdia na „alterne“ na DAMU boli pre mňa dosť zásadné. Pedagógovia nás podporovali v tvorivosti, ktorá mohla byť drzá, experimentálna, viedli nás k autorskému mysleniu. Pocítila som tam slobodu a dôveru v to, čo robím a ako to robím, ktorá mi na VŠMU veľmi chýbala. Na škole v Prahe alebo čerstvo po škole som mala možnosť spolupracovať so SKUTR-ami, Jirkom Havelkom, Divadlom Continuo či Petrou Tejnorovou, ktorí pri tvorbe uplatňovali autorské postupy a často pracovali aj s princípmi fyzického divadla. Myslím, že niekde tu začal môj hlbší záujem o tento spôsob vyjadrovania. Neskôr som ho rozvíjala na workshopoch s lektormi z rôznych krajín – Farma v jeskyni (Česko), Gábor Goda (Maďarsko), Goat Island (Chicago), Chavier Cura (Argentína), TDU Moutier (Švajčiarsko). Ale ako najzásadnejší workshop/ateliér vnímam mesiac v poľskej Brzezinke cez Grotowského inštitút, kde nás viedli skvelí lektori z Európy, medzi inými aj Zygmunt Molik. Namiesto povrchných impulzov sme išli do hĺbky v snahe objaviť našu tvorivú podstatu, ktorú má každý inú a inde.
Po škole si nastúpila do banskobystrického Bábkového divadla na Rázcestí, kde si účinkovala v inscenáciách pre deti aj pre dospelých, s bábkou aj bez bábky. Ako vnímaš svoju tvorivú etapu v zriaďovanom divadle?
BDnR ma lákalo práve diverzitou svojej tvorby a autorským prístupom k témam, ktoré boli často angažované. Keď som pocítila, že som isté možnosti vyčerpala a že sa potrebujem posunúť ďalej, odišla som. Do angažmánu by som už nešla, ale tvorbe v zriaďovaných divadlách sa nevyhýbam. Posledné tri roky sa tam však viac ako herectvu a pohybovej spolupráci venujem réžii.
Ako performerka spolupracuješ napríklad s Divadlom Pôtoň, so zoskupením Med a prach, s Monikou Kováčovou ste založili Odivo. Stala si sa teda súčasťou nezávislej scény.
S Andrejom Kalinkom a Ivkou Ditte Jurčovou spolupracujem rada. Nie sú im blízke vyšliapané chodníčky a zaužívané postupy. Hľadajú, experimentujú a sú to dlhodobé poctivé tvorivé procesy, ktoré potom ponúkajú viacvrstvovú výpoveď. Je pre mňa podstatné čerpať nové impulzy aj mimo Odiva. Našťastie som už vo fáze, keď si z projektov môžem vyberať. Snažím sa nezotrvávať v jednom žánri, forme či divadelnom druhu. Hľadám vyvážený pomer medzi tým, aké vyjadrovanie je mi blízke, a zároveň musí byť každý nový tvorivý proces neoverenou výzvou. Nezažila som zatiaľ taký, pri ktorom by som sa netrápila.
Aký je po rôznorodých skúsenostiach tvoj vzťah k bábkam? Čo je v tvojom ponímaní bábkovým divadlom?
Moja fascinácia bábkou, ale takisto objektom alebo iným figuratívnym či nefiguratívnym materiálom, sa mení a vyvíja. Mala som obdobie, keď ma menej zaujímali „predvyrobené“ bábky. Lákala ma prchavosť, dočasnosť, pominuteľnosť, premena materiálu, proces vymazávania, miznutia, zanechanie stopy, odtlačku. Je to cítiť najmä v inscenáciách Ariel, Neviditeľní a Aero. Pred výrobou figuratívnej bábky alebo oživením hmoty či objektu sa niekedy radšej sústredím na pôvodné určenie predmetu, jeho históriu, na to, čo pre mňa znamená, na jeho fyzikálne vlastnosti a podobne. Ale nie je to vždy tak. Rozhoduje kontext. V súčasnosti ma zaujímajú rozmanité možnosti figurácie bábkového divadla, bábka, ktorá je súčasťou rôznorodých výrazových prostriedkov. Fascinuje ma vzťah subjekt – objekt. Vedomé otvorené bytie silného, ale zraniteľného tela a bábka, ktorá je pre mňa nositeľkou intimity. A tak k nej aj pristupujem – citlivo.
Nebrániš sa označeniu bábkoherečka?
Nebránim. Bábkové divadlo je často neprávom podceňované. To, že stále nemá vlastnú kategóriu „mimoriadny počin v oblasti bábkového divadla“ v divadelných oceneniach sezóny DOSKY (popri činohernom, tanečnom a hudobnom divadle) je len čerešnička na torte, ktorá však vysiela istý signál.
S Monikou Kováčovou ste založili Odivo. Tvoríte pre deti, používate bábky, žongluješ, animuješ zvieratká a potom diváka omráčiš temnosťou inscenácie Stopy v pamäti, v ktorej tiež pracuješ s bábkou. Môžeme tvorbu vášho zoskupenia vnímať ako zhmotnenie tvojej poetiky?
Jednoznačne. Naša poetika vychádza zo symbiózy vyjadrovacích prostriedkov, ktoré sa komplementárne dopĺňajú. Odivo je slobodný priestor, kde sa snažíme tvoriť dramaturgicky, formálne aj tematicky rôznorodé a odvážne autorské diela. Je to priestor, kde môžeme kontinuálne experimentovať. Tvorivý proces je však len jedna stránka mince. Tá druhá je ekonomicko-organizačná. Niekedy je ťažké nájsť balans a nevyhorieť.
Aká je realita slovenskej herečky a performerky na voľnej nohe?
Život na voľnej nohe je určite iný v Bratislave a mimo nej. Pre mňa to znamená veľa cestovania a času stráveného preč z domu. S Odivom hráme väčšinou mimo Banskej Bystrice, nie je to však otázka voľby, ale nevyhnutnosť. Pri réžii strávi človek šesť až sedem týždňov mimo domova. Nemám s tým problém, len je to niekedy náročné. Tento spôsob života trochu vyvažuje moje zamestnanie v rozhlase na poste redaktorky a režisérky literárno-dramatickej tvorby. Kombinácia samotárskej práce s knihami a textami a dynamické divadelné prostredie je pri mojej introvertnej povahe s extrovertnými výpadmi ideálna.
V tvorivej trojici s Monikou Kováčovou a Ivanom Martinkom ste uviedli na slovenské pomery dlho pripravovanú a technicky náročnú inscenáciu Svetlonos. Ivan Martinka vyrobil mechatronickú bábku, ktorú animuješ. Využila si pri nej svoje dovtedajšie skúsenosti, alebo bolo vodenie bábky napojenej na tvoju mimiku absolútne nová skúsenosť?
Každý materiál a bábka si vyžadujú vlastný prístup, je však pravda, že bežne bábku neanimujem svojimi mimickými svalmi. V hybridnej animatronickej bábke Svetlonosa sú moje ruky predĺžené o ruky bábky s tenkými prstami, ktoré sú ovládané tiahlami a pomocou hriadeľov. Figúra Svetlonosa má výšku približne dva metre. Súčasťou vnútornej konštrukcie je prilba vytvorená na mieru podľa celohlavového odliatku, ktorý mi Ivan urobil. Moje pohyby nekopírujú presne pohyby bábky. Napríklad vyplazovanie môjho jazyka má dosah na viečka a žmúrenie bábky. Znamenalo to pre mňa hodiny a hodiny doma pred zrkadlom a vzájomné spoznávanie sa. Napríklad trom minútam v inscenácii, počas ktorých Svetlonos spieva časť z opery Orfeus, predchádzal zhruba týždeň skúšok pred zrkadlom, kým som prišla na to, kedy aké gesto použiť, aký zvoliť sklon rúk, hlavy, aký pohľad a otváranie úst. Vo Svetlonosovi mám vďaka šikovnosti Ivana Martinku možnosť animovať aj iné netradičné bábky, napríklad virtuálnu bábku. Veľmi ma toto skúmanie možností animácie baví a rozochvieva.
V polovici júna mala premiéru inscenácia Mauglí, ktorú ste s Monikou Kováčovou naštudovali v Bratislavskom bábkovom divadle. Úplne na konci sezóny ste zas premiérovali inscenáciu pre deti v Odive – O vlkovi, ktorý vypadol z knižky. Čo pripravuješ na sezónu 2021/2022?
V Odive pripravujeme novú multimediálnu bábkovú performanciu pre dospelých. Máme za sebou prvú fázu skúšania v priestore, také oťukanie sa, a na základe tejto skúsenosti znovu rešeršujeme a študujeme rôzne materiály. V ďalšej fáze sa k nám pridá scénograf Juraj Poliak a ďalší kolegovia. Koncept vychádza z troch tematických okruhov, ktoré sa budú vo výslednom diele dopĺňať: epidémia osamelosti, akútna potreba starostlivosti a technika a filozofia freedivingu – potápania na jeden nádych. Hlavným scénografickým prvkom je interaktívna kinetická inštalácia, ktorá pozostáva z piatich vaní napustených vodou. Jej autorom je Martin Bízik. Tomuto procesu sa budeme venovať najbližší rok.
V máji 2022 nás čaká zaujímavá spolupráca so slovinskými umelkyňami a umelcami na projekte Poézia mesta. Oslovili nás z divadelného festivalu, ktorý organizuje Slovinské národné divadlo v Maribore. Sezónu 2021/2022 plánujem zakončiť spoluprácou na medzinárodnom projekte Divadla Pôtoň Vzkriesenie zázraku. Takže bude veselo. Ak sa zasa všetko nestopne.
