Anglický choreograf, performer a pedagóg Julyen Hamilton sa tancu venuje už viac než štyri desaťročia. V kontexte slovenského tanca má výnimočné miesto. Spoluprácu s ním zažilo v inscenácii Divadla Štúdio tanca Niečo medzi nami (1999) hneď niekoľko našich tanečníkov, ako Daniel Raček, Lucia Kašiarová, Renáta Ptačin, Stanislava Vlčeková, Tomáš Nepšinský či Jaroslav Viňarský. S inou generáciou tanečníkov (Tibor Trulik, Jakub Jeňo, Lenka Rajchamnnová a ďalší) v rovnakom divadle naštudoval neskôr dielo Strieborná tekutina, strieborná niť (2015). Hamilton vedie workshopy a tvorí po celom svete. Vo svojich dielach si výraz pre pohyb hľadá priamo na scéne v aktuálnom okamihu, z čoho ako vnímavý básnik pohybu vytvára prostredníctvom tela asociácie a významy. Takýto rozmer tvorby je blízky i Robie Legros. V jednom z predchádzajúcich diel Bod spojenia ambicióznym prepájaním rôznych umeleckých intervencií vyskladala členitú výpoveď. V performancii Dear Shelter / Drahý úkryt zasa pracovala s pohybom a objektmi na scéne, medzi ktorými nachádzala prekvapujúce vzťahy.
„Kedy sme sa stretli / Na neviditeľnej čiare / ktorá hovorila o starých aj budúcich časoch? / Tam, v tieni novorodenca / sme opustili svoje životy / pre bytie inde,“ píše autorský tím v anotácii k dielu Na hrane neba. Komunikáciu Legros a Hamiltona môžeme interpretovať ako dialóg živej a neživej bytosti, ktoré sa stretli v rôznych obdobiach a ktoré istým spôsobom putujú niekam na hranu života a smrti.
Je priam mystické sledovať barda tanečnej performancie s jeho plynulým tanečným slovníkom, ľahkým našľapovaním pätou na podlahu, mimicky presným gestom. Ide z toho istota starého muža, ktorému sa ale v jeho tele zastavil čas. Je ohybný, pohyby jeho tela sú stále plynulé a isté. Cítiť z neho výraznú dynamiku a mrštnosť, ktorú predvádza s urputnou tvrdohlavosťou. Jeho protipólom je o niekoľko generácií mladšia Legros, ktorá sa na proces díva s výrazovým ponorom. Je prirodzene opatrná, sústredená až zamyslená a to vytvára medzi oboma tanečnými performermi krehké napätie, ale aj porozumenie. Jej koncentrovaný pohybový výraz kontrastuje s Hamiltonovou živelnosťou. Tento prístup skvele zapadá do skúsenosti jej staršieho tanečného a tvorivého partnera. Vedú spolu poetický dialóg, v ktorom sa rozprávajú, akoby každý patril do iného sveta. Ich očný kontakt je zo začiatku sotva badateľný. Často sa stane, že keď jeden „zamrzne“ v geste, ten druhý rozvíja motív, ktorý po jeho partnerovi v priestore zostal. Takto na javisku koexistujú.
Jednotlivé scény v performancii priestorovo ovplyvňuje manipulácia s rozmerným stolom, na povrchu ktorého je abstraktná maľba. Jednoducho a funkčne zapadá do plynulosti jednoliatej akcie, zároveň diferencuje atmosféru či vytvára nové mikropriestory. Stáva sa úkrytom alebo stenou v priestore abstraktného spojenia, vytvára náznak konkrétnosti a reality. Či je stôl prevrátený nabok alebo hore nohami, je záchytným bodom, v ktorom je stvárnený daný okamih. Choreografia oboch tanečníkov, hoci zo začiatku tancujú takmer sóla, začína v priebehu performancie súvisieť. Pohybovo jeden druhého dopĺňajú a vrstvia významy. Na vzdialenejšej strane javiska hudobne pôsobí Jordina Millà, ktorá experimentuje na klavírnom krídle a priamo komponuje skladbu. Využíva pritom strunovú časť nástroja, ale aj jeho telo. Rozohráva tak rytmicky a štruktúrou členitú skladbu, ktorú strhujúco interpretuje. Nezostáva zakliesnená vo svojou hudobnom svete, ale dodáva performatívnej akcii zvukovú pointu.
V performancii je prítomná špecifická poézia, v ktorej sa verbálne a pohybovo vrstvia asociácie odzrkadľujúce vnútorný stav konkrétnych vecí a udalostí. Raz ide o hravý dialóg, inokedy ho strieda až shakespearovsko dramatický obraz. Slová jemne i so zveličením komentujú pohyb. Jednotlivé zložky performancie akoby chceli hovoriť cez seba. Legros s Hamiltonom sú svojím prejavom a mimikou sami zaskočení a prekvapení. Sú zvedaví, čo sa z ich tiel, slov a hlasov môže vytvoriť. V dynamickej časti, kedy aj graduje nával zvukov, sa ocitnú v tme, v labyrinte pocitov a vnútorných zvolaní. Za všetkým je túžba odtrhnúť sa od pozemského prežívania, v ktorom sa buduje snaha o ukotvenie, uzemnenie sa. Iniciačným prostriedkom k tomu je tmavá pokrývka, ktorou v jednom momente Legros máva vo vzduchu, aby sa ňou omotala. Látka sa tak stala súčasťou ich pohybového prejavu a priestoru. V závere skončila na Julyenovi Hamiltonovi a úplne jeho telo vymazala z prítomnosti.
O koncepte diela Na hrane neba sa dá hovoriť aj v hudobných pojmoch. Asi najbližšie k celkovej predstave je kompozícia, ktorá sa vynára z rôznych strán priestoru, či ide o zvuky, náznaky melódie a skladby, alebo o pohybovo-verbálnu komunikáciu Hamiltona s Legros. Spolu s Jordinou Millou, aj napriek odlišnému veku či skúsenostiam, vytvárajú medzi sebou krehký súzvuk. Telá, hlasy a zvuky hľadajú medzi sebou súvis či len náznak ako pripomenutie svojej existencie. V performancii je prítomná hĺbavosť, uvažovanie nad krehkými javmi, ktoré nás obklopujú, ale často zostávajú pre nás neviditeľné. Stavy pred zaspatím, blízke smrti, v nás vytvárajú priestor pre rozpoznanie seba či vecí a udalostí, ktoré nás obklopujú. Až do úplného spánku, v ktorom sa obaja performeri ocitnú na záver. Slová, ktoré v performancii zaznejú, neslúžia na orientáciu či definovanie stavu, v ktorom sa performeri nachádzajú. Rovnako ako pohyb, zvuky a hudba sa stávajú jedným z komunikačných prostriedkov, ktoré diváci v sebe dešifrujú a sami sa približujú či vzďaľujú od hrany niečoho nedosiahnuteľne možného.
Odborné korektúry: Lenka Dzadíková, Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
Tanec & text: Julyen Hamilton, Robie Legros
Hudba: Jordina Millà
Svetelný dizajn: Matthieu Legros
Ko-produkcia: creat studio a ORBITA
Premiéra: 24. a 25. február 2024