Zvrátené túžby po kráse

Atmosféra inscenácie sa začína budovať ešte pred jej začiatkom. Divákov víta ružový romantický plagát s podobizňou Maríny, čo je však posledný nežný a láskavý prvok, ktorý ich v ten večer čaká. Rovnako ako hudobný výber prehrávaný vo foyer, aj grafika plagátu je ironickým gestom vyvádzajúcim z miery divákov, ktorí by ešte dúfali, že idú na dramatizovanú ľúbostnú báseň. Nielen pred, ale aj počas predstavenia počuť skladby ako Chlapci z mesta, Ženy treba ľúbiť, Ak nie si moja, Láska je tu s nami, Si kočka, Ja a ty a iné. Podtrhujú satirickú stránku inscenácie, ktorej cieľom je odľahčiť ťaživú tému. Tento princíp Trnovec v inscenácii využíva opakovane a stáva sa podstatnou súčasťou jeho režijného konceptu.

Inscenácia sa hrá v miestnosti bývalého rozhlasového štúdia, vedľa hlavnej sály Štúdia 12. Je zariadená kombináciou starého a plastového nábytku, niekoľkými lampami (s ktorými sa v rámci inscenácie pracuje aj ako so zdrojmi svietenia), množstvom starých kníh a nepotrebných vecí, ktoré ľudia bežne odpratávajú do pivnice. A práve tú má priestor evokovať. Medzi hŕbou nahromadených vecí sa nachádzajú aj drobné zaujímavosti, ako napríklad niektoré knižné tituly (klasické slovenské diela alebo životopisy politikov) či fľaše od alkoholu slúžiace ako vázy na kvety, medzi nimi aj fľaša od vína Marína. Scéna Dominiky Katonovej a Karolíny Bujdákovej nie je estetická, avšak obsahuje mimoriadne veľa premyslených detailov a umocňuje pocit z uzavretej pivnice, pomyselného hniezdočka lásky zariadeného posadnutým mužom. Fľaša v podobe vázy, ktorá sa objavuje aj na plagáte, je tiež ironický prvok odkazujúci na nadrozmernú vázu na scéne Jána Mudrocha a Dezidera Millyho z inscenácie z roku 1948. V miestnosti sa tiež nachádza jedno okno, cez ktoré matne presvitajú obrysy z chodby za ňou. Okno ako súčasť scénografie možno tiež vnímať ako odkaz na spomínanú inscenáciu Jozefa Budského, ale zároveň predstavuje aj nedostupný svet vonku. Nevýhodou hracieho priestoru v Štúdiu 12 je len jeden vstup, v dôsledku ktorého vznikajú občas v inscenácii hluché miesta.

Takto zariadená pivnica vytvára priestor pre príbeh muža s psychickou poruchou (Juraj Bolf), ktorý si do nej prináša svoju korisť, vysnívanú Marínu (Adriana Moravčíková), aby ju tam držal a žil s ňou podľa svojich idealizovaných predstáv ovplyvnených Sládkovičovou básňou. Na smrť vydesenému a zmätenému dievčaťu vyznáva lásku prostredníctvom veršov, ktoré začínajú naberať desivý charakter mužskej posadnutosti nereálnym vzťahom so zidealizovanou ženou. Trnovec tak prichádza s režijným kľúčom, ktorý obsahuje originálnu interpretáciu tohto kultového diela.

Bolf absolútne autenticky stvárňuje únoscove úchylné predstavy. Nežne vyznáva lásku a prednáša verše, až je najprv ťažké uveriť, že by bol schopný niečoho drastickejšieho. Neskôr však jeho prednes striedajú zvrátené požiadavky. Od svojej zajatkyne chce, aby sa prezliekla do kroja, spievala, tancovala, starala sa o ich „domácnosť“. Vlastnoručne ju nalíči a láska nechcenými dotykmi. Kladie svojej Maríne otázky rôzneho charakteru, vrátane tých intímnych, avšak nie je spokojný, kým Marína neodpovedá podľa jeho predstáv. Tak, ako by odpovedala skutočná Marína z básne. Keď nie je po jeho vôli, mení sa na agresora, čo vyústi do sexuálneho násilia v závere inscenácie. Hoci je inscenácia plná explicitného verbálneho, psychického a fyzického násilia, oceňujem, že tvorcovia scénu znásilnenia znázornili v absolútnej tme, len za pomoci zvukových prejavov. A hoci sa vyhli vizuálnemu zobrazeniu, túto mrazivú a brutálnu scénu využitie tmy len zosilnilo.

Moravčíková veľmi prirodzene stvárnila rolu vystrašenej Adriany, ktorá je zmätená z pohnútok svojho únoscu. Postupne nadobúda pocit, že začína chápať princíp jeho motivácie a poddáva sa role Maríny. V jej herectve vidíme sarkazmus v spôsobe, akým napĺňa únoscove predstavy, ale napríklad aj v prehovoroch k divákom, čo odľahčuje zúfalé situácie. Zlom charakteru jej postavy nastáva náhle v závere inscenácie po znásilnení, kedy sa svojmu únoscovi a role Maríny podvolí. Jej osobnosť to natoľko poznačí, že sa stáva Marínou, a hoci únosca zmení názor, oľutuje svoje skutky a chce jej dať slobodu, ona chce ostať s ním.

Text Veroniky Briestenskej a Mateja Trnovca obsahuje verše najdlhšej milostnej básne na svete. Ich výber je usporiadaný tak, aby umocňoval dojem posadnutosti pri ľúbostných vyznaniach, vďaka čomu odrazu nepôsobia romanticky, ale skôr nereálne a zvrátene. Sládkovič ústami únoscu akoby blúznil o vyfabulovanom vzťahu k žene, ktorú v skutočnosti nepozná. Moravčíková ako Marína hľadá vo veršoch záchranu, listuje v nich a vyberá pasáže, prostredníctvom ktorých sa dokáže šikovne vykrútiť z únoscových požiadaviek. Zatiaľ čo herci prednášajú verše Maríny starosvetsky (na základe predstáv únoscu), tvorcovia k básni pristúpili prevratným spôsobom. Počuť jej text v tejto režijno-dramatickej úprave bol mrazivým zážitkom.

Inscenácia zároveň poukazuje na problematiku duševného zdravia, sexuálneho násilia a fenoménu posadnutosti. Mnohé romantické príbehy minulosti sa dnes javia ako ódy na toxické vzťahy. Aj excesívna láska (či už k vlasti alebo druhej osobe) vyznieva inak v roku 2025 ako v čase štúrovcov, a práve preto je dôležité najmä v dnešnej dobe chápať historické kontexty. Tie však tvorcovia čítali v súčasných súvislostiach a uchopili excelentne.

Odborné korektúry: Diana Pavlačková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová