Bola som sa pozrieť na Zrakáč (počas volebnej noci)

Na scéne je umiestnená manželská posteľ a nad ňou veľká gýčová lampa vrhajúca tlmené svetlo. V prítmí spálne znie živá klavírna hudba. V predmetnej posteli sa Judith a Paul stretávajú pravidelne. Judith je žena unudená svojim manželstvom, Paul je jej milenec, s ktorým hľadá únik zo smutnej rutiny. Príbeh začína ako klasická vtipná scéna. Judithin manžel Ernest, vedúci katedry na vysokej škole, sa vráti domov skôr, pretože ho bolela hlava. Paul však ešte nestihol odísť. Očakávame bitku, krik a hádky tak, ako tomu býva vo všetkých podobných scénach. Už názov však napovedá, že nič nie je tak, ako sa na prvý pohľad môže zdať.

Typická milostná zápletka je totiž plná „nedorozumení“ spojených s faktom, že hlavné postavy nevidia. Nasleduje satirická, smiešno-smutná séria obrazov pripomínajúcich komiksové políčka. V jednom obraze napríklad milenec a manžel šermujú slepeckými palicami, akoby sa stretli v súboji. Neuvedomujú si však, že sú k sebe otočení chrbtom. Podobných scénok je tridsaťminútové predstavenie plné. Divák tak má možnosť pobaviť sa na tom veselom, čo život nevidiacich a slabozrakých prináša. V Divadle Zrakáč to majú vymyslené dobre – keď sa nevidiaci smejú sami na sebe, ostatní sa môžu smiať s nimi a nie je to výsmech.

V predstavení účinkovali traja stáli členovia súboru – Ján Mišľan v úlohe Judithinho milenca Paula, Zuzana Hrebičíková ako Judith a Marek Hlina ako Judithin manžel Ernest. Všetci traja sa ukázali ako mimoriadne pohybovo schopní interpreti, spomínané scénky zvládali s obdivuhodnou svižnosťou v pohybe aj výraze. Javisková reč však často skĺzala od civilného k recitátorskému prejavu, čo miestami pôsobilo trochu umelo. Na druhej strane to postavám dodávalo akýsi nádych vzdialenosti od diváka, akoby boli animovanými postavičkami s nadabovanými hlasmi. Peter Zbranek, ktorý vytvoril hudbu ako koláž rôznych známych motívov z animovaných seriálov či videohier, je na javisku po celý čas, ale iba ako externý pozorovateľ.

Tridsať minút, ani o sekundu dlhšie. Presne toľko Nie je to tak, ako to vyzerá trvalo. Nebolo to však preto, že by tvorcovia pod režijným vedením Mateja Feldbauera už nemali čo povedať, alebo že by ich umelecké ambície viditeľne nesiahali ďalej. Práve naopak, vnímam to ako pokus vytvoriť na javisku dojem jednej časti televízneho sitkomu. Že by mal dramaturg inscenácie, škandinávsky stážista Dr. Mat Urgia naštudovanú aj psychológiu a vedel, ako dlho dokáže súčasný človek udržať pozornosť? Nič predsa nie je tak, ako to vyzerá.

Divadlo Zrakáč sa pre mňa v onú volebnú noc stalo akousi metaforou. Dívala som sa na zrakovo znevýhodnených ľudí na javisku, ktorým často hovoríme aj slepí či nevidiaci. Ale v tú noc to neboli oni, kto nevidel, čo sa v našej krajine deje. Vonku za bránami divadla boli tisícky ľudí schopných vidieť omnoho menej. Bohužiaľ nie preto, že nemôžu, ale preto, že nechcú.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová