Lenka DzadíkováNovému divadlu sa darí. Nezávislý súbor stihol za dve sezóny pripraviť sedem relevantných inscenácií. Ôsmu so súborom naštudoval režisér Ondrej Spišák. Po dlhšej dobe tvoril pre deti a vybral si (spolu s dramaturgičkou Veronikou Gabčíkovou) fajnšmekerskú predlohu – Čarodejnice Roalda Dahla.
Osirelý Max žije s babičkou, ktorá sa ho snaží ochrániť pred čarodejnicami. Tie sú infiltrované všade medzi nami, nenávidia deti a každá z nich chce skántriť aspoň jedno týždenne. Maxa premenia na myš, jemu sa však podarí použiť ich vlastný elixír proti nim. Ostáva síce myšou, ale zvyšok života chce s babičkou zasvätiť odstraňovaniu čarodejníc.
Spišákova dramatizácia preberá fabulu predlohy, no vynecháva niektoré postavy a dej čiastočne zjednodušuje. Prvá čarodejnica, ktorá Maxa navštívi v predlohe, je len jednorazová postava – neznáma pani, ktorá sa ho snaží nalákať na zeleného hadíka. Spišák prvé stretnutie s čarodejnicou rozšíril a vhodne obohatil o motivácie. V jeho spracovaní je to pani Láskavá zo „sociálky“, ktorá chce Maxa babičke odobrať a privolá si na to aj políciu. Naháňačka, ktorá sa strhne a zároveň ohrozenie hlavného hrdinu dodávajú deju dramatickosť a dynamizujú dianie. Tento moment je tiež dôvodom, prečo Max s babičkou opúšťajú Nórsko a idú sa ukryť do kúpeľov do Vyšných Hágov. (Večne fajčiacu babičku tam už dávno posielal jej lekár.)
Celý príbeh rozpráva Max, ktorý je v tom čase už myšou a v závere vysvetlí, že vďaka veľkej dávke „časovaných myších kvapiek“, ktoré ho čarodejnice donútili vypiť, bude pravdepodobne žiť až päť storočí. To je rozdiel oproti predlohe, v ktorej myšací chlapec s babkou vypočítajú jeho ďalší život na približne deväť rokov.
Téma čarodejníc zvádza k očakávaniu trikov a veľkolepých divadelných premien. Spišákovo poňatie je však, naopak, veľmi prosté. Scénograf Szilárd Boráros pripravil jednoduchú konštrukciu so závesmi, ktorá členila priestor javiska a umožňovala napríklad prácu s tieňohrou. Riešenia sú nekomplikované – Maxove myšky, ktoré sa snaží vycvičiť, sú realizované ako prstové maňušky, snem čarodejníc ako siluety hláv za závesom, policajta predstavuje papierová maketa. Napätie tu vzniká z príbehu a hereckého konania, nie z vizuálnych trikov.
Postavu Maxa stvárňuje hosťujúci Peter Oszlík, ktorý svojím naturelom pôsobí chlapčensky (a to aj napriek fúzom, ktoré nosí). Pohybuje sa na javisku i medzi divákmi. Jeho prejav určuje fakt, že je vlastne malou myšou, ktorá musí byť v strehu, aby ju neulovila mačka, či nezabil človek. Oszlík je teda stále v pohybe, akoby udychčaný, napätý, na úteku. Členky Nového divadla opäť potvrdili svoje kvality – Ľuba Dušanovičová a Agáta Spišáková dokazujú, že sú skvelé komičky, Lucia Korená ako Hlavná čarodejnica spojila vo svojom prejave vznešenosť a cholerickosť. V Dahlovej predlohe má Hlavná čarodejnica sveta deformovaný rečový prejav – v preklade Evy Preložníkovej je hláska v nahradená f a slová sú bez dĺžňov. V Korenej prejave to asociuje ukrajinský prízvuk.
Ondrej Spišák sa deťom nelíška. Jeho poňatie Čarodejníc je zmesou neviazanej zábavy (napríklad výstup herečiek pri varení myších kvapiek) a civilnosti, ale aj jednoduchých, no efektných riešení.
