Barbora ForkovičováKeď festivalový žurnál hlásil na štvrtok šokujúcich tridsať stupňov, ešte sme netušili, že ubíjať a ťažiť nás bude nielen nečakaný prudký prejav leta, ale aj inscenácie štvrtého dňa festivalu Dotyky a spojenia 2016.
Hneď prvé predstavenie, Divadla ASTORKA Korzo ‘90, prišlo s témou pre divadelníkov veľmi citlivou. Višňový sad, nie ten Čechovov, ale Amslerov, totiž rozpráva o krachu jedného divadla. Text, ktorý síce pôvodné ruské dielo cituje a odkazuje k nemu v niekoľkých rovinách, zachytáva príbeh súboru, ktorý stráca svoj domov, svoje divadlo. Predloha a následne aj inscenácia nastoľuje otázky potreby divadelného umenia, poukazuje aj na neschopnosť ľudí, či už samotných umelcov, alebo poslancov, udržať si tieto kultúrne inštitúcie. Žiaľ, v mnohých situáciách úvahy o zmysle divadla z textu neprirodzene vyvstanú a pôsobia akoby boli dopísané nasilu – iba s účelom tlmočiť názor jeho autora.
Inscenácia využíva princíp divadla v divadle, keďže v ohrozenom divadle skúšajú Čechovov Višňový sad. Hra ruského velikána sa zrkadlí aj v Amslerovej úprave – všetky postavy sú modernou adaptáciou ich ruských predlôh, vďaka čomu sa často stiera hranica medzi Čechovovou hrou a realitou zobrazovaného divadla.
Inscenátori hovoria o zaujímavej a veľmi aktuálnej téme, výsledný tvar diela je však problematický. Veľké množstvo informatívnych dialógov (aby divák pochopil kto je kto a kto chce čo) je hlavne v prvej polovici inscenácie zahlcujúce. Priebeh úpadku divadla sa vlečie pomalým tempom, čomu nepomáhajú ani piesňové intermezzá vykorenenej slúžky/herečky Šarloty. Tie sú skôr rušivé, ich texty vyznievajú banálne a ich význam (mi) ostáva viac než nejasný. Paralela medzi predajom a rúbaním sadu a koncom divadla je síce skvelým nápadom, rovnako aj postavy z pôvodnej hry sú trefne a vtipne prispôsobené dnešnej realite, no inscenácii škodí hlavne rozvláčne tempo prvej polovice a niekedy prvoplánové výroky postáv.
Divadlo Andreja Bagara Nitra vo večerných hodinách predstavilo Veľký zošit v réžii Jána Luterána. Príbeh dvoch bratov, ktorí prežili vojnu v izolácii – u starej mamy na dedine – ukazuje najmä to, aké fatálne následky môže mať vojna na deti, aj keď sa ich bezprostredne nedotýka. Dvojičky musia čeliť nehostinnému prostrediu domácnosti starej matky, ktorá ich spočiatku neznáša a opovrhuje nimi. Do ich vlastnej domácej vojny sa však vyzbrojujú odolnosťou a krutosťou z ozajstných frontov. Spoločne sa cvičia, aby dosiali čo najväčšiu možnú odolnosť, ako fyzickú, tak aj psychickú a emocionálnu. Strohosť scény, ktorú tvorí železná konštrukcia postavená na drevenom pódiu, odzrkadľuje drsnosť, v akej chlapci žijú a sú vychovávaní. Dvojčatá v podaní dvoch hercov (Šalacha a Viskup) si neustále udržujú pevnú pozíciu tela, sú vždy na všetko pripravení, vždy perfektne prepojení. Atmosféru dopĺňa aj netradičná hudobná zložka – herci sami počas predstavenia vytvárajú zvukové záznamy svojich hlasov. Ich kombináciou v rôznych slučkách a efektoch vzniká zvuk, ktorý má síce základ v ľudských hlasoch, no zároveň je vďaka transformácii umelý a chladný ako city v chalupe starej mamy.
Inscenácia pracuje s témami vojny, násilia, odcudzenia, rovnako však s témou veľkej lásky, ktorá sa ale prejavuje úplne inak než zvyčajne. Vyjadrovací jazyk a scénické prostriedky sú jednoduché, drsné a odťažité, čo sa však nedá povedať o ich dopade na diváka. Čo je na scéne iba naznačené, sa ďalej naplno rozvinie v našej mysli. Zrazu sa aj ten stojatý martinský vzduch zdá byť milší.
