Lenka DzadíkováKamarátka, ktorú som vzala na prehliadku Ochotníci v bratislavskej A4, sa ma krátko pred začiatkom prvého predstavenia s dôverou opýtala: „Aká je definícia ochotníckeho divadla?“ Mala som šťastie, že sa v sále práve zhaslo a diváci museli stíchnuť.
Vyštudovaný ochotník
Ak si pod ochotníckym divadlom predstavujete v krojoch odetých ľudí, ktorí na pozadí kašírovanej drevenice hrajú veselohru Ferka Urbánka, zmeškali ste niekoľko desaťročí, ak nie storočie jeho vývoja. Zabudnite aj na filmovú scénu zobrazujúcu miestnych ochotníkov vo filme Pásla kone na betóne. Iste, našli by sme aj takéto divadlá, no tie zväčša nemajú ambíciu konfrontovať sa, napredovať a svojou inscenáciou prezentovať estetický či spoločenský názor.
Výber z inscenácií, ktoré boli v uplynulej sezóne súčasťou programu celoslovenských postupových prehliadok, sme mohli vidieť na festivale Ochotníci v Bratislave. Zorganizovalo ho nezávislé Divadlo SkRAT. Pohľad do bulletinu naznačil, že ani v tejto oblasti sa nedajú určovať presné hranice a že poučky v umení často zlyhávajú. Medzi „profi“ a „neprofi“ divadlom sa nedá urobiť hrubá čiara. Množstvo vyštudovaných režisérov, režisérok, hercov a herečiek vzišlo z prostredia ochotníkov a mnohí sa do neho pravidelne vracajú. Päť zo šiestich inscenácií festivalu pripravili vyštudovaní alebo na umeleckej vysokej škole práve študujúci režiséri. V anotáciách ďalej nachádzame aj mená profesionálnych hercov či kostýmových výtvarníčok.
Ukážka zo sezóny
Nie je jasné, podľa akého kľúča organizátori vybrali inscenácie, ktoré pozvali na bratislavský festival. Je však zrejmé, že ten nekopíroval program vrcholnej prehliadky slovenského neprofesionálneho divadla – Scénickej žatvy v Martine, ktorá každoročne v auguste završuje ochotnícku sezónu. Z bratislavskej ponuky vytŕčal Mučeník súboru Gasparego z Liptovského Mikuláša. Skúsený súbor siahol po hre súčasného nemeckého dramatika Mariusa von Mayenburga. Text o chlapcovi, ktorého pohltí náboženský extrémizmus vychádzajúci z ultimatívneho čítania Biblie, je mimoriadne aktuálny. Režisér Ján H. Mikuš usadil hercov a divákov do spoločného priestoru. Stoličky a niekoľkých lavíc rozložil tak, že evokujú školskú triedu, ale aj kostol. Hoci je v hre viacero rôznych prostredí, Mikuš dobre načasovanými odchodmi a príchodmi hercov z hracieho priestoru vybudoval dynamické výmeny a zaobišiel sa bez použitia popisného nábytku či rekvizít. Herci a herečky stvárňovali postavy bez pátosu, nechcenej karikatúry a absolútne disciplinovane. Na javisku nebolo žiadne zbytočné gesto, žiadne prestoje a klišé. Aj Divadlo Gasparego svojou tvorbou provokuje k otázke o tom, kde sú hranice ochotníckeho divadla. Inscenácia Mučeník má rozmery aktuálneho, herecky naplneného a profesionálne zvládnutého diela.
Biblia bola inšpiračným zdrojom aj v prípade inscenácie Pojednávanie vo veci Genezis. Tu však nešlo o uzatvorený dramatický text. Členovia a členka len rok existujúceho bratislavského súboru „Uložiť ako“ spojili Starý zákon s vyjadrovacím aparátom súdnych úradníkov. Sudkyňa postupne predvolala Judu, Jákoba, Abraháma a Evu a pýtala si vysvetlenie ich konania opísaného v Biblii. Chceli predvolať aj Pána Boha (sami nevedia, ktorý by prišiel), ale ich predstavenie z dôvodu hanobenia vierovyznania zastaví neznámy hlas z reproduktora. Súbor predviedol vynikajúcu dramaturgickú prácu, keď načrtol zásadné morálne otázky a zaobalil ich do prostriedkov moderného divadla. Inscenácia využíva postupy súčasného tanca, videoprojekciu i naživo interpretovanú hru violončelistky. Bolo potešením prijať výzvu tohto súboru – premýšľať nad vinou, nevinou, hodnotou človeka, ale i misky šošovice či mužského rebra.
Predkladať nám ťažobu alebo naopak banalitu našich problémov sa dlhodobo darí súboru DISK z Trnavy. Pod vedením Blaha Uhlára metódou kolektívnej tvorby vzniklo aj Prežitie. V jednotlivých scénach sledujeme dialógy o grilovaní, svadbe, potencii, ale aj rakovine, či sexuálnom zneužívaní. V uplynulej sezóne oslávil DISK už 60. výročie svojho založenia, no ani súbor Daxner z Tisovca nie je v oblasti súťažných prehliadok nováčikom. Najnovšiu etapu svojej histórie datujú od roku 1993. Tento kolektív siaha aj po náročných predlohách (Faust, Obchod na korze) a inak tomu nebolo ani pri najnovšej inscenácii. Čerstvý absolvent réžie Jakub Mudrák so súborom naštudoval Snovú novelu Arthura Schnitzlera. Dramatizácia má názov Túžby, sny a výčitky. Súbor sa odvážne postavil k zadaniu, ktoré so sebou Schnitzlerovo dielo prináša – divadelne stvárniť snovosť, obrazy minulosti a sexuálne fantázie.
Nemenej náročnú úlohu si v tej sezóne vytýčili prievidzské Divadlo „A“ a Divadlo SHANTI. Jozef Krasula so súbormi naštudoval Príbeh z Maconda – vlastné spracovanie Márquezových Sto rokov samoty. Románová sága je v Krasulovom podaní miestami až únavná, pôvodnej mágie zbavená paralela dejín ľudstva. Nepopierateľná však je výnimočná disciplinovanosť a zohratosť súboru. Bezmála poldruhahodinové predstavenie sa odohrávalo v neutíchajúcom tempe, ktorému pomohla aj akčná scénografia. Tvoril ju otočný objekt so závesmi a sieťou navrchu. Jeho prestavby sa dali efektne zakomponovať do diania na javisku a spoľahlivo poslúžil ako mnohoraký priestor.
Jedno predstavenie bolo na prehliadke určené deťom. Autorky inscenácie Koralína sa inšpirovali rovnomennou knihou Neila Gaimana. Režisérka Edita Treščáková veľmi umne rozčlenila priestor a len svetelnými zmenami rozlíšila reálny svet a svet za tajnými dverami. K zaujímavej inscenácii prispel aj prirodzený prejav všetkých herečiek, obzvlášť najmladšej Sáry Kocákovej, ktorá stvárnila Koralínu. S minimom prostriedkov tak naštudoval súbor obstojnú rozprávku pre deti.
Ochotnícke divadlo je dnes emancipované a odvážne. Reaguje na dianie v spoločnosti a reflektuje aktuálne divadelné tendencie. Aj vďaka prehliadke Ochotníci by mohlo byť v budúcnosti súčasťou divácky atraktívnej tvorby bratislavských nezávislých scén.
