Milo JurániDivadlo Petra Mankoveckého je v mnohom netradičné. Okrem toho, že ho založila partia absolventov jedného ročníka herectva Vysokej školy múzických umení, pre každú inscenáciu volí súbor iného režiséra a nový, zväčša nedivadelný, priestor. Ani žánrovo nie je DPM žiadnym puritánom, vyskúšalo už všeličo. Autorské či imerzné divadlo, divadelný horor, performatívne, pohybové i diskusné koncepty. Navyše, na čele skupiny nestojí riaditeľ, ale principál – Šimon Ferstl.
Uvedomuješ si, že slovo principál znie archaicky?
Keď sme pred tri a pol rokom vymýšľali divadlo, prišlo mi zastarané slovo riaditeľ. V mojich predstavách je riaditeľ pán po šesťdesiatke, ktorý sa urputne drží svojho kresla. A zo spolužiaka sa nemôže stať riaditeľ behom jednej noci. Na druhej strane sme moju funkciu nejako pomenovať museli, aby bolo jasné, kto naše divadlo uvádza. Nerozhodujem o repertoári, zamestnancoch, ani úväzkoch, tak som si vybral pomenovanie principál.
DPM ste založili v roku 2015. Bol to spontánny nápad, rebélia alebo premyslený krok?
Ako mnohé idey, ktoré sa často nenaplnia, naše divadlo vzniklo v krčme. Bolo v tom trochu toho – „máme sa radi, tak zostaňme spolu“ a zároveň sme mali pocit, že končíme školu a nedostali sme, čo sme očakávali. Osobne som navyše nechcel niekam patriť, ale skôr nejaký priestor vytvoriť. A tak prišli prvé pragmatické otázky. Chceme divadlo, tak musíme založiť nejaké „ózetko“, ktoré musí mať nejaké stanovy. Bol to sen z továrne naivných, ale už sme sa z neho nechceli zobudiť.
Váš názov nie je práve marketingovo chrumkavý, neznie ako meno pre mladé a progresívne zoskupenie.
Peter Mankovecký bol náš vedúci pedagóg na VŠMU. Zjednotila nás práve jeho zvláštna sila osobnosti, ktorá ľudí raz priťahovala, inokedy odpudzovala, no vždy bola intenzívna. Vštepoval do nás, že treba ostať nohami na zemi. Odkaz, ktorý si od neho odnášame je, byť drzí, ale neposrať sa zo seba. Samozrejme, čiastočne je to aj o zachovaní spomienky, aby sme nezabudli odkiaľ sme prišli, ako sme vznikli a kto bol prvý element nášho spojenia.
Máš pocit, že Mankoveckého odkaz dodržiavate?
V niečom určite. Často pozývame ľudí, ktorý s nami predtým nerobili, nepoznajú nás. Vyžadujeme od nich, aby svoje skúsenosti preniesli aj do nášho kolektívu, pričom s nami zväčša vstupujú do neupraveného priestoru. To je tá drzosť. A pokora potom prichádza so všetkým okolo tejto voľby. Robiť divadlo mimo tradičných javísk znamená veľa neviditeľnej práce. Dať si gumené rukavice, zobrať handry, metly a rúška a upratovať prach, štrk, trus a holubie mŕtvoly. Z herca, ktorý hrá v bežnom divadle či v seriáloch, kde je oňho do istej miery postarané, sa zrazu stane obyčajný človek v špinavých handrách. Drzosť je začať, a pokora realizovať.
Drzosť bola aj osloviť do vašej druhej inscenácie výrazné meno českého divadla, Petru Tejnorovú. Výsledok stál za to. Vznikla možno najzásadnejšia vec, pre váš súbor i pre aktuálnu slovenskú scénu – prvá oficiálna inscenácia imerzného divadla Porucha (Vianoce v Stalkville). Prečo sa hrala tak krátko?
Porucha bola organizačné peklo. Takmer sme nespali a keď už sme spali, tak v budove na Laurinskej, kde sme hrali. Bola to skvelá, ale aj finančne nákladná inscenácia. Jedna repríza mohla stáť okolo dvetisíc eur, a to hrali všetci zadarmo. Aby sme „utiahli“ štyri dobre technicky vybavené poschodia, potrebovali sme súkromného sponzora. Náš zdroj však v istom momente vyschol. A do toho prišiel problém s priestorom. Developer tvrdil, že bude veľká rekonštrukcia. Nestalo sa. Alternatívu sme už nenašli. Skrátka nás dobehla realita. Aj keď sme vlastne s takým úspechom ani nerátali. Netušili sme, že sa bude bez akejkoľvek reklamy predávať „sama“ aj pri vstupnom, ktoré nebolo najmenšie.
Obdobné inscenácie imerzného divadla sú dnes dobrou zárobkovou činnosťou.
Keď niekto chce 250 eur za jedno poschodie na akciu a ty využívaš štyri, tak ti nepomôže žiadny divácky záujem.
Vy ste sa však nerozhodli ísť touto komerčnou cestou, ale cestou undergroundu. Po Laurinskej prišlo Café Berlinka, bývalá priemyselná hala v Petržalke, kotolňa Fakulty architektúry STU. Vlhko, chlad, vysoká prašnosť, žiadne technické zabezpečenie, ani herecká šatňa… Láka vás diskomfort?
Začalo to ako plán „z núdze cnosť“. Urobili sme si rešerš priestorov a zistili, že je všetko plné, museli by sme sa ešte nebodaj nejako prispôsobovať. Tak sme si povedali, že to skúsime inak a hľadali nedivadelné priestory. Ak by sme vedeli, do čoho ideme, tak by sme si to možno aj rozmysleli. No medzičasom sa z toho stala istá samozrejmosť.
V mestskom type divadla je bežné, že existuje nejaký pevný tím tvorcov aj hercov, len občas príde nová kooperácia. U vás je to inak. Pracovali ste s Lukášom Brutovským, Davidom Jařabom, Mariánom Amslerom… Máte nejaký kľúč výberu?
Striedanie tvorcov bol od začiatku náš koncept. Oslovovali sme vždy tých, ktorí boli pre nás ako hercov niečím zaujímaví. Nedokázali sme im vždy dať tému, ale veľmi neskromne sme sa ich snažili presvedčiť, aby nám oni dali to najlepšie, čo v nich je. Tomášovi Procházkovi, ktorý s nami robil inscenáciu OEDIPUS REX (Mommie Dearest) sme doslova povedali: „Chceme aby si sa vyblbol, chceme, aby si to bol ty, taký aký si a bez obmedzení.“ Prísť do mŕtveho priestoru a oživiť ho nejakou inscenáciou, je pre tvorcu obrovská inšpirácia. A platí to aj pre tých zvyknutých na kamenné divadlo. Otvorí sa v nich niečo iné, a to iné môžu transformovať do inscenácie. Zafungovalo to aj naposledy, keď Marián Amsler začal príbeh Strachopudov dopisovať priamo v priestore kotolne Architektúry STU.
Takže ste s týmto režimom spokojní?
Napriek všetkému dobrému, čo takéto fungovanie prinieslo, sa náš systém pomaly mení. Všetci sme vedeli, že to musí prísť. Nesmieme zabúdať, že sme spolužiaci a preto je ťažké niekoho z nás definovať ako väčšiu alebo menšiu autoritu. Aby sme sa zachránili pred sebou samými a nedopustili hádky či nebodaj rozpad pre rozdiely v názoroch, rozhodli sme sa pre veľký krok – nájsť niekoho, kto bude mať hlavné slovo. Naďalej chceme ako kolektív prinášať inšpirácie, ale potrebujeme osobnosť. Niekoho „staršieho“, kto povie: „Toto áno, toto nie, tohto režiséra teraz a pre toto, a toho zas inokedy…“ Po Strachopudoch sa tejto úlohy zhostil Marián Amsler, ktorý je od aktuálnej sezóny náš nový umelecký šéf.
Starý principál, nový umelecký šéf, dramaturg a herci… To už vyzerá na inštitúciu. Zakotvíte aj v nejakom stálom priestore?
Neviem, či to súvisí, ale snažíme sa o to. Našli sme nedivadelný priestor na Mickiewiczovej, ktorý by za istých okolností pripadal do úvahy. Spojili sme sa s divadelnými združeniami Gaffa a Uhol_92, spolu požiadali o grant a dostali „peňáz“. Takže máme na prvý rok fungovania a teraz sa ideme dohadovať. Už naozaj pociťujeme potrebu mať „flek“, zmeniť ten pútnický štýl. Keď budeme mať dvere, asi sa bude lepšie budovať aj divácka základňa a možno nám konečne prestane miznúť technika. Keď niečo niekde stojí, visí, je to pripevnené, je menšia pravdepodobnosť, že sa to rozbije alebo zmizne. Neznamená to však, že nedivadelné priestory opustíme úplne. Raz za rok by sme chceli spáchať niečo z radov site-specific „immersing madafaka“.
DPM tvoria herci, ktorých možno vidieť aj v iných nezávislých divadlách, najčastejšie v Stoke, ale aj mnohých jednorazových projektoch. Nestráca tým vaše divadlo na výnimočnosti? Aký to vlastne má zmysel, že existuje toľko divadiel, keď by mohlo byť jedno, kde by ste hrali všetci?
A ešte hrajú aj v tých kamenných… Ak sa spojíme všetci do jedného, tak si poskáčeme po hlavách a pokazíme dobré vzťahy. Áno, v súčasnosti vzniká stále viac a viac nových projektov. Bolo vtipné sledovať, ako minulý rok na festivale Nová dráma herci pobehovali medzi rôznymi inscenáciami. Pre porotcov muselo byť náročné sledovať, na čo a na koho sa vlastne pozerajú. Herecké fluktuácie samozrejme uberajú na identite divadla. Ale čo s tým? Viem, čo je umelecké ego, uvedomujem si, že sme tu na malom umeleckom piesočku a spájanie a prepájanie môže paradoxne viesť aj k rozchodu a pokazeniu si dobrých priateľstiev.
Inscenácie September 2015, Moc na jednu noc, Boh je DJ boli kritikou politiky, doby a spoločnosti očami jednej generácie. Predposledná inscenácia Strachopudi sa z tejto línie tak trochu vymyká. Prestalo vás búšenie do doby baviť a bude to teraz viac o zábave?
Moc na jednu noc, OEDIPUS REX (Mommie Dearest) a Zatmenie intenzívne riešili vnútorné bôle, „žánrovka“ komixového charakteru ako boli Strachopudi, nám pomohla trochu vydýchnuť. Táto sezóna je opäť postavená najmä politicky. 1993 je autorská inscenácia, v ktorej sme spolupracovali s olomouckým Divadlom na cucky v réžii Silvie Vollmanovej. Stretávajú sa v nej slovenskí a českí herci, ich postoje k rozpadu spoločného štátu aj politické súvislosti. Chystáme aj Kafkov Proces, v mojej dramatizácii a réžii. Máme potrebu vyjadrovať sa k tomu, čo sa okolo nás deje, a nielen vtedy, keď je to v okolí najviac „vyhajpované“. Politické a spoločenské témy musia byť témami pre DPM.
Kafka? Nie je to trochu klišé?
Máš pravdu. Proces sa posledné roky robí všade možne po Európe, ale myslím si, že čo krajina a čo divadlo, to vlastný interpretačný kľúč. Ani my nebudeme rozprávať príbeh tak, ako je napísaný v románe. Pokúsime sa ísť ďalej, posunúť ho na dnešné vnímanie sveta. Zlo už nie je niečo neznáme, dnes si z neho môžeš vyberať.
Je pre teba nezávislé divadlo synonymom slobodného divadla? Ako ho vnímaš vo vzťahu k bežnej divadelnej inštitúcii?
V kamennom divadle to funguje nasledovne: niekto ti vyberie text, niekto ti vyberie režiséra, niekto ti zadelí hereckých partnerov a ty môžeš urobiť jediné ‒ súhlasiť. Je to naozaj veľa faktorov, na ktoré sa dá mať regulárne nervy. Ale zas si vždy môžeš povedať, že je jedno, aké to bolo, lebo si v tom ani nechcel účinkovať. V nezávislom divadle je to naopak. Keď už niečo robíš, tak to robiť chceš a musíš si za tým stáť. Inak to nemá žiadny zmysel. Ale znamená to potom kopec „čiernej“ roboty. Nechcem to nijako porovnávať, pretože si vážim, že niekto dokáže ťahať z procesu do procesu v kamennom divadle a vždy podať adekvátny výkon. No rovnako si vážim toho, kto sa stretne na mieste, ktoré divadlo nepripomína a ide z ničoho vytvárať inscenáciu. Tieto kategórie sú neporovnateľné, aj keď sa ich radi dávame do súvisu.
Ty sám pôsobíš len v jednom divadle, dá sa z toho vyžiť?
Aby to bola jediná robota? To dokáže, myslím, iba Uhlár.
On však vedie tento nezávislý boj už desiatky rokov. Nebojíš sa, že sa vaša snaha o vlastné divadlo po pár rokoch rozsype?
Pohybujeme sa v komunite, v ktorej je množstvo existenciálneho strachu a krehké egá. Keď niekedy sedím so staršími kolegami, mám pocit, že upadli do letargie. Celá skepsa vzniká z množstva negatívnych skúseností a situácií, v ktorých sa mnoho ráz ocitli. Veľmi rýchlo hľadáme nepriateľov v ľuďoch, s ktorými by sme mali navzájom spolupracovať. Je to tu na hovno, a je to ťažké, ale treba mať nad sebou nadhľad. Som možno idealista, ale verím, že treba ísť iným smerom. Uvažovať pozitívne a hľadať cesty, ktoré zatiaľ nikto nenašiel. Preto verím, že sa podarí do nášho divadla dostať nových divákov, aj takých, ktorí majú stále predstavu, že divadlo je niečo na tri a pol hodiny a chodí sa tam v obleku. Verím, že sa nám podarí nadviazať spoluprácu s ľuďmi z iných oblastí umenia a dostať sa do sfér iných tvorcov ako len tých divadelných. Aj keď ma tento optimizmus vyčerpáva a žerie maximum času.
