MLOKi
eu.genus (foto C. Bachratý)
eu.genus (foto C. Bachratý)

Divadelná Nitra 2019, deň piaty: Sloboda vnútorného ja ako podmienka k tvorbe

Posledný deň hlavného programu Medzinárodného festivalu Divadelná Nitra sa niesol v znamení nachádzania slobody skrz umeleckú tvorbu. Na záver sa predstavili dva súbory zo Slovenska a jeden z Česka – každý z nich niesol vlastné posolstvo a pohľad na slobodu tvorby.

Eu.genus ako autentický proces tvorby

Slovenské umelecké zoskupenie Med a prach združujúce autorov a interpretov z rôznych umeleckých odvetví predstavilo festivalovým divákom žánrovo náročne uchopiteľné scénické dielo eu.genus. Hlavným motívom sa teda stáva myšlienka „dobrého rodu“ – tvorcovia sa snažia o pochopenie vlastného ja bez ohľadu na rasovú, politickú, či filozofickú definíciu. Svoj rod hľadajú bezprostredne cez umenie a dielo zasadzujú do ateliéru. Ten sa javí ako zhmotnený symbol jedinečnosti sveta, v ktorom žijeme. Režisér a autor libreta Andrej Kalinka spolu s ostatnými umelcami pretvorili túto tvorivú dielňu na živý a autentický priestor, kde každý vlastným spôsobom pátra po svojej podstate. Tvorivými aktivitami nasýtené dielo nemá žiaden jasne daný príbeh alebo na seba nadväzujúci dej, dôležitým sa stáva proces tvorby umelcov, ich osobné a umelecké výpovede.

Od začiatku divák nadobúda pocit, akoby sa stal súčasťou niečoho už prebiehajúceho. Každý z umelcov vykonáva vlastnú aktivitu – herec Ján Morávek prehráva hudbu na kazetovom nosiči, výtvarník Juraj Poliak dotvára rôzne objekty a tanečníci Zebastián Mente Maligna a Daniel Raček spolu s Líviou Balážovou sa psychicky a fyzicky pripravujú na prichádzajúce vystúpenie. Akt preruší Kalinka s príhovorom, v ktorom divákov uvádza do diania a oboznamuje ich s tým, čo bude nasledovať. Ateliér si aj po úvode žije naďalej vlastným životom, čím vzniká silný dojem autentickosti. Vystúpenia účinkujúcich sa medzi sebou navzájom prelínajú a vrstvia sa na seba. Hudba splýva s pohybom, ktorý je podmienený aj objektmi na scéne ako vrece, bal linolea alebo vedro.

Metóda práce Kalinku aj ostatných účinkujúcich je nevídaná. Na jednej strane divák nadobúda pocit, akoby na predstavení ani nemusel byť prítomný a dielo bude pokračovať aj bez neho, na druhej strane sa predstavenie odohráva práve preňho. Hranica medzi zdanlivo improvizovaným a hranýme veľmi tenká a vytvára v divákovi pocit príjemnej neočakávanosti, u niekoho dokonca rozpačitosti. Dojem je na záver umocnený Kalinkovým vyzvaním, aby sme si ateliér obzreli zblízka, zatiaľ čo tvorivý tím pokračuje v nacvičovaní Čajkovského skladby. Divák sa tak stáva okoloidúcim, ktorému bolo na chvíľu umožnené nahliadnuť do útrob ateliéru.

Hlbiny ako hra s imagináciou

Na tému slobody v tvorbe a hľadania seba samého prostredníctvom tvorivého procesu nadväzuje aj inscenácia Hlbiny českého súboru Wariot Ideal. Vojta Švejda, Jan Kalivoda a Jan Dörner predviedli špecifické nonverbálne dielo, v ktorom sa hlavným zdrojom inšpirácie pri nachádzaní vlastnej totožnosti stávajú rituálnosť a jej popieranie.

Aktéri prichádzajú na scénu za pochodu dunivých, industriálnych zvukov, oblečení v kostýmoch, ktorých význam sa nám vyjavuje až postupne. Dörner má na sebe odev vytvorený z gumových podložiek z auta, je obutý v papučiach a na chrbte si vezie zložený stôl. Približne v polovici predstavenia mu ďalší dvaja performeri pomalými a precíznymi pohybmi na rozloženom stole prezujú papuče za topánky s dvoma kockami masla na podrážke. Po chvíli sa z neho stáva brankár tancujúci na kĺzavom povrchu. Vzápätí chytá chlieb, ktorý hádže zo stola Švejda. Opísaná scéna presne vystihuje spôsob práce tvorivého tímu s významami, v ktorom zaužívané pretvárajú do neočakávaného až absurdného a vyvolávajú tým v divákoch smiech aj napriek ponurej atmosfére.

Ďalší prekvapivý moment prichádza, keď Kalivoda vyrobí masku z chleba, dotvorí ju jazykom zo slaniny nasadí ju na hlavu Švejdovi, ktorý následne začne tancovať rituálne tance. Neskôr si začne z chleba odtrhávať kúsky, ktoré si vkladá do úst a žuje ich – opäť tak búra vytvorené. V  podobnom duchu sa nesie celé predstavenie, ktoré svojou opakovanosťou navodzuje pocit akéhosi tranzu. Ten je zvýraznený najmä hudbou na nástrojoch zložených z drevených dosiek, na ktorých je pripevnený zosilňovač. Tranz z videného je zavŕšený obrovskou bábkou vytvorenou z konárov, ktorá sa vyjaví z dreveného kríku visiaceho nad hlavami účinkujúcich a postupne kráča až k nám divákom.