V šialenom kruhu pamäťových stôp

Určite sa vám už stalo, že ste na rovnakú udalosť mali odlišné spomienky než ľudia, ktorí ju takisto prežili. Sme vôbec schopní do detailov si zapamätať udalosť, ktorá je pre nás dôležitá? Čo sa s ňou deje v našej pamäti? Pamäť, či už osobná alebo celospoločenská, má často svoje limity. Pri spomienkach často rozhodujú detaily. Ak sa nejaký z nich zmení, môže mať udalosť úplne iné vyznenie.

Na začiatku diela MEMOROOM tancujú na jazzovú hudbu páry v otvorenej tančiarni, do ktorej herci a herečky pozývajú aj divákov. Zábava sa postupne končí a parket sa vyprázdňuje. Pozornosť sa sústredí na pár – Andreja Šoltésa a Moniku Haasovú –, ktorý sa z pohľadu divákov pozerá na scénu a hodnotí imaginárnu spomienku, do ktorej sa dvojica dostáva postupným popisovaním scény. Andrej Šoltés si prehodí utierku cez ruku a spýta sa partnerky: „Kávu?“ Ona odpovedá: „Piccolo,“ a on ju opraví: „Espresso piccolo.“ Tieto repliky sa neskôr ukážu ako kľúčové. Žena a muž si počas spoločných večerov pri hudbe prezerajú fotografie, zažívajú príjemné chvíle. Šoltés sa na chvíľu vzdiali po ďalšiu kávu, a namiesto neho prichádza ďalší muž (Peter Cseri), usadí sa oproti partnerke a správa sa, akoby sa nič nestalo. Vedie s ňou dialóg, po chvíli sa tiež zdvihne a odíde. Prichádza tretí muž (Daniel Raček) a rozohráva podobnú situáciu, ale správa sa ako čašník, ktorý predvádza až obradný rituál obsluhovania.

Režisérka a herečka Monika Haasová už v predchádzajúcom diele Beautiful people spolu s hercom Petrom Cserim na malej ploche veľmi funkčne pracovala s rôznymi podobami partnerského vzťahu. V MEMOROOM k dvojici pribudli herec Andrej Šoltés a tanečník Daniel Raček. Haasová dokáže rozviesť peripetie, malé drámy i krehkú romantiku na strhujúci kolobeh prekvapivých akcií. Svoj špecifický jazyk buduje na rozhraní fyzického divadla a malých javiskových foriem, pričom vytvára krátke fragmenty, ktorých význam je vypointovaný až v ďalšej akcii. Pracuje s opakovaným odchodom a príchodom ľudí do miestnosti, v ktorej každý zanechá nejakú stopu alebo naopak to, čo sa deje vo vnútri, nejako ovplyvní ich.

Dianie na scéne sa rozrastá, sledujeme simultánne akcie, v ktorých sa stanú rôzne udalosti. Postupne sa oddelené akcie začnú prelínať a vytvárať ďalšie situácie. Všeobecný zmätok sa na scénu dostáva postupne, podobne, ako prepadávanie sa do minulosti. Ide o identických mužov alebo rozličné osoby? Každý z nich sa správa odlišne. Kým Šoltés je dramatický a vášnivý bonviván, Cseri v sebe skrýva hravo pasívny a flegmatický typ, akciu ozvláštňuje svojským humorom. Raček je zase lyrický v mimike a pohotovo distingvovaný, trochu strémovaný a uponáhľaný muž. Odlišní sú aj vo svojom hereckom a pohybovom prejave, kde využívajú vlastné danosti a schopnosti. Haasovej žena sa tak dostáva do kolotoča akcií, v ktorých sa prestáva orientovať. Narýchlo sa snaží pochopiť udalosti, ktorých sa stala súčasťou. Haasová pri tom využíva až akrobatické prvky. Hudba tiež prechádza vývojom od počiatočného spomienkového jazzu cez dramatickú atmosférickú hudbu až do samplov roztrieštených do zvukov, ktoré završujú pohybové pamäťové eskapády hereckej akcie.

Trojica mužov nás ďalej zneisťuje: kto sú, prečo prišli? Na chvíľu sa zdá, že by mohli byť čašníkmi. Zámena identít prichádza postupne. Od entré ubehne dlhší čas, kým odhalíme rafinovaný systém, podľa ktorého tvorivý tím skladá jednotlivé momenty dohromady. Postupne sa javiskové akcie odohrávajúce sa na dvoch stranách priestoru spoja do jednej. Herci prebiehajú z jednej situácie do druhej. Tak vznikne dlhá, takmer nekončiaca scéna, ktorú rámcujú odchody a príchody mužov. Z úvodnej akcie, kde je centrálna dvojica, sa postupne dostanú všetci herci a herečka za jeden stôl – začnú spolu pohybovo i minimalisticky verbálne komunikovať a stanú sa súčasťou prúdu spomienok. Na moment sa žena dokonca ocitne v pánskom saku, s utierkou na ruke, ako jej mužskí partneri. Tvorivý tím pri vytváraní scén využíva situačný humor – práve ten je kľúčový pri pointe, ku ktorej prichádza postupne, dávkovaním rôznych pamäťových plôch. Od príjemných dovolenkových či bezstarostných spomienok až po tie dramatické a vypäté, kde cítiť odcudzenie, o ktorom rozprávajú Andrej Šoltés a Monika Haasová v príbehu o Gerde a Kaiovi a ich vzájomnom hľadaní sa uprostred zimy. Každý z nich rozpráva svoju verziu príbehu o hľadaní toho druhého, o zabúdaní na situácie, ktoré prežívali, a o tom, že vôbec boli. Vyrozprávanie sa z osobných frustrácií vedie k spoločnému terapeutickému tancu.

MEMOROOM končí tancom a spoločným stolovaním troch párov (k performerom pribudnú Heidi Šinková a Katarína Macková v alternácii s Veronikou Stierankovou), ktoré sme videli tancovať na začiatku. Či ide o retrospektívu alebo súčasnosť, na to si už diváci musia odpovedať sami. Spomienka v interpretácii tvorivého tímu nie je len pasívny akt miznúci v čase, ale má schopnosť pretvárať nás k lepšiemu či horšiemu ja. Môžeme do nej aktívne vstupovať svojimi interpretáciami skutočnosti a pretvoriť ju na niečo iné, čo nás osloví aj v súčasnosti, alebo naopak môže spôsobiť falošný obraz o nás a o tom, čo nás definuje. Zrkadlo spomienok sa rozbilo a asi už nikdy nezistíme, aké udalosti sa v skutočnosti odohrali. Viac ako rekonštrukcia minulosti je dôležitá emócia, ktorú sme si z nej zobrali, ktorú si môžeme zachovať a vyhodnotiť ju.

MEMOROOM hravými, dobre vypointovanými i načasovanými vstupmi účinkujúcich dokáže navodiť bludný kruh, v ktorom sa vo svojej mysli môžeme ocitnúť aj my sami. Štruktúra diela je duplicitná, náročná na synchronizáciu hereckého pohybu i vybudovanie pointy a jej umiestnenie v celku. Väčším pohybovým a tanečným výpadom by svedčal priestrannejší a iný než klasicky usporiadaný priestor Modrého salónu SND, kde sa odohrala premiéra. Inscenácia bude mať reprízu v bratislavskej A4, kde môže získať práve na otvorenosti priestoru a tak viac vyťažiť z dynamiky choreografie.

Odborné korektúry: Barbora Forkovičová, Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová