MLOKi

Dotyky a spojenia 2022 No.1: Konce našich bojov

Program pre mladé publikum na 16. ročníku festivalu Dotyky a spojenia v Martine, ktorý sa konal výnimočne v septembri, bol plný radosti z možnosti opätovného stretávania sa po pandemických lockdownoch. V roku 2022 táto sekcia akosi zosmutnela a atmosféra, kopírujúc svetové dianie, potemnela. Nad divadelnými sálami sa ráno vznášala bojová atmosféra. Témou bola aj vojna – jej desivé následky na ľudské životy, vplyv na mužov, ženy, deti, na tých na fronte, ale aj tých mimo neho. Samozrejme, veď divadlo má reflektovať svoju dobu. A kde inde môže byť táto reflexia údernejšia než medzi mladými, teda tam, kde môže najviac zmeniť?

Zlodejka kníh z Nového divadla Nitra a Na západe nič nové bratislavského Divadla Ludus siahli do vojnovej tematiky najhlbšie. Remarqueov príbeh známy z povinnej stredoškolskej literatúry, ktorý zobrazuje osudy skupinky mladých chlapcov bojujúcich v prvej svetovej vojne, zdramatizoval a naštudoval Kamil Žiška. Zameral sa na vykreslenie osudov rôznych typov chlapcov na fronte – od citlivého a zasneného Baumera (Matúš Kvietik), až po praktického a často cynického Müllera (Tomáš Pokorný), ktorý sa na začiatku môže javiť ako silný jedinec, no vojna ho poznačí rovnako ako ostatných. 

Inscenácia Zlodejka kníh, opäť podľa známeho románu, sa odohráva mimo frontu. Zobrazuje „bežný“ život detí počas vojny. Hlavná postava Liesel v stvárnení Lucie Korenej musí, tak ako aj niektoré deti v mierových časoch, znášať posmešky v škole a často neprimerané príkazy rodičov. Ona sa však okrem toho musí vyrovnávať aj so životom v nacistickom Nemecku. Vôbec nerozumie, prečo nemôže povedať svoj názor nahlas, a musí pochopiť, prečo židovského chlapca Maxa schovávajú v studenej pivnici miesto toho, aby ho ubytovali v jej izbe. To všetko sa odohráva s využitím takmer brechtovských divadelných postupov so songami (dokonca s hitmi z muzikálu Neberte nám princeznú), komentovaním deja a strihovou skladbou scén. Režijno-dramaturgický tandem Šimon Spišák a Veronika Gabčíková tak uviedli témou hrozivú, no divadelne zaujímavú inscenáciu, ktorá umelecky kvalitným a zároveň takmer didaktickým spôsobom vysvetľuje, prečo sa vojny treba báť. Najväčším mementom ostáva fakt, že hoci sa Liesel s náhradnými rodičmi zo všetkých síl snažia chrániť svoje životy, na konci všetci umierajú. A opäť za to môže vojna. Tieto inscenácie sú určené tínedžerom, ale téma bojov presahovala aj do inscenácií pre menšie publikum.

Mauglí Bratislavského bábkového divadla, adaptácia Knihy džunglí,je atraktívny nielen známym príbehom chlapca, ktorého vychovali vlci a žije medzi zvieratami, ale, ako je v BBD a najmä v práci scénickej výtvarníčky Ivany Mackovej zvykom, aj výtvarným riešením. Kovové konštrukcie s natiahnutými lianami a džungľovými kvetmi tvoria atmosféru dažďového pralesa. Dopĺňa ich precízna práca so zvukom a štylizovaným herectvom. Dej sa sústreďuje na hľadanie Mauglího, ktorý sa kamsi zatúlal v deň, keď v džungli počuť nové zvuky. Skupina hercov sa ho vydá hľadať a pritom rozpráva o živote v džungli. Hovoria aj o vojne medzi zvieratami, o tom, ako sa z pôvodne mierumilovnej džungle stalo miesto plné hnevu a boja. Mauglí sa však nakoniec nájde.

Okrem vojny ponúkol program pre mladých ešte jednu dôležitú tému, v postcovidovej dobe stále viac rezonujúcu. Je ňou téma hľadania svojho miesta vo svete, téma túžby mať nejakú príslušnosť (alebo ako v prípade Zlodejky kníh ju radšej nemať), téma vnútorného boja, snahy zapadnúť na úkor popierania svojej osobnosti. Už Mauglí ako malé ľudské mláďa v zvieracej ríši hľadá, kto by ho vzal za svojho. Svoje miesto však hľadá aj vĺčik v rozprávke zoskupenia Odivo O vlkovi, ktorý vypadol z knižky. Mária Danadová, Filip Hajduk a hudobník Lukáš Kubičina majú na javisku postavený ateliér, v ktorom sa nachádzajú rôzne umelecké potreby od kopírky cez štetce, farby, fixky až po šijací stroj a množstvo kníh. V jeden bežný deň z niektorej knižky vypadne vĺčik. Herci sa snažia prísť na to, prečo k nim prišiel a kam by sa mohol vrátiť. Pomocou rôznych kreatívnych výtvarných techník vytvárajú na javisku jeho púť cez džungľu, jurský park, rôzne rozprávky, aj do knihy s vlčou svorkou. Vĺčik je však iný ako ostatní vlci. Nevie totiž dobre vyť na mesiac, no a tak ho svorka odmieta prijať medzi seba. Tým tvorcovia poukazujú nielen na túžbu zapadnúť, ale aj na šikanu a strach z inakosti. Vĺčik však nakoniec nájde svoje miesto. Danadová s Hajdukom sa totiž rozhodnú, že si ho nechajú vo svojom ateliéri. Na začiatku mal spory s ich kocúrom Oliverom, ktoré nás opäť vracajú k téme bojov, no aj tie sa urovnajú. A príbeh? Končí šťastne. Rovnako ako ten O sliepke, ktorá sa nevzdala (Bábkové divadlo na Rázcestí Banská Bystrica). Bolo to rozprávanie o Hilde, ktorá sa túžila dostať na päť míľ vzdialenú farmu, aby navštívila svoju tetu, ktorej sa práve narodili kuriatka. Putovala za šťastím, chcela nájsť svoju rodinu, miesto, kam by mohla patriť. Tvorcovia využívali bábky, vďaka ktorým vytvorili sliepočky. Autá, ktorými sa Hilda snažila cestovať na susednú farmu, zasa znázornil starý kočiar. Výjavy na javisku mali miestami až hororové farby, boli tmavé a temné, doplnené rockerskými kostýmami herečiek a rockovou hudbou. Javisko martinského Národného domu však inscenácii príliš nesvedčalo. Scéna pôsobila stiesnene a hľadisko zasa desivo obrovsky. Napriek tomu táto rockovo-hororová inscenácia priniesla posolstvo, v ktorom tvrdí, že rodina je dôležitou súčasťou života každého z nás. Napokon teda aj sliepočka Hilda nachádza svoje miesto. Aj tento koniec bol šťastný.

Odmalička som sa vyhýbala filmom, knihám a inscenáciám, ktoré explicitne tematizovali problematiku vojny. Na tohtoročných Dotykoch som jej ale nemohla uniknúť. Napriek pochmúrnej nálade a pocitom smútku, beznádeje a strachu, ktoré vo mne časť inscenácií pre deti a mládež vyvolali, som sa však opäť, už po druhý raz, stala v Martine dieťaťom. Dieťaťom fascinovaným výtvarnou, dramaturgickou a hereckou zložkou jednotlivých inscenácií, ale zároveň dieťaťom poučeným. Vzdelanie pomocou divadla má totiž čarovnú moc vryť sa do pamäti omnoho viac, než suché memorovanie v školskej lavici. Prajem si, aby sme hrôzy vojny museli prežívať iba – a aj to len v najhoršom prípade – v hľadisku divadla. Aby sme emócie z vojnových frontov iba súcitne znášali s hercami a aby nám nehrozilo, že ich prežijeme na vlastnej koži.

Tamara Vajdíková

Absolventka Katedry divadelných štúdií na Divadelnej fakulte VŠMU. V súčasnosti je doktorandkou na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV.