Výskum na tému hereckej práce

Štandardný skúšobný proces v zriaďovaných divadlách trvá dva alebo tri mesiace. Andrej Kalinka (libreto, hudba, réžia) a Milan Kozánek (dramaturgia, asistent réžie) o tomto diele uvažovali rok a ďalší rok dostali na prípravu s interpretmi Tomášom Mosným a Martinom Hronským. Nezvyklá miera slobody, ktorú tvorcovia dostali, sa zákonite odzrkadlila vo výslednom tvare.

Pri názve Monológy a dialógy sa automaticky očakáva práca s textom, so slovom, prípadne skúmanie možností a hraníc týchto dvoch sémanticky a divadelnohistoricky pevne ukotvených termínov. Pri tvorbe zoskupenia Med a prach sú však očakávania na škodu, pretože zväčša nie sú naplnené. Andrej Kalinka nezostáva pri tlmočení a interpretovaní základných významov, ale vo svojich dielach ide v hľadaní ďalej a hlbšie, rozširuje hranice témy, stiera ich, dotýka sa ich okrajovo, s cieľom dopátrať sa k akejsi prapodstate, k transcendentálnemu svetu dokonalých ideí, ktoré sa v duchu Platónovej filozofie snažíme svojím bytím napodobniť.

Také sú aj Monológy a dialógy. Dvaja interpreti Tomáš Mosný a Martin Hronský existujú na scéne. Sú dvaja a sú jeden – ich spojenie aj rozdelenie naznačujú rovnaké kostýmy (jednoduché, farebne nenápadné nohavice, sako, tenisky) aj činnosti (jeden vojde do dverí, vyjde druhý). Scénu tvorí šikmina s dvomi otvorenými prepadliskami, z ktorých sa vyťahujú predmety – dve dlane, dve chodidlá, dve stehná, ktoré tvoria jedno telo. Artefakty nahého ľudského tela si protagonisti pripevnia na seba ako nejaké brnenie. Stáva sa z nich človek – staroveká socha, grécky herec, no aj bojovník v cédrovom lese: na pravej strane javiska stojí les z drevených tyčí (podľa kontextu je to céder), v ktorom sa Martin Hronský v úvode stratí ako v lese slov, pojmov. Neskôr tyče pozbiera a balansuje s nimi, vytvorí konštrukciu, ktorá ho obmedzuje aj ohrozuje a v závere medzi rozsypanými tyčami hľadá miesto posledného spočinutia v kaluži krvi po boji. Priestor tvoria aj dve steny s viacerými dverami, dá sa do nich schovať, prejsť na druhú stranu, v istom momente sa uzavrú do priestoru, ktorý svojou tesnosťou môže pôsobiť aj negatívne, no ponúka biele steny ako strany papiera, na ktoré sa píše. Na stene sa objavuje odkaz na Seikilovu pieseň, prvú hudobnú pamiatku zo starého Grécka, a vzniká tu niekoľkonásobne intertextuálny obraz: grécka pieseň (originálne vytesaná a uchovaná na náhrobnom kameni) mizne zo stien, na ktoré ju maľujú/píšu interpreti, v gréčtine aj slovenčine. Slová, slová, slová, povedal by Hamlet. Ako ich ukotviť?

Vychádzajúc z názvu, dalo by sa čakať, že tento javiskový tvar, výtvarná performatívna inštalácia s hudbou a textom, sa bude oveľa viac opierať o text. Slovo sa používa nielen v prvom význame interpretácie myšlienky, ale vzniká z neho všeobjímajúci, rozptýlený zvukomalebný abstrakt. Jednotlivé prehovory sa niekedy zámerne uzatvárajú do seba (som na konci, obrátim sa do seba a budem zase na začiatku), iné porušujú prirodzenú gramatickú stavbu vety tým, že každé sloveso má priradený iný rod („Budem opustený a vtedy si ťa všimne.“). Divadelníkov zaujme konfrontácia dvoch prekladov Hamletovho príhovoru k hercom, ako sa význam toho istého textu mení v čase, priestore, kontexte a interpretácii. Slovo tu funguje ako zvukový objekt, pričom vidíme interpreta, hudba zase ako zvukový objekt, ktorý však nie je materializovaný (iba reproduktorom). Hudobná nahrávka vznikla v spolupráci so študentmi Ateliéru fyzického divadla Janáčkovej akadémie múzických umení v Brne a stálo by za to si túto prácu vypočuť ako koncertné dielo. Nejde o klasický zbor, ide o zvukomalebnú kombináciu tónov, zvukov lesa ako kroky či vtáky, detskej hry, bľabotu, buchotu a rôznych iných hlukov, ktorých tvorbu musí byť zaujímavé pozorovať aj naživo. Kalinkove diela sa vyznačujú tým, že sa hudba vytvára priamo pred divákmi, no tento raz zvolil reprodukovanú hudbu, ktorá dopĺňa celok a neodvádza vizuálnu pozornosť.

Sila slova pre tvorcov neznamená schopnosť zraniť. Znamená intenzitu zvukovú, intenzitu a hĺbku myšlienkovú. Aj dvaja interpreti Mosný a Hronský, hoci rozdielni, sú aj komplementárni. Ich práca so slovom je ako s objektmi na javisku – bez zbytočného gestického a mimického tlmočenia významu. Slovo tvorí reč, ktorú tvoria artikuláciou a prácou s hlasom. Mosného špecifikom je mierne naivná dikcia, keď končí vetu nie uzatvorením melódie do bodky, ale dvíha hlas do čiarky, aby naznačil nekonečné hľadanie, cyklenie sa v sebe samom. Hronský zase dominuje v koncentrovanom, z proscénia prehovorenom monológu priamo k divákom v závere. Hovorí civilne, primerane tlmene, jeho prejav je zvnútornený, ale nepatetický, konkrétny a dojímavý. A hoci si z tejto performancie každý odnesie svoj zážitok a podnet, ja som v jeho slovách „Budete mi chýbať, chýbate mi, chýbali ste mi, chýbam vám“ počula dva roky pandemického uzavretia, ale aj dva roky slobodnej tvorby. Aby som parafrázovala jednu z jeho nasledujúcich replík, myšlienky sa mi aj tak nezastavili.

Väčšina diela sa odohráva v prítmí, takmer v tme, ktorá ponúka sústredenie na jednotlivé zložky, ich komunikáciu a prepájanie. Fyzikalita, pohyb, monológy a dialógy pretlmočené do fyzickej akcie sú súčasťou hereckého odhaľovania sa, hľadania spôsobov zvnútorneného bytia herca na javisku, pripomenutia, že divadlo netvorí len text, ale komplex zložiek, ktoré spoločne vytvárajú dielo, ktoré v čase a priestore vzniká pred divákmi. Scénické dielo Monológy a dialógy je teda experimentom na tému fungovania herca (mnohé referencie nás vracajú do starovekého Grécka, napokon prvý divadelný dialóg bol medzi hercom a chórom), jeho schopností a zručností. Je to dielo lineárne, cirkulárne, horizontálne, vertikálne, konečné aj kontinuálne, v jednotlivých zložkách, práci s priestorom, naratívom, fyzickosťou. A ako vždy pri tvorbe Andreja Kalinku a umelcov, ktorí s ním spolupracujú, je aj divákovým experimentom hľadania v sebe samom, svojich kontextov, s ktorými prichádza do divadla, jeho sústredenia či schopnosti vnímať plynutie času.