MLOKi

Ako Tomáš Janypka dopĺňal Sphéru a ako Sphéra dopĺňala Tomáša Janypku

Aký vzťah je možné za rok nadviazať s neživou vecou? Performer Tomáš Janypka sa dvanásť mesiacov opakovane vracal do priestoru Novej synagógy v Žiline, k monumentálnej architektúre Juraja Gábora. Nasledovný text je mojím osobným záznamom ich stretávaní.

Prvá fáza vzťahu: Spoznávanie sa a vzájomné okúzlenie

Drevené laty, z ktorých je postavený masívny skelet, sú na dotyk drsné. Teplé a voňavé, ale drsné. Tomáš po nich skúša chodiť bosý, avšak hrozí, že sa mu do nohy zapichne trieska alebo úlomok skrutky. Bolo by však možné cítiť Sphéru cez podrážku topánky?

Do synagógy začal Tomáš chodiť už v čase, keď Sphéra bola ešte len hŕbou dreva a postupne sa začínala skladať. Pomáhal tesárom so stavbou, identita performera splývala s identitou robotníka. Niekde tu si možno prvýkrát položil otázku, ku ktorej sa vracal počas celého roka: čo tu vlastne robím?

Telo performera sa zoznamuje s náklonom sférickej plochy. Dokedy stojí rovno a kedy začína padať? Vo chvíli, kedy človeka gravitácia sťahuje naspäť do stredu Sphéry, telo skúša odolať. Akú povahu má tento hraničný moment? Je okamihom maximálnej koncentrácie? Alebo okamihom, v ktorom telo začína pociťovať strach z pádu? A kedy sa z neho stáva tanečné telo?

Gravitácia, váha tela, sklon, balans. To sú pojmy, ktoré si zapisujem pri Tomášových prvých vstupovaniach do Sphéry, a vtedy pozorujem, ako sa Sphéra a performer vzájomne ohmatávajú. Testujú svoje limity, spoznávajú štruktúru a váhu svojich korpusov. Tomášov pohyb je najskôr opatrný, hľadá si vo vnútri polgule bezpečnú trajektóriu a skúša, kam ho zakrivenie drevenej plochy pustí, čo všetko mu Sphéra dovolí. (Čo tu vlastne robím? Robíš základný výskum.) Telo sa stáva pre Sphéru mierkou – pociťujeme v ňom uhol jej sklonu, naznačuje nám hĺbku drevenej konštrukcie. Pri pohľade zhora sa totiž sférická plocha zlieva do jednej roviny. Kričiace telo experimentuje so špecifickou akustikou, bosé chodidlá podávajú správu o vlastnostiach dreva.

V začiatkoch vzťahu ešte nie je jasné, čím presne bude Sphéra pre Tomáša – on netuší, že počas celého trvania ich známosti premení viackrát svoju identitu. Raz bude monumentálnou architektúrou, potom prekážkovou dráhou, niekedy ihriskom či umeleckým objektom, jedinečným typom javiska, ale aj metaforou planéty Zem. V niektorých chvíľach počas roka bude Tomášov kontakt s ňou veľmi fyzický, telesný, inokedy do nej ani nevstúpi; dotýkať sa jej bude skôr v symbolickej rovine.  

Poznámka pod čiarou, ktorá nie je pod čiarou: Tomáš takmer nikdy nebol vo Sphére a so Sphérou sám. Ich (krehký) vzťah bol pod neustálym dozorom – či už dozerajúcimi boli tesári, návštevníci synagógy, divadelný festival, exponáty výstav, iní umelci a rezidenti, ktorí počas roka Sphéru dopĺňali vlastnými projektami.

Druhá fáza vzťahu: Spoluchvenie

Kým obdobie základného výskumu bolo najmä o overovaní fyzických (ne)možností tela, zadefinovaní si základných pojmov, vzťahov a potenciálnych tém, v ďalšej fáze Tomáš začal rozvíjať krátke performatívne situácie a intervencie. Jeho pohyb bol sebavedomejší, slobodnejší, uvedomelejší. Nástrahy už pre neho neboli prekážkou, využíval ich pri konštruovaní ucelenejších choreografických štruktúr. Autorita Sphéry začínala slabnúť, vzťah sa stal rovnocennejším.

Jedným z najzaujímavejších výstupov tejto etapy bola tzv. performatívna prechádzka, ktorú sme pozorovali na diaľku v čase februárového lockdownu ako živý online prenos. Performer sa tu stal špecifickým sprievodcom Sphérou, rozprávačom, ukazovateľom. Alebo možno skôr odkrývačom, pretože nám prostredníctvom svojho mobilného telefónu odhaľoval architektúru Sphéry osobitým spôsobom. Sledovali sme film, ale miestami sme mali takmer voyeurský pocit, že sme svedkami veľmi intímneho partnerského dialógu. Mobil neumožnil vidieť Sphéru v jej celku, Tomáš upriamil pozornosť na jej časti a detaily, ktoré si pri bežnej návšteve nevšimneme. Vlastne nás učil byť všímavými. Mobil bol predĺžením jeho ruky, občas ho upevnil priamo na telo Sphéry, aby sa na obrazovke mohlo zjaviť aj telo performera. Obrazy pracujúce s nejakým výrazným vizuálnym momentom (detail povrchu dreva, zárez, svetelné hry) sa striedali s dynamickejšími scénami pohybu po sférickej ploche či okolitých konštrukciách. (Čo tu vlastne robím? Poznatky zo základného výskumu začínaš aplikovať do performatívnej praxe.)

Umelecký výskum nemusí mať vopred stanovený cieľ, zjavuje sa a zase vzďaľuje v procese. Aj Tomášovi každá ďalšia návšteva Sphéry položila nové otázky. Kým v začiatkoch sa týkali najmä anatómie stavby, guľatosti, či napätia medzi činnosťou tesára a činnosťou performera, v neskorších mesiacoch a najmä pri stretnutiach s výstavami, ktoré boli vo Sphére a jej okolí inštalované, Tomáš viac začal pracovať s motívmi, ako sú čas či pomalosť, s podobami pohľadu alebo vzťahom medzi vnútrajškom (gule) a vonkajškom.

Výrazným zážitkom, či skôr skúsenosťou bolo stretnutie s Evou, sochou Mary Duras, ktorá zaujala miesto v strede sférickej polgule na niekoľko mesiacov. Bola prvým výtvarným a výstavným vstupom do konceptu Sphéry a z dnešnej perspektívy možno aj najväčšou Tomášovou výzvou – ako pre muža, tak aj pre performera. Eva bola vo Sphére uzatvorená a bolo možné pozerať sa na ňu iba zhora, z ochodze. Ako sa k nej vzťahujeme? „Bolo ťažké sa k Eve nevzťahovať,“ hovorí Tomáš. Dovnútra k nej sa rozhodol vstúpiť na konci mája 2021. Týždne predtým s ňou performatívne komunikoval zvonka (ako veľmi ma objekt ovplyvňuje, aj keď ho nevidím?), nakoniec sa však odvážil postaviť sa jej zoči voči a to všetko pod dohľadom verejnosti.

Pobývanie s Evou a vedľa nej nemalo vopred jasne koncipovanú štruktúru. Tomáš nedokázal odhadnúť, ako na neho socha zaúčinkuje. Cítil, že ho bude presahovať (čo sa aj stalo), avšak celkom iným spôsobom ako Sphéra. Nahé ženské telo s jablkom v ruke nesie množstvo významových nánosov – od biblického motívu až k feministickým teóriám. Tomáš k nim pridal ešte (mužské) performatívne telo. Niekedy ho nechal krúžiť okolo sochy, vzápätí ako keby rezignovalo a v tichej póze iba skúmalo napätie medzi neživým objektom a dýchajúcim organizmom.

Zaujímavé bolo sledovať, ako performer ovplyvňuje divácku interpretáciu Evy – v niektorom momente sa javila ako žena flirtujúca s tanečníkom, pociťujúca nadvládu nad prítomným mužským telom, inokedy pôsobila ako partnerka a občas dokonca ako matka. Tomáš sa jej za celý čas priamo nedotkol, ak sa aj priblížil, postavil sa tesne za ňu či vedľa nej. Úzky priestor, ktorý ostal medzi nimi sa nahustil emóciou. Bolo to objímanie bez dotyku, spoluchvenie.

Tretia fáza vzťahu: Otváranie sa iným pohľadom

Zážitok s Evou započal v Tomášovi jednu zo zásadných tém jeho výskumu, a tou bol divácky pohľad. Niekedy mu bol vystavený vedome (ak boli jeho výstupy verejné a plánované), inokedy sa s ním stretol náhodne (napríklad keď začal spontánne reagovať na niektorú výstavu) a boli aj chvíle, kedy sa s ním nedostal do kontaktu vôbec. Z času na čas sa on sám súbežne ocital v roli pozorovaného a v roli pozorovateľa. (Čo sa deje, keď ste pozorovaní? Keď váš vzťah pozoruje niekto tretí?)

Novou performatívnou skúsenosťou bolo pre Tomáša zasahovanie do výstav, ktoré dopĺňali Sphéru. Jednak on svojou akciou menil pohľad na vystavené artefakty a tie takisto spätne vplývali na jeho pohyb, vnímanie času, uchopovanie priestoru. Niektoré objekty priamo fyzicky premieňal (vytváral napríklad drobné pohybové kompozície s drôtom Slávky Ondrušovej), občas sa spontánne zapojil do komentovanej prehliadky. Dochádzalo tu k treniu a niekedy k prelínaniu toho, čo Claire Bishop nazýva časom udalosti (event time) a výstavným časom (exhibition time). Tomáš neaproprioval tanečné konvencie z black boxu do priestoru white cube, neprenášal predstavenie, ale čerpal z charakteru jedného aj druhého a pokúšal sa prísť na spôsob, ako ich prepojiť bez toho, aby pôsobili len ako dva susediace jazyky. Nová synagóga pre neho nebola galerijným priestorom, v ktorom sa prezentuje performatívne umenie, ale environmentom, kde v dialógu výtvarného a performatívneho vznikajú celkom nové diela a situácie.

Pri prechádzaní výstavou bolo možné zavše zahliadnuť fragment Tomášovho tela. Ak som ho zachytila v okamihu nehybnosti, pôsobil ako zastavený filmový obraz alebo ako socha, ktorá dýchala. Všimol si ma alebo si ma nevšimol? Cítila som sa komfortnejšie, keď som sa usilovala ho nevyrušiť, pozorovať z diaľky, alebo naopak, potrebovala som vedieť, že performancia sa odohráva pre mňa?

Obdobné otázky si kládol aj Tomáš. V tradičnom ponímaní je tanečná performancia určená divákovi. Tu sa performer dostával do konštelácií, v ktorých jeho výstup nemal adresáta, ostal bez diváckej recepcie. Cítil sa vtedy slobodnejšie? Do akej miery bez diváka ostávalo performatívne gesto len skúšaním, intuitívnym pohrávaním sa a kedy malo parametre uceleného predstavenia?

Sphéra svojou povahou ponúka rôzne kompozície pohľadov. Drevené rebrá, tzv. les pod ňou, balkóny či ochodza po jej obvode umožňujú pracovať s mocenskou povahou pozerania (dozerania). Divácky pohľad nie je ukotvený, predpísaný, siaha od absolútnej koncentrácie k totálnemu rozptýleniu.

Rozchádzanie a navracanie sa

Tomášovo dopĺňanie Sphéry bolo počas roka sprevádzané mnohými stretnutiami a dlhými rozhovormi. V nich sa usiloval pochopiť, zadefinovať si, čo vlastne celý rok v Novej synagóge robí: Je to práca? Je to umenie? Kedy sa nadšenie stane umením a kedy sa umenie stáva prácou? Odpoveď ostala lavírovať niekde medzi týmito mantinelmi a asi ani nie je úplne podstatná.

Performatívne telo za rok do seba odtlačilo množstvo pohybového materiálu, literárnych inšpirácií, diváckych odoziev („tvoje telo bolo viac počuť, ako vidieť“), slnečných lúčov prenikajúcich cez okná synagógy, dotykov s rôznymi typmi povrchov a látok, zvukov aj vôní. Tomáš počas toho prehlboval svoju citlivosť, pozoroval, zaznamenával pozorované. Sám seba označil za pútnika, ktorý sa stále vracia na to isté miesto. Čo sa menilo s každou ďalšou návštevou Sphéry?

Ako mu raz povedal Juraj Gábor: „Nevraciaš sa, aby si niečo nové vyvinul, ale aby tvoje telo pochopilo nejakú zákonitosť. Navracanie sa je obrovská vec – hoci vlastne antikreatívna. Zvonka to nemusí byť viditeľné, ale v opakovaní sa vyvíjaš.“

Výskum k textu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Michaela Pašteková

Vyštudovala estetiku. Od roku 2005 učí na VŠVU v Bratislave, je členkou redakčnej rady mesačníka Kapitál. Posledné dva roky pôsobí v dramaturgicko-produkčnom tíme festivalu Kiosk v Žiline.