Ženy hľadajúce svoju slobodu a (seba)naplnenie

Malgot a Bachratá ako dve navzájom priamo nekomunikujúce entity divákov doslova lákali, aby ich nasledovali, pričom im postupne odhaľovali čriepky mozaiky celého diela, ktoré vzniklo v rámci zoskupenia Jedným dychom. Obe zastupovali oddelené svety, zároveň však mohli znázorňovať i rozličné polohy duše jednej ženy. Inscenácia sa vyznačovala miestami až snovou atmosférou, tvorkyne sa nebáli pustiť do neurčitého hľadania, ktoré nevyhnutne nemusí priniesť konkrétne výsledky, ale zato má potenciál aspoň na kratučký okamih vystihnúť takmer nehmatateľné poryvy a prúdenie často protichodných vnemov.

Tvorkyne diváka vnímali ako spolutvorcu, žiadali od neho istú formu napojenia sa na rovnakú vlnovú dĺžku alebo až vôľu nechať sa unášať nečakaným, zvláštnym, niekedy i nepríjemným, nevysvetliteľným, nevypointovaným výstupom. Ich tvorivý prístup charakterizuje otvorenosť, cez ktorú prinášajú reflexiu ich aktuálneho bytia, žitia a cítenia. Keď divák vstúpi na palubu lode, má možnosť slobodne sa oddať dianiu, zveriť sa do rúk tvorkýň. Tie ho prevedú akýmsi nepoznaným mikrokozmom, ktorý obývajú dve nesmierne odlišné ženy.

Veronika Malgot divákov láka do podpalubia ako do pasce, v ktorej je, zdá sa, sama uväznená. Ukazuje im svoj „biotop“ – uviazla v ňom a z času na čas sa proti nemu búri. S vypätím síl sa snaží odtlačiť nosné stĺpy, poraziť nemožné. Pozerá sa do tvárí divákov, akoby hľadala čosi, čo stratila – alebo to nikdy nemala? Jej počínanie v priestore evokuje človeka v zacyklenosti osudu, zmietajúceho sa vo vlastnom tápaní, rezignácii a vzdore. Performerka je nevyspytateľná, jej konanie vyznieva nejasne, nevyhranene. Chce nám ublížiť? Uväzniť nás? Nájsť obeť? Alebo skôr vyslobodiť samu seba? Malgot intenzívne pracuje aj s dlhou, ťažkou kovovou reťazou, ktorá je jednak súčasťou vybavenia lode a predstavuje pevný bod, ukotvenie, ale na druhej strany môže byť zdrojom ohrozenia, nebezpečenstva, spútania. Malé okienko, cez ktoré vidíme, že sme takmer na úrovni hladiny vody, je navyše pripomienkou možnosti potopy a smrti, upozorňuje na silu tohto živlu. Okrem reťaze na drsnosť prostredia odkazuje aj jej účes – vlasy má až bolestivo pevne spútané do drdola, ten je obmotaný množstvom ostrých predmetov: sponkami, háčikmi či zicherkami. Spolu s perleťovou guľôčkou v účese poukazujú rovnako na krásu, ako aj na zraniteľnosť a bolesť.

Malgot sa pokúša viesť s divákmi dialóg, no istá dramaturgická nejasnosť až nečitateľnosť jej postavy vyvoláva intenzívny pocit nepríjemnosti a napätia. Divák je akoby votrelcom až voyeurom, stáva sa svedkom jej trýznivých a sebaspytujúcich výjavov. Performerka sa pohybuje chaoticky, impulzívne, hľadí divákom zmätene do očí, akoby sama nevedela, čo chce. V scéne, keď prostredie osvetlia štyri žlté lúče svetla a ohraničia akýsi jej „ring“, rozvíja napríklad tvrdenie, že ona nie je hlavná, ale vedľajšia postava: „Nikto ma tu nečakal. Čakali ste inú.“ Napriek tomu však chce byť videná a počutá, túži byť stredobodom. Práve absencia naplnenia jej základných potrieb sa zdá byť dôvodom, ktorý ju motivuje k vehementnosti, neustálej snahe nepoľavovať, pokračovať v boji. Stále sa uisťuje, či nám neprekáža, nezavadzia, a hľadá pomyselnú hranicu vlastnej slobody. Boj s neviditeľnými silami, ktoré manipulujú jej telo proti jej vôli a bránia jej v pohybe, sa zrkadlí už v úvode, keď sa performerka zjaví na streche lode. Jej pohyby sú preto trhané, sekané – zdá, sa, že vlastné telo nemá pod kontrolou. Keď sa pokúsi spraviť krok vpred, zrazu ju neznáma sila vráti späť. V jej pohybe sa mieša exaltovanosť, výboj a kŕč.

Naopak, Bachratá sa pohybuje pomaly, pokojne a rozvážne. Aura jej postavy pôsobí záhadne, nadnesene až ezotericky, čo je podporené honosným kostýmom Laury Štorcelovej. V čiernych šatách s dlhým závojom totiž pôsobí ako stvorenie z iného sveta – či už je to členka magického spoločenstva, alebo černokňažníčka. Svojím až ohurujúcim pokojom sa štylizuje do polohy meravej a statickej kráľovnej, stojí hrdo a vzpriamene. Je v kontraste s Malgot, ktorá je v neustálom pohybe. Bachratá sa naopak do boja o moc nepúšťa. Dokáže sa zmieriť s obmedzenosťou svojho vplyvu, v dôsledku čoho sa v nej uhniezďuje akýsi pokoj – alebo je to len ticho pred búrkou? Bachratá v jednom z obrazov stojí takmer meravo uprostred kostry akéhosi domu či altánku zloženého z bielych tyčí, ktorý je našikmo zavesený vo vzduchu a hýbe sa – či už je to vplyvom vetra, alebo vďaka rozhojdaniu samotnou performerkou. Bachratá v rukách presýpa zeminu – v skutočnosti efektne načierno zafarbený lesklý piesok –, čím podčiarkuje metaforu pominuteľnosti a márnosti. Plynie všetko tak, ako je to vopred dané? Sú performerky fatalisticky odovzdané osudu?

V úvode inscenácie, ešte pred zotmením, po dlhšom mlčaní a premeriavaní si divákov sa začne Bachratá na nich priamo obracať rôznymi úsečnými otázkami: „Načo si sem prišla? Čo ti je vzácne? S kým si prišla? Chýba ti niečo?“ Táto mierne neprirodzená a nekomfortná interakcia, v ktorej sa v podstate nikto neodváži nič odpovedať, vytvára priestor na reflektovanie elementárneho, nielen dennodenného žitia v celej jeho (ne)zmyselnosti. Ako napríklad zodpovedať takú jednoduchú otázku: „Čo si dnes spravila?“ Čo vyzdvihnúť, čo zamlčať, s čím vyjsť na verejnosť? Zaujímavé je tiež na chvíľu sa zastaviť a sledovať vlastné pohnútky. Načo tu vlastne som? Zo zvedavosti? Prahnúc po umeleckom zážitku? Aby som si na dielo spravila názor či ho skritizovala? Ide o akýsi intímny až meditatívny moment sebaspytovania, búriaci vnútorné pokojné hladiny vlastného sebaobrazu.

Textová skladba inscenácie, ktorá znie väčšinou z reproduktorov, je ako refrén. Niektoré časti niekoľkoriadkových „básní“ sa opakujú v špecifickom rytme a nesú istú náladu, či už melancholickú, apokalyptickú, alebo nepokojnú. Jednotlivé verše znejú raz ako letmé vnemy, inokedy ako dlhšie úvahy o vnútornom svete, o pocite sebanaplnenia a myšlienkach o budúcnosti. „Ja si to ani nevšimnem, keď sa to stane. / Chápeš? / Ja si to vôbec nemusím všimnúť. / To, keď ma opustíš, ani keď ostaneš.“ Cez márnosť demonštrujú herečky pocit nezmyselnosti čohokoľvek, ako aj chýbajúcej motivácie – pretože zjavne nič nedopadne tak, ako sme zamýšľali; ale tiež vyjadrujú prijatie a odovzdanie sa osudu. V mysli divákov môže táto skúsenosť nadobudnúť veľmi odlišné konotácie, miešajú sa v nej totiž pocity ohrozenia, vzbury či spurnosti.

Márnosť ako téma nie je jediná smerodajná, hoci bola hlavným východiskom či popudom tvorkýň. Ak však predsa chceme hovoriť o márnosti, zrkadlí sa napríklad v konštantnej relativizácii vypovedaného: „Možno za to môžeš, možno za to nemôžeš. / Možno sa na to zabudne, možno si na to spomenieš.“ Inscenácia napriek akejsi ťažobe nepôsobí depresívne, ale skôr ohuruje, chytá diváka do zovretia. Ten si preto skôr než racionálny názor odnáša isté duševné rozpoloženie, stav, do ktorého ho tieto chmáry dohnali a v ktorom si spytuje vedomie i podvedomie.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana Andrejco Ferusová