Zútulnený rozprávkový experiment

Realizátori intímneho a vizuálne atraktívneho autorského projektu sa pokúšajú vyvrátiť zaužívaný stereotyp o predurčenosti Dobšinského rozprávok deťom a dospelého diváka prenášajú do sveta kúziel, začarovaných stvorení i dobrodružných hrdinských ciest v naturálnom a lyrizujúco ladenom experimente. Snažili sa čo najprirodzenejšie zakomponovať do divadelného diela kolektívnu tvorbu, ústnu a spevácku formu komunikácie, magickosť okamihu, odev ľudovej kultúry, navodenie domáceho vidieckeho prostredia či spoločné konzumovanie potravy, pretože práve nimi umocnili zvolenú rozprávkovú podobu i celkovú atmosféru.

Interaktívna divadelná stolná hra s názvom Ako som sa stal_DOBŠINSKÝ, inscenovaná v nedivadelnom priestore záhradnej chatky, vznikla v štvorčlennom tvorivom tíme režiséra a herca Jana Lepšíka, herečky Ely Lehotskej, dramaturgičky a hudobníčky Terezy Hladkej a výtvarníčky Kataríny Cakovej. Všetci štyria realizátori sa v priebehu hry stali spoločným „hýbateľom“ deja, avšak nie jediným. Z divákov – pozorovateľov spravili divákov – participantov, ktorí sa počas odohrávajúceho sa rozprávkového príbehu doplneného o biografické črty Dobšinského len neprizerali, ale v určitých častiach i slobodne konali.

Ťažiskom režijno-dramaturgickej interpretácie bolo poukázať na silu odkazu Pavla Dobšinského, jeho života i tvorby. Realizátori si síce z veľkého množstva rozprávok vybrali práve tú o tajomnom Škrupinovom zámku, no nevychádzali iba z nej. Doplnili ju o motívy zo Slncového koňa a ďalších.Režisér v spolupráci s dramaturgičkou vytvorili na princípe voľného scenáru sled epizód a krátkymi vizuálnymi inštaláciami umne suplovali rozličné hovorené časti rozprávok i biografie Dobšinského. Do jednej z nich zakomponovali aj Jána Bottu, štúrovského básnika a rovesníka Pavla Dobšinského. Bottu ich náhodné krátke stretnutie pri čerešni podnietilo k tomu, aby napísal tragickú baladu o Žltej ľalii.

Zaujímavá je i scéna predierania sa Mladého kráľa po hustých tmavých lesoch s pevnými a mohutnými stromami. Figúru, ktorá predstavovala Kráľa, ovládali magnetom pod stolom. Kým vystupoval na vrchol, padali na neho ťažké železné klince, ktoré mu opakovane sťažovali jeho záchrannú expedíciu.

Jemné relaxačné tóny akustickej scénickej hudby Terezy Hladkej vyplnili celý vnútorný priestor útulnej záhradnej chatky. Hudobníčka vytvorila pôsobivú mozaiku melódií, ktoré zvýraznili poetickosť deja, ba priam akoby doplnili nevypovedané slová či celé repliky – stali sa aktívnou súčasťou performancie. V priebehu jednotlivých obrazov použila hudobníčka niekoľko netradičných hudobných nástrojov, ako africké prstové piano kalimba alebo fúkaciu klávesovú harmoniku. Herci pomocou ďalších atypických harmonizujúcich hudobných nástrojov – tibetskej misy a citary, akcentovali eufonické tlmené tóny hudby, ktoré väčšmi zintenzívnili intímny, rodinný charakter stolnej divadelnej hry. Hudobná zložka sa tak stala podstatným komponentom celého divadelného diela.

Nápaditosť vyrezaná v avokádovej kôstke
Výtvarná koncepcia Kataríny Cakovej bola doslova magická. Cit, ktorým výtvarníčka disponuje, bol badateľný hneď pri vstupe do hracieho priestoru, ktorému dala múzejný charakter. Na jeho pravej strane sa nachádzal obdĺžnikový stôl prikrytý tkaninou, na ňom poukladané objekty z rôznorodých materiálov, ako napríklad medený drôtik, vtáčie pierko, zápalková krabička, hracia kocka, kameň, či klinec. Tieto objekty, ktoré parafrázujú motívy z vybraných rozprávok, inšpirovali autorov počas tvorivého procesu. Naľavo bol situovaný mohutný štvorcový drevený stôl, ktorý slúžil ako základný scénický prvok. Umožňoval obrazné aj epizodické zjednotenie rozprávok a autobiografických čŕt fabulistu na jednom vymedzenom mieste. S rozvíjajúcim sa príbehom sa rozkrývalo i scénické riešenie herného plánu hry. Na začiatku diváci spozorovali len kus bieleho papiera, ovinutého okolo stolovej dosky. Účinkujúci s ním pracovali ako s čistým natiahnutým plátnom pripraveným pre jedinečné kresliarske umenie. Postupne sa však pozícia stolovej dosky niekoľko ráz zmenila. Predmety dennej potreby (kľúč so zámkom, vajíčko, kozmetické zrkadielko, prsteň), ktoré diváci dostali na začiatku performancie, boli kľúčovými v jej celom priebehu. Dominantami tohto scénografického riešenia sa stali dve malé štylizované figúry s prepracovanými tvárami, s diferentnými výzormi, disponujúce antropologickými znakmi – jedna zobrazovala samotného Dobšinského a druhá, naopak, hlavného mužského hrdinu, Mladého kráľa z rozprávky Škrupinový zámok. Výtvarníčka preukázala značnú zručnosť ako pre prácu s naturálnymi materiálmi (drevo, kameň, kôstky, oriešky), tak aj pre prácu s plastickosťou. Skonštruovala nápadité, fantazijne pôsobiace figúry, ktoré upútali pozornosť predovšetkým svojimi výrazovými danosťami. Caková vynaliezavo i esteticky pracovala s výtvarnosťou nielen bábkového, ale aj objektového a tieňového divadla. Pri kostýmových riešeniach sa pridržiavala monochromatickej farebnosti, ladenej do hnedosivého odtieňa, voľnejších strihov a prírodných materiálov. Kostýmy evokovali odev ľudovej kultúry, avšak bez zbytočnej umelej ozdobnosti, čo charakterizačnej naturálnosti len pomohlo.

Zútulnený rozprávkový experiment Ako som sa stal_DOBŠINSKÝ je vlastne hrou v hre, ktorá má svoje vlastné, špecifické pravidlá. Divadelný projekt poukazuje na čarovnú všehochuť a viacfarebnosť, ktorú Dobšinského bohatá tvorba ponúka, no zároveň aj na zmysel rozprávky, ktorá by zo života človeka nemala zmiznúť ani v dospelosti. Realizátori taktiež priniesli témy nádeje, ľudskosti a snovosti v dobe „postkovidovo“ nestálej a spoločensky zložitej. Tvorivý kolektív štylizovane, s veľkou dávkou hravosti, pokory i profesionality predostrel divákom stolnú hru pre každého jedinca, ktorý je pripravený „degustovať“ vizuálne i tematicky nápaditý autorský projekt, odohrávajúci sa v malebnom lesnom prostredí. Na záver všetci zúčastnení spoločne ochutnali čerstvý pokrm – za necelých stodvadsať minút sa okrem reprízy pozoruhodnej performancie stihne aj dozlatista upiecť počas predstavenia pripravený špaldový chlieb.