Festival Divadelná Nitra pokračuje aj po výživnom víkende. V rámci pondelkového hlavného programu mohli diváci vidieť zahraničný divadelný experiment bez živých hercov, aj inscenáciu domáceho Divadla Andreja Bagara.
Projekt s názvom 33 otáčok za minútu a pár sekúnd je akousi performatívnou inštaláciou, v ktorej nevystupujú herci, ale príbeh je divákom prezentovaný prostredníctvom neživých vecí. Scéna pripomína bežnú pracovňu. Na orientálne vzorovanom koberci stojí písací stôl pokrytý kancelárskym vybavením. Okolo počítačovej obrazovky a klávesnice, ktoré sú očividne ústredným prvkom celej pracovne, sa nachádza tlačiareň, lampa, kôpky papierov, telefón, písacie potreby, knihy, šálka na čaj. Napravo od stola je zvukový kútik s gramofónom, na ktorom je položený odkazovač. Na zemi leží nabíjajúci sa mobil, naľavo od stola tróni televízor. Práve tieto elektronické zariadenia tvoria „performatívnu“ časť projektu. Počas celej dĺžky predstavenia našu pozornosť pútajú ich simultánne blikajúce, pípajúce, či zvoniace impulzy. Úlohu hlavného rozprávača preberá počítačová obrazovka, ktorá je súčasne premietaná na plátno zavesené v zadnej časti javiska. Na nej svieti facebookový profil muža menom Diyaa Yamout. Prostredníctvom pribúdajúcich postov na stene jeho profilu sa dozvedáme, že bol libanonským divadelníkom a politickým aktivistom, ktorý spáchal samovraždu. Uvedomujeme si, že sa nachádzame v pracovni mŕtveho muža.
Priestor má obrovskú schopnosť komunikovať s divákom, aj napriek jeho opustenému a neživému charakteru. Sociálne siete, telefóny a maily sú v našom živote také zaužívané elementy, že pre nás tvoria jednu z rovín reality spoločenského života. Našu pozornosť teda udržiavajú neživé predmety, ktoré sú však na diaľku ovládané ľuďmi. Tvorcovia Rabih Mroué a Lina Saneh pracujú s absenciou na niekoľkých úrovniach. Okrem absencie hercov pri realizácii diela je to aj neprítomnosť „hlavného hrdinu“ Yamouta. O jeho živote a udalostiach spojených s jeho smrťou sa dozvedáme prostredníctvom internetových vyjadrení mnohých z Yamoutových priateľov a „followerov“, pričom názory na neho, ako aj na činy, ktoré vykonal, sú rôzne. Kým jedni ho oslavujú ako hrdinu a vzor sociálneho aktivistu, iní jeho skutky spochybňujú. K dotvoreniu komplexnejšieho obrazu dopomáha aj televízna reportáž či telefonáty, ktoré sú automaticky presmerované na záznamník. Overené a nespochybniteľné informácie však nie sú nadosah. Divák si z priehrští podnetov musí sám vybrať to, čomu sa rozhodne uveriť a následne si vytvoriť príbeh muža, ktorý už pravdu nikdy nepotvrdí ani nevyvráti.
Projekt podnecuje tiež úvahy o virtuálnom svete, v ktorom sa odohrávajú nielen diskusie o neprítomnom protagonistovi, ale i veľká časť našich dnešných, reálnych životov. Asi v polovici predstavenia na pár sekúnd vypadne elektrický prúd a my sme ponechaní v úplnej tme. Všetko, čo sa nachádza online, na takzvaných ne-miestach, je stratené. Kontakty, informácie, osobné správy. Čo ak by tento výpadok nespôsobilo prerušenie jednoducho obnoviteľnej elektrickej energie, ale niečo zásadnejšie, bez možnosti nápravy? Ako by sme sa s podobnou stratou vyrovnali?
Mroué a Saneh na divadelné javisko preniesli nielen zmätenosť našej doby, ktorá sa týka orientácie v množstve často nezlučiteľných informácií, ale aj reflexiu spôsobu súčasného života. Napriek obrovským možnostiam, ktoré internet ponúka, tvorcovia poukazujú aj na jeho fikcionalitu a reprezentatívny charakter, ktorý (snáď) nikdy nebude schopný nahradiť skutočnosť.
Druhé predstavenie pondelkového večera bolo naopak v istých momentoch až bolestne skutočné. Inscenácia hosťovského divadla s názvom Ľudia, miesta a veci v réžii Mariána Amslera zachytáva príbeh herečky Emmy, závislej od alkoholu a drog, ktorá sa rozhodne pre pobyt v liečebni. Aj keď sama požiadala o pomoc, spočiatku je stále presvedčená, že človek v tomto chorom svete dokáže prežiť jedine vďaka omamným látkam. Jej príbeh nás sprevádza fázami liečenia, akými sú tvrdohlavé odmietanie problému, dočasné zmierenie, rekonvalescencia a hľadanie spôsobu, ako začať žiť odznova. V inscenácii prevládajú realistické scény z prostredia liečebne, ktorým dominuje Barbora Andrešičová v hlavnej úlohe. Na zobrazenie jej duševných, v prípade detoxu aj fyzických stavov režisér využíva vizuálne sugestívne kolektívne scény. Intenzívne pocity sú tak znásobnené asi desiatkou uniformne štylizovaných dievčat vo výrazných pohybových choreografiách. Tieto scény trefne odzrkadľujú aj rozorvanosť Emminej osobnosti, keďže až do poslednej chvíle netušíme, ktorá z jej prezentovaných tvárí je tá pravá. Inscenácia tak chvíľami pôsobí ako vymyslený príbeh chorej mysle, ktorá už sama stráca schopnosť rozlíšiť, čo je skutočné a čo nie.