Dominika Široká: (Post)migrantské divadlo nie je len otázkou autenticity

Akými témami momentálne žije divadlo v Nemecku?
Debata v nemeckojazyčných divadlách sa momentálne točí okolo reflektovania vlastných štruktúr. Do veľkej miery to súvisí so spoločenskými fenoménmi, ako #MeToo či Black Lives Matter. Svoju úlohu v tom však zohrala i pandémia covidu, počas ktorej sa zastavil kolotoč produkovania nových inscenácií a divadelná scéna odrazu mala priestor pozrieť sa do vlastnej „kuchyne“ a na spôsob, ako funguje: Kto má v rukách vedenia divadiel? Kto inscenuje? Kto stojí na javisku? Zodpovedá to diverzite dnešnej spoločnosti? Na intendantskej pozícii sú ženy dodnes zastúpené len marginálne a aj ženy-režisérky sú na veľkých scénach stále v menšine. Angažovanie „people of color“ ako stálych členov súborov (a nielen ako hostí) tiež nie je samozrejmosťou, nehovoriac o ich zastúpení vo vedúcich pozíciách v zákulisí. Táto debata vedie k scitlivovaniu celej divadelnej scény a naštartovala jej transformáciu. Za posledných pár rokov sa už toho udialo veľa, no stále je pred nami ešte veľmi veľa práce.

Čo považuješ za podstatné tlmočiť divákom z pozície dramaturgičky mestského divadla?
V Nationaltheater Mannheim sa veľa zaoberáme tým, akým divadlom chceme byť a pre koho vôbec tvoríme. Nachádzame sa v tradičnom priemyselnom, robotníckom meste, ktorého takmer polovicu obyvateľov tvoria ľudia s tzv. migrantským backgroundom – mnohí sú spojení s históriou „gastarbeiterov“ alebo sem prišli po rozšírení EÚ v posledných rokoch. Čo to znamená pre nás ako divadlo, ak chceme, aby sa u nás všetci cítili vítaní? Začína to pri výbere titulov a režisérskych osobností, pokračuje to cenami lístkov, ponukou titulkovaných predstavení až po komunikáciu s publikom prostredníctvom priameho kontaktu alebo aj cez architektúru. Ako odbúravať finančné, jazykové či telesné bariéry, ktoré naše diváčky a divákov vedia odradiť? Tento rok sme napríklad na vybrané predstavenia zaviedli tzv. audiodeskripciu pre ľudí so zrakovým postihnutím, testujeme ponuku bezplatného opatrovania detí pri poobedných predstaveniach a vydali sme prvý bulletin v tureckom jazyku. Je to beh na dlhú trať, ale už teraz vidíme, že ponuky tohto typu majú zmysel a naše publikum vždy ocení, keď vidí, že ho vnímame.

Radí sa Nationaltheater Mannheim skôr ku konzervatívnejším divadlám mestského typu, alebo ponúka aj nové, progresívne smerovanie?
Lokálna kritika nás nálepkuje ako „woke“ – pripadáme im občas až príliš progresívni či veľkomestskí. Áno, témy ako feminizmus či antirasizmus sú pre nás prioritou, ale nemyslím si, že sú to pozície, za ktoré sa musíme ospravedlňovať. Aj na tomto vidieť, že v nemeckojazyčnom prostredí je spoločnosť tiež rozdelená v kultúrnych otázkach. Skrz rezidenčný program pre domovských autorov a autorky máme ambiciózny program súčasnej drámy v štúdiu, ktorý v posledných rokoch zviditeľnil výrazné postavy súčasnej dramatiky, ako je napríklad Sivan Ben Yishai. A ani na veľkej scéne sa nevyhýbame umeleckému riziku. Na druhej strane nevynechávame ani hudobné žánre – najbližšie plánujeme uviesť Schillerovho Williama Tella ako open-air muzikál v rámci Bundesgartenschau (Spolkovej záhradníckej výstavy) – či divadelné blockbustre, ako je Dobrého človeka zo Sečuanu od Bertolta Brechta. Aj pri týchto inscenáciách máme stále ambíciu, aby šlo o umelecky zaujímavé perspektívy na klasické tituly. Dobrým príkladom je naša Nepriateľka ľudu. Ako už titul naznačuje, hlavnou postavou inscenácie známej Ibsenovej hry je žena. Jej monológy nám navyše nanovo napísal*a Şeyda Kurt, nebinárna osoba, ktorá patrí k najvýraznejším intelektuálnym osobnostiam mladej (post)migrantskej generácie. V nových textoch sa Kurt venuje výzvam a krízam dnešnej spoločnosti a inscenácia tak nadobúda nový aktuálny rozmer.

Spomínala si, že otvárate novú scénu divadla. Mohla by si ju bližšie predstaviť? Na aké divadelné tvary a formy sa bude zameriavať?
Tak ako viaceré divadlá v Nemecku, aj budovu Nationaltheater Mannheim bolo nutné rekonštruovať. Počas piatich rokov sme tak našu hlavnú scénu presťahovali do priestorov bývalého armádneho kina Spojených štátov amerických, ktoré mali po druhej svetovej vojne v Mannheime svoju najväčšiu základňu v Európe. V areáli kasární dnes vzniká nová obytná štvrť, na okraji ktorej teraz pôsobíme i my. Pre divadlo je to v mnohom veľká výzva: Ako nestratiť divákov, keď odrazu nestojíme na jednom z hlavných námestí, v srdci mesta? Ako naďalej pokračovať v snahe osloviť publikum, ktoré doteraz s divadlom neprišlo do kontaktu? Ako si získať divákov v novom susedstve? A ako môcť naďalej fungovať s repertoárovým systémom a byť schopný každý deň odohrať iné predstavenie, keď je infraštruktúra divadla odrazu roztrieštená po celom meste? Keďže sme v nových priestoroch ešte len od februára, mnohé testujeme a ešte stále sa len učíme. Ak sa ale pýtaš na formáty, priestory bývalého kina sú veľmi inšpiratívne. Pred pár týždňami sme tu napríklad odpremiérovali divadelnú adaptáciu kultového filmu Casablanca v réžii Johanny Wehner. Máme za sebou premiéru site specific projektu New World Franklin, divadelnej procesie cez našu novú štvrť, v ktorej divákov zoberieme na opustené miesta, čo zostali po americkej armáde.

Na akých projektoch si už v Mannheime, kde si teraz druhú sezónu, stihla spolupracovať? Aké sú tvoje úlohy na pozícii dramaturgičky?
Počas mojej prvej sezóny som spolupracovala na viacerých inscenáciách začínajúcich tvorcov – či už išlo o spolupráce s divadelnými školami, alebo o formát pre našich asistentov a asistentky réžie. V druhom roku pôsobenia majú u nás možnosť vyskúšať si réžiu v profesionálnych podmienkach. Momentálne skúšame s českou režisérkou Kamilou Polívkovou inscenáciu novej hry od nemecko-poľskej autorky Ewe Benbenek Juices. Kamila režíruje v Nemecku po prvýkrát a ja som zatiaľ z tejto spolupráce veľmi nadšená. Okrem toho som kurátorovala viacero diskurzívnych formátov, napríklad sériu podujatí k téme (post)migrantskej, diverznej spoločnosti „Das Haymatministerium“. Aj v budúcej sezóne sa mi črtajú viaceré veľmi zaujímavé projekty.

V rámci konceptu „Hausautoren“, čiže domovských autorov divadla, je hostkou tejto sezóny v Nationaltheater Mannheim ukrajinská dramatička a režisérka Anastasiia Kosodii, ktorá pre vás napísala hru Wie man mit Toten spricht.
Ide o dvojjazyčnú, nemecko-ukrajinskú produkciu, v ktorej na javisku stoja herec a herečka z nášho súboru spolu s ukrajinskou herečkou Alinou Kostyukovou, ktorá momentálne žije v nemeckom exile. Anastasii Kosodii, ktorá vo februári 2022 utiekla do Nemecka, sa podarilo vytvoriť veľmi krehkú, dojemnú a inteligentnú inscenáciu, v ktorej sa pokúša prostredníctvom divadla nadviazať rozhovor s blízkymi ľuďmi a miestami na Ukrajine, ktoré sú v dôsledku vojny navždy stratené. Nad tým všetkým visí otázka, ako vôbec hovoriť o strate a hrôzach, ktoré vojna priniesla. Keď už nestačia slová, možno pomôže hudba alebo ticho… 

(Post)migrantské divadlo je jednou z tém, o ktoré sa zaujímaš, spolupracovala si aj s viacerými režisérmi s migračným pozadím. Dokážu témy tohto typu divadla, ktoré často vychádza z autobiografických príbehov rodín prisťahovalcov, neustále prinášať nové podnety? Vnímaš ich ako akúsi formu emancipácie týchto tvorcov, ktorí ponúkajú novú formu autenticity?
Pre mňa (post)migrantské divadlo nie je len otázkou autenticity, ale účasti veľkej skupiny spoločnosti – a síce tých, ktorí majú tzv. migrantský background – na spoluvytváraní kultúrneho, resp. divadelného diania ako takého. V podstate ide o otázku demokracie a spravodlivosti. Pokiaľ sú títo ľudia súčasťou tejto spoločnosti, majú oni a ich príbehy – dokumentárne či fiktívne – v divadle svoje miesto. Nikomu by nikdy nenapadlo spýtať sa bielych Nemcov a Nemiek, či sme už v divadle náhodou nevideli dosť príbehov o ich životnej realite. Ich perspektíva je totiž dodnes vnímaná ako norma. Ak ale chceme, aby bolo divadlo pre každého a o každom, potrebujeme „znormalizovať“ tzv. (post)migranstké divadlo do takej miery, že už túto nálepku vôbec nebudeme potrebovať.

Od roku 2019 si aj kurátorkou nemeckého programu na festivale Divadelní Flora v Olomouci. Tohtoročnou témou bola inakosť a festival priniesol viaceré inscenácie súvisiace napríklad s feministickými a genderovými aspektmi. Považuješ angažovanosť v divadle za dôležitý fenomén?
Kurátorský výber festivalu je pre mňa nielen vyjadrením môjho umeleckého vkusu, ale do istej miery aj politickým gestom, ktorým dávam priestor spoločenským fenoménom či otázkam, ktoré mi pripadajú dôležité. Tento rok festival uzavrela hamburská scéna Thalia Theater s divadelnou adaptáciou románu Sashy Marianny Salzmann Im Menschen muss alles herrlich sein (Na človeku musí byť všetko krásne). Ide o príbeh mladej queer novinárky z ukrajinsko-židovskej rodiny, žijúcej v bývalom východnom Nemecku, ktorá sa pokúša lepšie pochopiť, odkiaľ pochádza a ako to z nej urobilo človeka, akým je dnes. Rovnako podstatné je pre mňa pozvanie divadelníčky, autorky a aktivistky Simone Dede Ayivi, ktorá sa vo svojej divadelnej inštalácii The Kids Are Alright venuje neľahkému dospievaniu ľudí z (post)migrantskej komunity v Nemecku. Teroristický útok pred Teplárňou minulý rok, pri ktorom boli zabití Juraj Vankulič a Matúš Horváth, nám ukazuje, že naša spoločnosť tzv. inakosť dodnes nevie rešpektovať. Aj divadlo môže byť jedným z prostriedkov, ako o tomto probléme hovoriť a – čo je hlavné – aj niečo zmeniť.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová