Cesta do pekla je dláždená dobrým úmyslom

Režisér Martin Hodoň v spolupráci so svetelným dizajnérom Lukášom Kubičinom vytvorili formu akejsi pamäťovej siete či temného plátna. Pohybové výstupy dvoch performeriek – Jazmíny Piktorovej a Terezy Kmotorkovej prebiehajú v temnote. Javia sa ako myšlienky alebo spomienky v podvedomí a vizuálne to pôsobí, akoby sa čierne javisko zmenilo na plátno. V prvej polovici sa performerky objavujú samostatne, vždy na inom mieste, osvetlené svetelnými lúčmi. Z ničoho nič sa vynoria z tmy na pársekundovú sekvenciu. Zahalí ich tma a znova sa premiestnia a následne objavia na inom mieste. Výstupy pôsobia ako časti mozaiky, ktoré sa na záver spoja do sugestívnej performancie.

Kubičina pracuje s troma farbami svetelných lúčov – žltá, biela a červená. Každá z nich symbolizuje istý stupeň a fázu násilia. Žltú použil na zvýraznenie začiatkov, ktoré siahajú až do mladého veku. Samozrejme, každý z nás je schopný sa nahnevať alebo pociťovať agresiu, ale postup, ktorý vedie k zrodu násilníka je dlhoročný proces, ktorý môže prebiehať od útleho veku. Ako sa hovorí: cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami, a na podobnom princípe funguje aj samotné dielo. Tvorcovia v anotácií oznamujú, že ide o vzťah matky a dcéry, hoci v inscenácii chýba náznak, ktorý by tento zámer dokázal lepšie definovať. Z matky sa postupne stáva útočník. Očakávania, stupňujúci sa enormný nápor spôsobuje neustále napätie, ktoré je viditeľné aj na tele Piktorovej. Objavuje sa ako slabá žena pod nátlakom, ktorá je až paralyzovaná svojím okolím. V choreografii, na ktorej spolupracoval aj Daniel Raček, je možné čítať striedanie troch polôh – kŕčovitý postoj, napäté ležanie na chrbte a prenášanie váhy z jednej nohy na druhú. Piktorová svojimi obrazmi obsadzuje vždy prednú stranu javiska, čím sa sáva stredobodom predstavenia a pôsobí aj ako hlavná postava.

Postupne sa používané svetelné záblesky ustália a na pár minút sa vytvára priestor na spojenie performeriek na scéne. Zdieľajú spoločný priestor aj choreografiu. Ich synchronizované pohyby naznačujú, že sa stali rovnocennými partnerkami, ale nie úplne. Jediná prítomná rekvizita na javisku je vôdzka – najskôr ju Kmotorková zapojí do postroja, ktorý je súčasťou Piktorovej kostýmu. Násilným spôsobom Piktorovú vlečie po priestore, hoci tá sa jej snaží vzdorovať. Po tomto výjave sa vrátia znova do synchronizovanej choreografie, avšak Piktorová už niektoré pohyby mení – napríklad ich robí do iného smeru, čím sa vymedzuje a naznačuje, že vstúpila na vlastnú cestu. Dominantným prvkom sa stalo pravidelné striedanie floorworku a prenášanie váhy z jednej časti tela na druhú. Performerky sú na seba až nalepené, akoby si boli kožou. Postupne farba svetla prechádza do studenej bielej, ale medzi tým ako intermezzo v svetelnom dizajne slúžia červené záblesky, ktoré pripomínajú „error“.

Zrazu sa mení aj zdroj svetla. Už nevychádza zo svetelného parku, ale z obyčajnej čelovky. Piktorová prichádza a osvetľuje nevládne telo svojej partnerky alebo matky. Jeden z výjavov pripomína Michelangelovu Pietu. Podobne ju drží v náručí ako Mária svojho syna. Celkovo ide o jeden z najsilnejších momentov, vďaka intenzite svetla performerka naozaj vyzerá ako mŕtva. Emotívne napätie graduje, keďže Piktorová podobným spôsobom začne vláčiť Kmotorkovú po javisku, ako to robila ona s ňou. Hoci ide o bezcitné zaobchádzanie s telom blízkej osoby, tvorcovia ukázali aj zárodky tohto správania, čím ho možno do istej miery ospravedlnili. Naskytajú sa nám tak otázky: Je pomsta riešením? Má pomsta vôbec zmysel? Musí sa obeť psychického alebo fyzického týrania automaticky tiež stať násilníkom? Ako prekonať traumy z detstva bez následkov do nasledujúceho života?

Posledný obraz zaliaty do červena zobrazuje proces spracovania svojho činu. Ani pomsta nepomohla, zdá sa, že si ňou performerka privodila iba zhoršenie duševného stavu. Najdominantnejším sa v diele stali herecké schopnosti Jazmíny Piktorovej, ktoré na záver eskalovali do expresívnej pohybovej etudy. Jej mimika presne definuje fyzický aj psychický stav – zmätenosť, bolesť, strach, únavu. Jej celé telo je v jednom kŕči. Pohyby sú zrýchlené a nesystematické.

Tvorcovia v diele vytvorili istý dramaturgický oblúk, ktorý vykresľuje cestu od obete k násilníkovi. Ide o kompaktný celok, hoci tu absentuje dramaturgické ukotvenie postáv. Nevieme jednoznačne odčítať, aký je medzi nimi vzťah. Hoci v anotácií je naznačené, že ide o už spomínaný oblúk od matky cez partnerstvo, konkrétne vzťahy však nie sú úplne zrejmé. Napriek týmto výhradám dielo pôsobí ako obraz rozvrátenej spoločnosti a naznačuje ďalší vývin ľudského spolunažívania. Sme ako prebúdzajúca sopka a jedinou otázkou je, kedy príde ten moment výbuchu, ktorý vyvolá ľudskú kataklizmu.