Diana PavlačkováTémy predstavení sa leitmotívu tohtoročného Kiosku (vyhorenie) dotýkali skôr okrajovo. Ponúklo to väčší priestor nepremýšľať o dramaturgii, ale pozorovať a vnútorne si sumarizovať opakujúce sa formálne prístupy a motívy jednotlivých diel. Choreografia a pohyb vychádzajúce z podstaty kostýmu alebo objektu k nim určite patria. Príklady takýchto prístupov bolo možné nájsť vo viacerých dielach tretieho dňa festivalu.
Andrej Petrovič tvorí prevažne v zahraničí, kde už spolupracoval s mnohými významnými choreografmi (napr. v Akram Khan Company). Rozhodol sa vrátiť na Slovensko a vytvoriť tu cyklus ôsmich sól o siedmich smrteľných hriechoch. Hlavnou témou P / One of the Seven je pýcha. Na javisku je umiestnená malá plocha, ktorá vďaka svetlu pôsobí akoby tlela. V skutočnosti je to malé pódium pokryté zlatou fóliou a na ňom položená barová stolička. Tento priestor sa stáva pre Petroviča trónom, cieľom a zosobnením jeho túžob. V choreografii pracuje s týmto objektom v priamej interakcii, alebo z diaľky, upriamovaním pozornosti, akoby ho k nemu priťahovala neviditeľná sila. Jeho charakter a s ním spojený pohyb v rôznych situáciách ovláda čosi nehmatateľné. Petrovič sa v priebehu predstavenia dostáva do rôznych emočných polôh a štádií, ktorými tlmočí stav opantania mocou. Od radosti z možnosti ovládať smer otáčania svojho trónu (a zrejme sveta samotného), prejde až k šnupaniu kokaínu moci, ktorý ho „nášliape“. Jednotlivé časti tela sa v priebehu predstavenia stávajú dominantnými nielen vďaka pohybu, ale aj obliekaniu a zvliekaniu kostýmu. Petrovič vo svojom sóle ukázal najmä technickú precíznosť, no veľký priestor synagógy pohltil detaily menej vypätých emócií. Pre mňa, v zadnom rade hľadiska, ostali odtiene jednotlivých fáz jeho pomyselnej cesty len ťažko racionálne uchopiteľné a pocitovo odťažité.
Csaba Molnár a brazílsky tanečník Marcio Kerber Canabarro nás pozvali do svojho bizarného raja. Dvojica priniesla na scénu výbuch nápadov (boli často aj otvorene erotického a sexuálneho charakteru), no v procese tvorby sa nechceli autocenzurovať, nechali sa viesť iba vlastnou kreativitou. Ich performance využíva komiku, ktorá vyplýva z parodizácie a tvorby spojitostí medzi odkazmi na diela vysokého umenia a konzumnej kultúry. Ich tanečné aj mimické pohyby sa skladajú na základe rytmu nečakaných zvukov a nahrávok (dramatické španielske rozhovory, porno a pod.).
Aj v ich prípade sa stal kostým dôležitým výrazovým prvkom, ktorý zároveň ovplyvňoval pohyb. Sú takmer nahí, oblečené majú len priesvitné silónové pančuchy, ktoré im obopínajú a tým aj deformujú časti tela. Obaja vedome pracujú s touto deformáciou najmä v tvári, zdôrazňujú ju (napr. vypúlením očí) a v jednotlivých pózach otáčajú svoje grimasy do hľadiska. Ich bizarnosť podčiarkujú balóny, ktoré v jednotlivých situáciách asociujú rôzne telesné aj zvieracie orgány. Raz sú spermiami, inokedy jeleňom či faunom.
Po tom, čo sa Marcio s Csabom absolútne vybláznia, postriekajú čudnými tekutinami a vytvoria na scéne riadny „bordel“, ukončia pohybovú časť a prejdú do úplne iného žánra, do lecture performance. V prednáške predstavujú svoje inšpirácie, odkazy na diela a spôsob myslenia pri tvorbe. Premietajú konkrétne umelecké diela a osobnosti, ktoré ich ovplyvnili, v Tropickom raji ich citovali alebo sa na ne odvolávali. Venujú sa tak historickému vývinu zobrazovania nahých ženských tiel či queer estetike, vďaka čomu vlastne objasňujú aj svoje postupy. Ich dielo má istým spôsobom až didaktický charakter (dozvieme sa čo to z dejín umenia, o feminizmoch a tiež o tom, ako čítať performatívne tvary). Aj tu z javiska vyviera ich umelecké oslobodenie sa.
V kontexte programu celého festivalu tematizovala väčšina inscenácií/performancií skôr pôvodne plánovanú tému zasvätenia a vzdelávania. Niekedy si človek tak musel prejsť rôznymi asociáciami, aby našiel spojitosti a súvislosti s vyhorením. Oheň sa prenášal do vnútorného zápalu performerov, syčiacich dymostrojov alebo aj tematizácie pekla. Tretí deň tým, aspoň pomyselne, prešiel vzdušným rajom aj spálením sa pýchou.
