Barbora ForkovičováPražský festival Malá Inventura aj tento rok predstavil to najnovšie z českého nezávislého divadla. „Všehodžús“ tvorcami zvolených tém a ich scénických spracovaní bol (najmä pre slovenského diváka) už tradične závideniahodne pestrý. V reportáži sa zameriam na tri diela uvedené v druhej polovici festivalového programu, ktoré sa sústreďujú na rozdielne sféry našich životov. Všetky pritom veľmi trefne diagnostikujú a svojou podstatou reflektujú realitu a jej problémy – skupina T.I.T.S. poukazuje na absurdnosti v našej spoločnosti a jej modus vivendi, súbor 11:55 ponúka kritický pohľad na politickú situáciu v Česku a divadelný gang Depresivní děti touží po penězích sa zasa zameriava na tematiku lásky a prichádza s riešením pre každého, komu chýba.
Pohybovo vizuálna performancia Cult of Busy medzinárodného zoskupenia T.I.T.S. je scénickým podobenstvom o našom hyperrýchlom životnom tempe. Súčasnú spoločnosť tvorcovia zobrazujú ako kult, ktorého hlavnými božstvami sú rýchlosť, produktivita, multitasking a zaneprázdnenosť. Počas performancie vidíme útržky zo života tohto spoločenstva. Tie sú rozmanito spracované napríklad do formy scénických obrazov – akýchsi vizuálne prepracovaných mikroscén (ako napríklad „bohyňa poznámkových bločkov“, kedy sa jedna performerka zjaví celá oblepená samolepiacimi papierikmi), alebo do prednášky, ktorá pripomína TED talk. Členovia tohto kultu sú ako sfanatizované ovečky, pachtia za úspechom a prekonávajú rekordy výkonnosti. Vidina niečoho lepšieho, väčšieho či krajšieho ich ženie vpred. O tom, čo je na konci celej tejto snahy, sa však nehovorí. Spoločenský diskurz sa točí výhradne okolo práce, výkonu a s nimi spojených problémov, spomedzi ktorých je najväčšou hrozbou stres. Napriek znepokojujúcej podstate je performancia vtipná, pracuje s iróniou a nadhľadom. Účinkujúci oplývajú obrovskou energiou, ktorá prispieva k humornému vyzneniu premotivovaných snažilcov. Našťastie je však len málo pravdepodobné, že by ste sa aj vy chceli stať stúpencami tohto kultu.
V inscenácii Pravda o 17/11 súbor 11:55 ponúka náhľad do desivo vyfabulovanej budúcnosti, o ktorej sa dozvedáme prostredníctvom televízneho štúdia. Hlavným činiteľom a hýbateľom diania sa tu paradoxne stáva lož. Zamestnanci televízie sú majstrami klamstva a realitu prezentujú tak, aby bola v súlade s vládou „strejdy Babiše“ a akousi novovzniknutou totalitou. Tá vyznáva najmä prácu a domáce hodnoty, a naopak, varuje ľud pred škodlivými, povaľačskými „pravdoláskarmi“ a „havloidmi“. Inscenácia zobrazuje širokú paletu televíznych programov, pričom každý z nich je efektne deformovaný pre potreby novej ideológie. Názov jednej z relácií – Demokracie je bordel – výstižne charakterizuje politické nálady fiktívnej budúcnosti. Inteligentné a nesmierne vtipné spracovanie témy pokriveného odkazu novembra ’89 sa tvorcovia v závere snažili prehĺbiť osobným vkladom a otvorením diskusie, ktorá však vyznela rozpačito. Rezervovaný postoj publika pri výzve do debaty spôsobila najmä náhla zmena formátu, ktorej nepredchádzalo intenzívnejšie budovanie vzájomného dialógu. Koniec inscenácie tak žiaľ pôsobil cudzorodo a dominovala v ňom najmä neprirodzená snaha tvorcov zdôrazniť svoje stanovisko k otázke spoločensko-politického smerovania Českej republiky.
Divadelné zoskupenie Depresivní děti touží po penězích na festivale predstavilo svoj imerzný projekt s názvom Bordel l’amour. Priestory divadla Venuše ve Švehlovce pretvorili na nevestinec, v ktorom však svojim návštevníkom ponúkajú iba čistú lásku. Pobyt v tomto nežnom „bordeli“ je pomerne príjemný a podobá sa skôr návšteve salónu, v ktorom je o klienta postarané, než návšteve divadelného predstavenia. Hoci je čas, ktorý v ňom strávite, rôznorodo vyplnený – v pamäti utkvie výklad teórií lásky a vzťahov, ktoré až fascinujúco neúnavne prednáša herečka v úlohe bordelmamy – pobyt je sústredený najmä na momenty, v ktorých sa účastník ocitá s hercom osamote. Na základe týchto interakcií sa odvíja aj celkový zážitok jednotlivých divákov – každý navštívi iba tri, z ponúkaných sedemnástich, budoárov. K neistote návštevníka, ktorá je spôsobená nejasnosťou hraníc tejto performatívnej formy, prispieva aj jej téma. V prípade presvedčivého stvárnenia (ktoré sa, žiaľ, pri jednotlivých interakciách líši) sú intímne situácie a citlivé okamihy uveriteľné a o to mätúcejšie. Jeden z hercov sa napríklad najprv uisťuje v tom, že sa mi páči jeho tvár, telo, či hlas, aby ma následne vystavil srdcervúcej otázke hraničiacej s obvinením: „Tak prečo ma nemiluješ?!“ Precízne budovaná situácia, kedy sa performer predvádza a je polichotený mojimi kladnými odpoveďami, vyvrcholí v nečakanom zvrate. Necháva ma odísť šokovanú a dokonca aj s istým pocitom previnenia. Najlepší spôsob, ako si z Bordel l’amour odniesť príjemný zážitok, je úplná oddanosť. Je dobré mať pri tom na pamäti, že sa stále nachádzate v divadle a v obklopení hercov, no zároveň sa netreba báť im veriť. Ak pristúpite na pravidlá hry, vyviaznete nielen zdraví, ale možno aj milovaní.
Projekt medzinárodných mobilít redakcie MLOKi z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
