Stredná Európa ako nárazová plocha slobody a diktatúry

Takýto prístup si zvolil aj choreograf a režisér Dušan Hégli pre estetiku tanečného divadla Ifjú Szivek. Hégliho poetika sa postupne vyvíjala. Už v choreografii Tanec diabla (2010) pracoval s prvkami divadelnosti, no primárne stále kládol dôraz na tradičný tanečný materiál. S odstupom času však túto choreografiu nemožno označiť len za tanečné pásmo, ale za inscenovaný pohľad na dejiny starého štýlu kolového tanca. Skutočnú divadelnú estetiku nachádzame v inscenácii Vyvlastnenie (2013), v ktorej režisér spracoval tému vysťahovania maďarskej menšiny zo Slovenska v rokoch 1946 – 1948. Už v tomto diele prejavil cit pre budovanie dramatických situácií, no inscenácia bola ešte prevažne opisná – čo sa o jeho neskorších dielach povedať nedá.

Napríklad Barbaro (2023), vychádzajúce z textu Samuela Becketta Katastrofa, bolo metaforickým vyjadrením totalitných nálad v spoločnosti, zároveň však cez postavu režiséra (Milan Lasica) poukázal na prvky totalitnej moci v umení. Okrem výrazného tanečného jazyka, čerpajúceho z tradičných choreografických štruktúr režisér pracoval aj s hovoreným slovom v interpretácii Milana Lasicu. Hégli prostredníctvom tanca vyjadruje spoločenské pohyby a nálady. V choreografiách je sebavedomý, a to najmä vo výbere materiálu – kým vo Vyvlastnení použil prvky z maďarských regiónov na území Slovenska, v Barbarovi pracoval s tanečnými štruktúrami pochádzajúcimi z rumunského prostredia.

Na poetiku Barbara do veľkej miery nadväzuje najnovšia inscenácia Pupek – Všetko medzi východom a západom, na ktorej režijne spolupracoval aj Bence Hégli. Tentoraz sa tvorcovia inšpirovali dielom Únos Západu aneb tragédie střední Evropy českého spisovateľa Milana Kunderu a vytvorili javiskovú esej o stredoeurópskej identite. Text inscenácie zachováva pôvodné Kunderove myšlienky, ktoré v súčasnosti vyznievajú nadmieru aktuálne. Položili si základnú otázku: V čom spočíva špecifikum našej stredoeurópskej identity? Podobne, ako Kundera, tvorcovia vnímajú rozdiel medzi geografickým a kultúrnym významom slova Európa. K téme pristupovali s citom, analyticky vyhodnocovali jednotlivé historické udalosti, ktoré formovali národy strednej Európy (Poľsko, Česko, Slovensko, Maďarsko, Rakúsko, ale aj Rusko).

Kľúčovou témou sa stalo vnímanie tohto regiónu v kontexte jeho polohy medzi západnou a východnou Európou, na čo odkazuje aj „pupek“ v názve inscenácie. Inscenácia reflektuje politické tendencie niektorých vlád inklinujúcich k Rusku, ktoré ho vnímajú ako „staršieho brata“ a vidia v ňom svoj vzor. Tvorcovia hneď v úvode zobrazili Rusko ako Krampusa, ktorý znásilní jednu z tanečníc. Zobrazujú ho ale aj ako skanzen, spomienku na veľké časy, keď Romanovci v osobách Petra Veľkého a Kataríny Veľkej „otvorili okno do Európy“. Vyzdvihujú ruské umenie, ktoré nadviazalo na európske tendencie – napríklad hudbu Igora Stravinského, ktorá prepojila obe identity. Je to však už len spomienka, ktorú inscenátori stvárnili ako slečnu v honosnom a krásnom kroji na piedestáli. Vnímajú ju ako muzeálny artefakt. Naratív sa však neskôr zmení – z tanečnice sa vďaka použitým gestám stáva manipulátorka a „bábkovodička“ ostatných. Tí jej diktátu vzdorujú a idú proti prúdu, metaforicky i doslovne. Úvahy tvorcov nedegradujú ruskú kultúru ani jej minulosť – prejavujú jej úctu. Ich kritika smeruje k historickému konaniu počas 20. storočia. Rusko sa stalo imperialistickou veľmocou usilujúcou o podmanenie si menších národov pod zámienkou slovanskej vzájomnosti. Tá v pozmenenej podobe pretrváva dodnes, napriek tomu, že nie každý národ patrí do jazykovej a etnickej skupiny Slovanov. Na podobné tendencie však tvorcovia poukazujú aj pri Nemecku a Rakúsku, keď pripomínajú, že ich pričinením Poľsko v minulosti zaniklo, a nevynechávajú ani zmienku o nemeckom nacistickom a rakúskom klérofašistickom režime. Týmto spôsobom inscenácia nevytvára čiernobiely pohľad, ale snaží sa objektívne mapovať jednotlivé udalosti, ktoré sa zapísali do dejín.

Inscenácia poukazuje na obavy, že sa v súčasnosti prejavujú politické tendencie oddeliť stredoeurópske krajiny od Západu – hoci kultúrne a filozoficky k nemu patria. Napriek špecifickej geografickej polohe všetkých Stredoeurópanov spája spoločné kultúrne a duchovné dedičstvo. Z každej krajiny inscenátori vyzdvihujú osobnosti, ktoré svojou tvorbou predbehli dobu – Leoša Janáčka, Franza Kafku, Bohumila Hrabala, predstaviteľov českého štrukturalizmu, Bélu Bartóka, Zoltána Kodálya, Witolda Gombrowicza či Stanisława Ignacyho Witkiewicza. Jedinečnosť stredoeurópskej identity výborne vystihla výtvarníčka Edit Szűcs kostýmovým riešením. Kombinuje červenú, čiernu a béžovú, čím vystihuje kontrast medzi Východom a Západom a strednú Európu ako miesto uprostred, kde sa farby aj mentality národov prepájajú.

Dôležitou súčasťou javiskového diela je sláčikové kvarteto. V strede inscenácie režisér prerúša tok deja – inscenácia sa mení na koncert, ktorý začína interpretáciou Stravinského. Na scénu vstupuje upratovač, ktorý reorganizuje priestor, presádza hudobníkov a narúša priebeh koncertu – obrazne tak zobrazujúc imperialistické zasahovanie Ruska do suverenity iných štátov. Nasleduje jedna z najlepšie vystavaných častí – rockový koncert. Kostýmy interpretov spájajú pôvodnú farebnosť s folklórnymi prvkami jednotlivých krajín, čím vzniká kultúrna koláž odrážajúca heterogénnosť stredoeurópskeho regiónu. Jednotlivé piesne poukazujú na vzburu a demonštráciu sily – najmä v piesňach Another Brick in the Wall od Pink Floyd a Rusové, jděte domů! od skupiny Aktual.

Väčšinu inscenácie (až na spomínané výnimky) sprevádza ľudová hudba. Ale aj v nej sa objavujú vsuvky rozvíjajúce tému – napríklad časť venovaná hymnám krajín strednej Európy. Tvorcovia vybrali úryvky, ktoré nevyznievajú práve pozitívne, napríklad v prípade slovenskej hymny sú to verše: „To Slovensko naše posiaľ tvrdo spalo.“ Poukázali tiež na elegický tón českej a maďarskej hymny v kontraste s bojovnosťou iných. Analyzovali, do akej miery tieto národné skladby odrážajú identitu jednotlivých národov.

Najsugestívnejším momentom inscenácie je záver – reprodukované slová Jana Palacha vyzývajúceho k odporu a odkazy na Ryszarda Siwieca a Sándora Bauera, ktorí sa podobne ako Palach na protest proti sovietskej okupácii upálili. Traja odvážni ľudia sa stávajú symbolom boja za národnú identitu a suverenitu. Počas hlasovej nahrávky tanečníci absolvujú nekonečný maratón čapášov, v ktorých sa postupne vyčerpávajú – akoby stredná Európa, napriek Palachovej výzve, strácala silu, prestávala bojovať o seba a podliehala opätovnej myšlienkovej okupácii. Všetci tanečníci odchádzajú z javiska, ale na premietacom plátne svieti obrí nápis: Pokračujeme!, ktorý otvorene hovorí, že boj o našu identitu nekončí.

Celou inscenáciou sprevádza Bence Hégli ako rozprávač. Jeho prejav je vecný, takmer prednáškový, využíva rétorické otázky a otvára priestor na diskusiu. Od začiatku búra štvrtú stenu a vťahuje divákov do diania. Jeho „monodráma“ je koncentrovaná, energeticky vyrovnaná, s gradujúcou intenzitou. V niektorých obrazoch sa stáva súčasťou tanečného súboru, inokedy frontmanom kapely. Rovnaká koncentrácia a precíznosť charakterizuje aj tanečníkov – v úvode pôsobia estetizujúco, no s postupným nastoľovaním tém a otázok ich prejav získava dramatickosť a živosť. Choreografiu charakterizujú pre Hégliho poetiku už typické čapáše ako výraz sily a vzdoru, ale sú aj ukážkou virtuozity súboru. Zároveň dôležitou súčasťou diela je aj tanec točivého typu, ktorý demonštruje jednotnú silu.

Pupek – Všetko medzi východom a západom je tanečná inscenácia o súčasnom stave a mentalite národov strednej Európy. Jej odkaz silno rezonuje v podpore demokratických princípov, ale prináša aj úvahy o budúcnosti. Podľa Milana Kunderu tvorilo hlavnú jednotiacu ideu stredoveku náboženstvo a v novoveku ho nahradila kultúra, ktorá sa stala symbolom jednotnej európskej identity. Otázkou však zostáva, čo bude po nej nasledovať a čo bude spoločným zjednotiteľom kontinentu? Tvorcovia otvorene priznávajú, že kultúra stráca svoju silu a postavenie, no práve táto inscenácia dokazuje, že divadlo sa dokáže prispôsobiť súčasnej rýchlej postmodernej dobe a zároveň zostať nositeľom hodnôt, ktoré dnes tak veľmi chýbajú.

Odborné korektúry: Diana Pavlačková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová