MLOKi

Muži vám o svojich problémoch povedia mlčaním (a rečou tela)

Ako sa muži pozerajú na spoločnosťou daný imperatív plodiť? Je ich prirodzenou súčasťou a dôvodom na hrdosť? Čo sa stane, ak zrazu svoju reprodukčnú funkciu nedokážu zrealizovať? Zrúti sa im svet? A ako to ovplyvní ženy? Inscenácia Reproducent divadelného zoskupenia Jedným dychom divákov transportuje do tajomného uzavretého sveta, v ktorom sa muži ponárajú sami do seba. Nejde však o rozsiahlu rozpravu s množstvom argumentov či o bolestné pátranie po dôvodoch neplodnosti. Zdá sa, že muži sa s nepríjemnosťami snažia vyrovnať po svojom – popretím, odporom, stoicky a neprístupne.

Tréningová akadémia Miletička, v ktorej sa inscenácia uvádza, určuje charakter diela. V budove, kde sa kedysi tancovalo (pôsobilo tu divadlo a škola elledanse), sa dnes ocitáme vo svete fitnescentra. Ide síce o pre mnohých (nielen) mužov prirodzené prostredie, no zároveň kladie tvrdé nároky na to, ako zdokonaľovať svoje telo, udržiavať ho vo forme a optimalizovať. Myseľ tak zaplavia rôzne asociácie, ktoré súvisia so športovaním, či otázky, ako sa môže táto prezentácia vlastných svalov stať zdrojom obdivu a vystavovania telesnej krásy.

Režisérka Veronika Malgot necháva cez zvukové nahrávky zaznieť rozličné fakty a informácie, ktoré sa týkajú negatívneho vývoja mužskej plodnosti. Naozaj už o päťdesiat rokov na svete nebudú plodní muži? Koľko percent párov má problémy s počatím? Okrem štatistických údajov zaznievajú aj filozofické otázky globálneho i osobnejšieho charakteru: „Zaslúžime si prežiť? Je prežitie to, čo chceme? Ide nám o nesmrteľnosť?“

Akým spôsobom však divákom tieto témy sprostredkúvajú priamo reprezentanti mužstva? Hlavné slovo má v inscenácii trojica mužských performerov – Michal Heriban, Stanislav Stanek a Michal Noga. Pohľad ženy zastupuje tanečnica Monika Čertezni, ktorá výrazne dopovedá či pointuje jednotlivé výstupy mužských interpretov v krátkych sólových sekvenciách odohrávajúcich sa paralelne, no v inom priestore.

Na rozdiel od konverzačného princípu, ktorý by bol možno bližší ženám, trojica účinkujúcich verbálne spolu takmer nekomunikuje. Občas sa na seba zvláštne a uprene pozerajú, akoby hľadali niekoho, s kým budú svoju ťažobu zdieľať, no nedokážu sa otvoriť. Sú záhadní a nepreniknuteľní a je lákavé snažiť sa rozlúštiť, na čo myslia. Ich odpovede musíme hľadať v držaní tela, postojoch, pohybe po priestore.

Každý z performerov má inú energiu a využíva vlastné spôsoby, ako čeliť starostiam. Tým, kto sa najviac snaží nadviazať kontakt s ostatnými, je Noga. Jeho spôsob, ako sa vyrovnať s otázkami, ktoré ho trápia, je zahováranie, rozprávanie rôznych nesúvisiacich príbehov. Robí to namiesto toho, aby priznal, čo ho sužuje. V prejave, v ktorom kladie dôraz na ľahkosť a úsmevnú zábavu, je cítiť akúsi topornú snahu o presmerovanie pozornosti. Využíva strihy či prechody z veselej nálady do seriózneho a ustaraného mimického výrazu. Jeho postava je niekedy vážna a chladná, inokedy sa snaží byť ironickým svetielkom nádeje. Napríklad vo výstupe, keď si v oddychovej polohe na chrbte pospevuje pieseň o tom, že každý chlapec raz bude chlapom.

Stanek spomedzi trojice najviac využíva stroje vo fitnescentre. Robí kliky či zdvihy, pričom odhaľuje svoje svalnaté telo. Vyzerá, že o kontakt s ostatnými príliš nestojí, je odhodlaný všetko zvládnuť sám. Z jeho prejavu je však niekedy ťažké odčítať, čo chce divákom odkázať, či aké emócie ním lomcujú. Svoj pohľad totiž nezaujato upiera vpred do neurčitého bodu v diaľke. Je odosobnený a nezávislý, no zároveň môžeme len hádať, či ide o skutočnosť alebo o jeho zbožné prianie a vonkajšiu fasádu. Stanek svoju pózu nedotknuteľnosti narúša v jemných náznakoch a pohyboch: zašklbnutím, trasením ruky, kmitaním hlavou alebo keď sebaistú chôdzu vystrieda podlomenie kolien. Výrazný je i jeho boj so sakom, ktoré si stále oblieka a vyzlieka, akoby nebola správna ani jedna možnosť. Zdá sa, že napriek snahe zostať nad vecou jeho postava zvádza tvrdý vnútorný boj.

Prejav Michala Heribana, ktorý priniesol samotný námet inscenácie a je i autorom choreografie, nie je založený na sile ako Stanekov ani na spontánnej urozprávanosti Nogu. Je utiahnutý do seba, do svojho súkromia, tému spracúva introvertne. Jeho štíhla postava aj prostredníctvom kostýmu (priliehavé elastické legíny a nátelník) pôsobí ohybne až gymnasticky. Jeho pohyby sú často tekuté, plynulé, nie prudké a rýchle. Stroje využíva netradične, akosi nežnejšie a poetickejšie.

Priestor, v ktorom muži predostierajú vlastný pohľad na tému plodnosti či motivácie zanechať po sebe potomkov a zvečniť sa tak v ďalších generáciách, však zostáva naplnený len sčasti. Performeri sa k téme totiž vyjadrujú akosi rezignovane, odovzdane, nedokážu si ju naplno osvojiť či podmaniť. Problém zostáva uviaznutý v ich telách, nevie sa predrať na povrch. Naproti tomu sú omnoho čitateľnejšie motivácie i konanie Moniky Čertezni. V inscenácii je jediným ženským elementom a jej prejav rozmanitý a variabilný. Zachytáva rôzne rozpoloženia ženy a jej vnútorné túžby či očakávania od muža. Režisérka Veronika Malgot jej vyčlenila osobitný priestor – pohybuje sa na inej hracej ploche než trojica mužov, nie v centre, ale na okraji. Jej výstupy sú tak doslova bočnou, no podstatnou líniou inscenácie, ktorá dokresľuje skúmanú tému z inej perspektívy. Výrazný je napríklad výstup, keď húževnato a z celej sily rukami búši do Staneka a odtláča ho. V jej konaní je badať nátlak ženy, ktorá núti muža, aby jej splodil potomka. Podobné očakávania voči mužovi demonštruje i vtedy, keď si oblieka obrovskú bielu krinolínu, ktorá evokuje prianie byť nevestou. Jej túžba však v kombinácii s hudbou vyznieva ako ťažko zrealizovateľná. Zremixovaná upravená pieseň Jiřího Korna Žal se odkládá zaznieva v ťahavom, spomalenom tempe a atmosféra je skôr stiesnená než radostná. Čertezni sa objavuje v rôznych preoblečeniach. V pracovnom odeve sa napríklad s námahou a vypätím síl snaží na jednu kopu poprehadzovať panákov v ľudskej podobe, ktorí sú určení na posilňovanie. Niekedy je zástupkyňou vonkajšieho sveta, keď ako akási sudička tri razy zopakuje magickú formulku, v ktorej všetkých mužov opisuje rovnako – ako modrookých, s gaštanovohnedými vlasmi a vlohami pre matematiku. Zdôrazňuje tak klišéovité nastavenie spoločnosti, ktoré všetkých mužov zaraďuje do jednej škatuľky. Simultánne zatiaľ v zadnej časti priestoru sledujeme obnaženého Staneka, ktorý stojí pod kovovou konštrukciou pripomínajúcou nezvyčajnú heroickú bránu. Predstavuje akúsi iluzórnu predstavu neexistujúcej dokonalosti. V tomto obraze podmanivo pôsobí svetelný dizajn Juraja Čecha, ktorý výrazne dotvára atmosféru a je rovnocennou súčasťou scénografie Laury Štorcelovej.

Tvorivý tím v inscenácii Reproducent poukazuje na zábrany, neviditeľné bariéry, neochotu mužov priznať, čo ich trápi, ale aj obnažiť sa. Performeri sa dorozumievajú skôr trýznivým mlčaním. Napriek spoločnému problému sú odkázaní na vnútornú izoláciu. Tento princíp je zreteľný v individuálnych pohybových akciách, do vzájomných interakcií sa performeri dostávajú minimálne. Inscenácia tak odkrýva spôsob, akým sa muži snažia s problémom neplodnosti vysporiadať a zdôrazňuje hlavne, že slovami sa to dá len ťažko.

Odborná korektúra: Lucia Šmatláková
Jazyková korektúra: Zuzana A. Ferusová


Námet, libreto a choreografia: Michal Heriban
Účinkujú: Monika Čertezni, Michal Heriban, Michal Noga, Stanislav Stanek
Réžia, libreto: Veronika Malgot
Kostýmy a scéna: Laura Štorcelová
Dramaturgia: Marek Godovič
Hudba: Dominik Suchý
Svetelný dizajn: Juraj Čech
Kamera: Marek Šarluška

Premiéra: 4. marec 2023