Milo JurániV jednom z rozhovorov ste parafrázovali slová brazílskej novinárky a dokumentaristky Eliane Brumovej, známej aktivistky a bojovníčky za Amazonský prales, podľa ktorej antropocén znamená, že ľudstvo sa prestalo báť katastrof. Považujete strach za kľúčovú emóciu?
Nemyslím si, že strach je dobrý učiteľ, že dokáže naučiť čokoľvek podstatné. Elianine slová pokračujú ďalej takto: „Ľudstvo sa prestalo báť katastrof, namiesto toho sa samo stalo katastrofou.“ Stali sme sa tým, čoho sme sa vždy báli. Ale jedným dychom treba dodať, že nie všetci. Ide tu o to ľudstvo, ktoré sa najviac podieľa na kritických podmienkach antropocénu. To, ktoré premenilo všetko, čo nie je ono samo, na komoditu a obchodný záujem – a koná tak, ako by bolo samo stredom vesmíru.
Už sedem rokov pracujete na umeleckom výskume Riverbank Project: about rivers, buiúnas and fireflies v Brazílii. Aký je jeho cieľ?
Cieľom je načúvať spovediam amazonských riek poznačených katastrofami zapríčinenými človekom. Rieky, hory aj moria sú na svete omnoho dlhšie ako ľudia. Videli a zažili všetko a dokážu o tom hovoriť. Pre niektoré kultúry ostávajú prírodné elementy subjektmi – osobami (sujeito) a ako osoby potom vystupujú aj v ľudských a „mimoľudských“ vzťahoch. Ich „poníženie“ z partnerov na objekty nemá dlhú históriu. Toto obdobie splýva s počiatkami kolonizácie afrického a amerického kontinentu, s obchodom s čiernymi otrokmi, vyhladzovaním domorodcov, honom na čarodejnice v Európe a ústi do éry neudržateľného liberálneho kapitalizmu. Aby sa z „mimoľudských“ bytostí mohli stať tzv. prírodné zdroje, bolo nutné prestať im načúvať. Za tento krátky čas došlo k nezvratnej deštrukcii, ktorá musí skončiť. Najlepšie okamžite.
Vy ste zatiaľ boli v kontakte s trojicou brazílskych riek Araguaia, Xingu a Tapajós. Čo ste si vypočuli?
Rieka Araguaia nám podala svedectvo o araguaiskom odboji. O ženách, ktoré v tomto odboji bojovali a zahynuli. Išlo o jeden z najkrvavejších ozbrojených konfliktov v Brazílii v období vojenskej diktatúry počas 70. rokov 20. storočia. Boje sa odohrávali prevažne vo vodách rieky Araguaia, na jej brehoch, na územiach, ktoré obmýva. Staré koryto rieky je široké a hlboké. Tok má členité ramená, dá sa v nich ľahko zmiznúť. Do vôd rieky hádzali vojaci mŕtve partizánky a ich telá sa navždy stali súčasťou rieky.
A čo ďalšie rieky?
Chcela som zachytiť svedectvo o katastrofe, ktorá poznačila samotnú rieku. Vody Xingu, mýtickej rieky v Amazónii, boli zastavané priehradou Belo Monte! Rieka, ktorá bola partnerom mnohým pôvodným obyvateľom, domovom kvanta „mimoľudských“ bytostí – organizmov, bohov a duchov –, sa stala svedkom invázie, vyvražďovania, genocídy a ekocídy. Dokonca je sama vydaná napospas svojmu trýzniteľovi. Spoločnosť Norte Energia, ktorá prevádzkuje hrádzu, totiž umožňuje priepust minimálneho množstva vody. Rieka celkom nezomiera, ale stratila svoju životodarnú funkciu pre ekosystémy. Mnohé druhy organizmov, ktoré existovali iba v oblasti Xingu, preto zmizli. Kmeň Jurunov, ktorý na týchto miestach žije, stratil svoj základný zdroj obživy aj výživy. Jurunovia boli závislí od rybolovu, no tok sa zmenil a ryby sa vytratili. Rieka Tapajós, ktorá je starodávnym zdrojom života, je znečistená ortuťou pochádzajúcou z niekdajšej ťažby zlata a dnešných nelegálnych prieskumov hornín. Kontaminovaní sú ľudia aj „mimoľudské“ bytosti, ktoré s riekou a v rieke žijú. Vody, ktoré sú pôvodcom mnohého, možno všetkého živého, čo obýva Zem, umierajú.
„Nepoznám taký čistý zdroj energie, ktorý by prinútil pôvodných obyvateľov, aby si vyrúbali vlastný les a začali pestovať kokosy, pretože viac nemôžu žiť tradičným spôsobom vodných národov.“
Sedem rokov je skutočne dlhá doba. Akú funkciu vo vašej tvorbe má čas?
Vnímam čas ako spoluautora. Čas a s ním môj prehlbujúci sa vzťah k Altamire a Xingu mi umožnili rozšíriť schopnosť počúvať. Keď som prvý raz išla do Altamiry, dokázala som zbierať iba holé fakty, počúvala som spôsobom, na ktorý som bola kultúrne navyknutá. Pri tretej návšteve to už bolo iné. Bolo to ako ísť k starým priateľom. Všetko bolo voľnejšie, ľudia už so mnou nechceli hovoriť iba o Belo Monte, ale o mnohých iných veciach. A ja som bola schopná okrem prijímania informácií vnímať emócie, reakcie a tiež rôzne spôsoby, ktorými sa mi ľudia aj iné tvory prihovárali. Napriek týmto malým úspechom vo mne stále pretrvávali otázky. Ako môže dcéra kultúry hluchej voči všetkému, čo nie je ona sama, načúvať rieke – a ako to môže potom dostať na javisko?
Našli ste odpoveď?
Počas rešerše k scénickému dielu Altamira 2042 som mala sen, v ktorom mi rieka Xingu povedala: „Take your History off my bed!“ („Vypadni so svojím pozadím z mojej postele!“) Ja som si to vysvetlila takto: „Nemáš jazyk na to, aby si so mnou hovorila. Jazyk, ktorým by si so mnou mohla hovoriť, nie je žiadny známy jazyk z tvojej histórie. Môj čas nie je historickým časom.“ Stále častejšie som od miestnych počula úslovie: „Rieka nie je téma. Rieka je jazyk. Amazonský prales nie je téma. Amazonas sú jazyk.“ A tak sme počas procesu pochopili, že namiesto zdivadelnenia rieky Xingu a amazonského pralesa chceme „xinguizovať“ a „amazonizovať“ divadlo.
Altamira 2042 je označovaná raz za performatívnu inštaláciu, inokedy ako techno-šamanistický rituál. Bulletin diela k festivalu Wiener Festwochen neobsahoval žiadne konceptuálne ani dramaturgické osvetlenie, iba akýsi provokatívny manifest. Išlo o výzvu, aby sa Amazonský prales stal centrom sveta. Neskôr som pochopil, že tento text je súčasťou iniciatívy, ktorá ovplyvnila vznik diela, a zároveň jednou z výziev, ktorú divákom ponúka. Čo pre vás heslo „Amazonize the world“ (Amazonizovať svet) znamená?
Najskôr treba povedať, že to neznamená sadiť stromy, prestať využívať drevo a necestovať lietadlami. Špeciálne, ak sa to týka tých, ktorí len minimálne či takmer nijako neprispievajú k prehlbujúcej sa klimatickej kríze. Táto iniciatíva nabáda opustiť koloniálnu logiku a vedomosti, zriecť sa privilégií, znovuočarovať svet a bojovať s korporáciami smrti. Jednoducho povedané, ukončiť spôsob života, ktorý celkom zamedzuje iným možnostiam života.
Umenie, ktoré „dáva hlas“ alebo „zviditeľňuje“ skupiny ľudí, „mimoľudské“ bytosti aj objekty, bez riadneho zastúpenia v spoločnosti, nastupuje na scénu ruka v ruke s humanitárnymi a environmentálnymi krízami, ktoré otriasajú svetom. Vy však v Altamire 2042 miesto „dávania hlasu“ definujete vašu stratégiu ako počúvanie. Prečo?
Nemám pocit, že by som komukoľvek a čomukoľvek dávala hlas. Rieka Xingu a jej obyvatelia ako Raimunda Gomes da Silva – žena od rieky, s ktorou spolupracujem, pani Herundina – očarovaná bytosť, Samaúma – veľmi špeciálny strom v pralese, nemlčia. Majú hlasy a ich hlasy kričia a kričia. Iba používajú jazyk, ktorému západná kultúra, ku ktorej patrím aj ja, už nerozumie. Stratili sme schopnosť ich počuť, a tak sa ani nesnažíme im rozumieť. A navyše, my problémy stále riešime rovnakým jazykom, ktorý zapríčinil všetky doterajšie katastrofy. Práve jazyk pritom definuje svet. Vystihujú to slová filozofky Donny Haraway: „Záleží na tom, aké príbehy vytvárajú svety a aké príbehy sú utvárané svetmi.“ Preto sa snažím vrátiť schopnosť počúvať tým, ktorí túto dávnu a extrémne sofistikovanú techniku už zabudli.
Vaše workshopy, ktoré uvádzate pod názvom Encounters of Waters, umožňujú účastníkom dotknúť sa procesu načúvania a chápania vodných posolstiev. Z pohľadu západného teatrológa sa to javí ako čosi mysteriózne, spirituálne, možno až šarlatánske. Najlepšie to možno vyjadrujú slová éterické a ezoterické.
Zo západnej perspektívy znie zvláštne, spirituálne, šarlatánsky, étericky či ezotericky takmer všetko, čo nezapadá do koloniálneho šlabikára. Slovo „spirituálny“ nemá u mňa rovnaké miesto ako ďalšie vami spomenuté prívlastky. Ako povedal Davi Kopenawa, šaman a intelektuál z kmeňa Yanomami: „Bieli ľudia spia veľa, no sníva sa im iba o nich samotných.“ Pozýva nás zároveň počúvať yanomamské slová, aby sme boli schopní snívať širšie. Pre Daviho je snívanie študijnou metódou a duchovnou praxou. A ja to beriem seriózne. Preto vo workshopoch neukazujem, ako počúvať rieky ani ako im rozumieť. Predvádzať a vyučovať – to nie sú metódy, ktoré by patrili do slovníka takýchto stretnutí. Ide skôr o zdieľanie praxe rozvíjanej pri riekach Araguaia a Xingu. Je to spirituálne? Áno. Tak ako umenie. Tvorba je, myslím si, extrémne duchovná záležitosť.
Priehrada Belo Monte je technologický zázrak. Ide o jednu z kľúčových brazílskych hydroelektrární, ktoré z energie vody vytvárajú elektrinu pre 60 miliónov ľudí. V Európe by sme povedali, že ide o ideálne zelené riešenie.
Tá Európa, ktorá v minulosti začala chápať všetko neeurópske ako lacný zdroj pre ich vlastné projekty, sa mýli často. Je vtipné, že ste Belo Monte pomenovali ako „technologický zázrak“. Dosť spirituálny termín, nemyslíte? Aj keď pochádza z inej duchovnej oblasti. Pôvod má, slovami filozofky Isabelle Stengers, v učení „capitalist sorcery“ (mágie kapitalizmu). Produkcia v Belo Monte má od zelenej energie naozaj ďaleko. Neexistuje totiž taká čistá energia, ktorá by vraždila rieku. Neexistuje taký čistý zdroj energie, ktorý by zaplavil tisícky ostrovov, výrazne tým prispel k emisiám metánu a kontaminoval vodu. Zelený zdroj energie by neobmedzil reprodukciu tracájas (druh amazonskej korytnačky – pozn. redakcie) tým, že by celkom zmenil režim v ich tradičných hniezdiskách. Nepoznám taký čistý zdroj energie, ktorý by prinútil pôvodných obyvateľov, aby si vyrúbali vlastný les a začali pestovať kokosy, pretože viac nemôžu žiť tradičným spôsobom vodných národov. Čistá energia nie je ani taká, za ktorú obyvatelia v meste platia najviac v celej krajine. Od začatia výstavby Belo Monte v Altamire rapídne stúpol počet zavraždených žien a samovrážd mladých ľudí. To tiež nepodporuje teóriu o dobrej energii. A nakoniec, lož je aj to, že Belo Monte je ekonomicky zisková. Vyzerá to tak, že Belo Monte je najmä výsledkom usádzania sa kanadskej baníckej firmy Belo Sun v tomto regióne. Na takomto modeli „rozvoja“ naozaj nie je nič „zelené“ ani spravodlivé.
Altamira 2042 vznikla na základe množstva dokumentárneho materiálu, svedectiev, emócií miestnej populácie, ktorú stavba priehrady zasiahla. Okrem toho ste zaznamenávali obrazy aj zvuky „mimoľudských“ bytostí a krajiny. Na mňa dielo zapôsobilo ako symbolické gesto demolácie priehrady, ktoré končí výzvou k spoločnej akcii.
Ja Altamiru 2042 nevnímam ako symbolické gesto, vnímam ju ako kolektívny rituál za zničenie Belo Monte. Spomínaná filozofka Isabelle Strengers pomenovala kapitalizmus ako formu mágie, ktorá sa dá premôcť iba tým, že sa aj my sami staneme kúzelníkmi. V tomto zmysle je Altamira 2042 magická fikcia, ktorá nemá za úlohu nič iné, ako odčarovávať kapitálovú logiku. Bez konkrétnej hierarchie spájame na javisku kamene, pracovné aj hudobné nástroje, ľudí, obrazy, zvuky, piesne, byliny, vody aj technické objekty. A tí, ktorých zväčša označujeme ako divákov, sa stávajú kúzelníkmi po mojom boku, sú súčasťou akcie. V určitom zmysle ide o snahu posilniť Xingu, aby dokázala prelomiť hrádzu a opätovne sa oslobodiť. Je to ťažká práca, ktorá potrebuje každého a myslím si, že pri každom predstavení existuje šanca, že v hrádzi skutočne vznikne trhlina.
Altamiru 2042 označujete ako techno-šamanistický rituál. Tieto dve slová bývajú často vnímané v protiklade.
Mne sa to javí inak. Spirituálna prax, ktorá umožňuje, aby sme počuli živé bytosti, je zložitou technikou. Je omnoho zložitejšia, než sú naše operácie s počítačmi, ktoré sú mimochodom obmedzenejšie ako všetko, čoho je schopný dobrý šaman. Aj myslitelia z oblasti biológie, filozofie, umenia objavili, že „mimoľudské“ bytosti sú majstrami pokročilých technológií. Napriek tomu jeden čiastkový segment humanity je natoľko arogantný, že o sebe stále premýšľa ako o výhradnom vlastníkovi myslenia. A nielen toho technologického. Dnes však žijeme v dramatickom a vzrušujúcom momente dejín. Zdá sa, že tento svetonázor je po záruke, že už nemôže byť dlhšie relevantný. Netvrdím, že domorodci sú bez problémov, no žijú v tesnom spojení s inými entitami. Ponúkajú svetu rôzne možnosti, ako sa vyrovnať s globálnymi problémami, a myslím, že by sme od nich mali inšpirovať.
Má takýto rituál nejaké špecifiká?
Dali sme si jasné inštrukcie. Do skúšania zahrnieme iba to, čo sme mali k dispozícii počas nášho terénneho výskumu. Objekty, ktoré používame, môžu v tomto zmysle vyvolávať isté pochybnosti. Je to tým, že Altamira, hoci je mestom pri amazonskej rieke, nenapĺňa bežné očakávania od takéhoto mesta. Les je blízko, napriek tomu mestu chýba zeleň, je tam sucho, horúco, hlučne a všade sú samé autá a motorky. Projekt hrádze tento dojem ešte umocnil. Prišli korporácie, investovali peniaze, na chvíľu zabezpečili ruch a prosperitu a potom zase zmizli, ponechali mesto, aby sa staralo samo o seba. A tak sa Altamira stala brazílskym mestom s najväčšou kriminalitou. Tie zvláštne blikajúce reproduktory podobajúce sa na zvieratá, rovnako ako USB kľúče, ktoré používame v inscenácii, nájdete v Altamire naozaj na každom rohu. Sú v okolí mesta a dokonca aj na územiach pôvodných obyvateľov. Aj preto na začiatku predstavenia nerobím nič iné ako to, že v prítmí púšťam hlasy riek, lesov a ciest. A v tomto zmysle predstavenie aj pokračuje. Ja som na scéne prítomná, ale nestojím v žiare reflektorov. Niekedy ma nevidíte alebo nemôžete vidieť moju tvár, ktorú schovávam pod projektor či reproduktor. Svetlo, zvuky, hudobné aj pracovné nástroje sa odkiaľsi zjavujú a zase miznú – sú živé rovnako ako ja. Ak chceme skutočne ponúknuť umeleckú odozvu na antropocén, nemôžeme do centra diania postaviť ľudskú bytosť.
Váš rituál je audiovizuálne intenzívny, interaktívny, no zároveň spočíva na vašej telesnosti. Diváci sedia na stoličkách aj na zemi. Prostredie prekypuje impulzmi – blikajúce reproduktory, fragmenty videí, texty, choreografie plné odkazov. Niekedy som sa cítil zmätený, preťažený. Môj mozog chcel zachytiť všetky informácie, dešifrovať všetky symboly transformujúceho sa priestoru, zároveň som sa chcel zapojiť. Neskôr som sa dočítal, že vo vašich workshopoch sa venujete aj tzv. Inversion of Thought (inverzii myslenia). Je teda lepšie počas rituálu vypnúť mozog?
Len to nie, veď by ste zomreli. Skôr treba zapnúť „brainbody“ (mozog tela) a tiež „bodybrain“ (telo mozgu). Telo reaguje na úrovne svetelnosti, hlasitosť a frekvenciu zvukov, priestorové zmeny bez toho, aby ste mohli mať nad všetkým kontrolu a potrebovali zachytiť kompletnú správu a každý odkaz. Inverzia mysle môže byť snahou nechať sa lapiť bytosťami, objektmi a predstaveniami namiesto toho, ako sa snažiť mať ich pod dohľadom a celkom ich poňať.
„Keď začneme počúvať posolstvá ‚mimoľudských‘ bytostí, západná logika stratí logiku.“
Ste v istom zmysle sama šamankou?
Ja nie som šamanka, som umelkyňa. Od šamanov sa iba učím, no aby som otvárala svety a možnosti ako vidieť a počuť, používam iné spôsoby. Otázka, ktorá sprevádzala proces vzniku diela, znela inak. Čo znamená konať ako šamanka z perspektívy umelkyne? Antropologička Tânia Stolze Lima, ktorá je mojou dobrou priateľkou, túto otázku ešte upravila: Čo sa stane s umením, keď doň vstúpi šamanizmus?
A čo sa stane?
Vyzerá to tak, že šamanizmus môže divadlu umožniť zmenu perspektívy a rozšírenie pozornosti na svety presahujúce človeka. Inými slovami, umožňuje tvorcovi zaobchádzať so všetkým, čo jestvuje, ako s človekom či národmi obdarenými vôľou, kultúrou, príbehmi a prekročiť vzťah pozorovateľ – objekt. Keď začneme počúvať posolstvá „mimoľudských“ bytostí, západná logika stratí logiku. Vznikne priestor pre perspektívy, ktoré nevnímajú všetko ako zdroje, a s nimi príde expanzia iných perspektív – svetov, jazykov a tiež techník ako vidieť, počuť. Šamanizmus umožňuje snívať. A to je, myslím si, aj jedna z hlavných úloh umenia.
Rok 2042 je ešte ďaleko. Veríte, že sa nám dovtedy podarí zbúrať všetky „priehrady“, aké Belo Monte reprezentuje?
Verím, že budú zničené mnohé priehrady a hydroelektrárne.
Verím, že zničená bude aj Belo Monte, že rieka Xingu bude opäť slobodne tiecť.
Verím, že kým sa to stane, nezmiznú ďalšie druhy a neskončia ďalšie životy, pretože mnohé už zmizli a skončili.
Verím, že na ostatkoch toho, čo je dnes hrádzou Belo Monte, vyrastie Parque das Ruínas (Park ruín).
Na tomto pracujeme spoločne s obyvateľmi Altamiry a rieky Xingu. A čas je náš spolupracovník. Rok 2042 je preto iba návrh, akási vízia. Nie je to nič pevne ukotvené. Rozbiť všetky tie hrádze môžeme pokojne aj zajtra alebo dnes.
