Oddýchnite si od bolestivej driny

V performancii Urlicht/Prasvetlo bol divák pozvaný na javisko, aby sa v tme usadil ku koncertnému krídlu, kde sa premietala projekcia vesmírnej hmloviny. Vďaka bezprostrednej blízkosti klaviristu a interpreta mohol divák doslova cítiť hudbu adaptovanej Mahlerovej Symfónie č. 2 cez vibrácie klavíra. Performatívna inštalácia Requiem, op. 90 vznikla v spolupráci s kultúrnou platformou Batyskaf a bola uvedená počas posledného marcového víkendu v novom kultúrnom priestore PAKT. Pred samotným začiatkom boli všetci návštevníci usadení do malej chodby, ktorá vizuálne evokovala čakáreň u lekára. Spoza dverí sa ozývala Schumannova skladba Requiem, op. 90. Nahrávka mierne chrapčala a šušťala, pôsobila nekvalitne, akoby bola prehrávaná zo starého rádia. Tento detail len podčiarkol atmosféru čakárne. Divák bol následne zavolaný Petrom Mazalánom do hracieho priestoru, do ktorého sa išlo po schodoch dole. Toto zostupovanie pôsobilo ako začiatok introspektívnej cesty. V centre black boxu boli umiestnené tri stoličky, na ktorých účastníkov performancie vítala Eva Šušková. V krátkom úvode performerka vysvetlila, aké rôzne typy dýchania existujú, vzápätí si mohol každý vyskúšať dýchanie do bránice. Následne Šušková zmerala účastníkovi pulz, ktorý sa stal základom pre udanie tempa nasledujúcej hudobnej improvizácie. Divácke výdychy boli nahrávané a neskôr rôzne mixované. Vznikla tak veľmi osobná hudobná linka, ktorá bola zložená z niečoho tak bazálneho, ako je ľudské dýchanie.

Téme dychu sa pritom tvorivý tím venoval už v jednom z predošlých projektov Carenza di Cadenza, ktorý bol súčasťou online happeningu Glitters, unicorns, caviar & champagne / umeNIE? Čo ti je? – NIČ!. Eva Šušková sa hlasovo rozcvičovala na svoje operné vystúpenie za preskleným výkladom galérie Art Books Coffee. Peter Mazalán zatiaľ vonku opisoval proces tvorby ľudského hlasu, od orgánov a dutín až po techniku spevu. Tvorivý tím priniesol v krátkom performatívnom výstupe otázky o tom, čo sa stane s hlasom interpreta, keď dlhšiu dobu svoj nástroj nemôže použiť. Nastane ticho? V Requiem, op. 90 tvorcovia tieto otázky znova netematizovali, skôr s dychom a dýchaním pracovali ako s formálnym princípom.

Na tretej stoličke oproti divákovi bola umiestnená figurína ľudského trupu, ktorá sa používa na kurzoch prvej pomoci. Po krátkom úvode sa začala choreografia performerky a figuríny, ktorá sa odohrala ďalej od diváka, nie v jeho bezprostrednej blízkosti. Choreografia bola akcentovaná svetelným tunelom, ktorý išiel zo smeru, kde sedel divák. Tento jednoduchý prvok dokázal upriamiť pozornosť a divák bol tak plne ponorený do efemérneho priestoru. Elektronická hudba mixovaná spolu s vlastným dychom len upevňovala pocit absolútnej prítomnosti. Po krátkej choreografii sa celý vytvorený svet rozplynul, performerka sa poďakovala a divák sa mohol vrátiť späť do reality.

Mazalán so svojim tímom dokázal vytvoriť veľmi pôsobivú a krehkú performanciu a skrz ňu zároveň aj akýsi vlastný svet, v ktorom diváci mali možnosť ponoriť sa do seba a oddýchnuť si na krátku chvíľu od všetkých starostí. V kontexte súčasnej svetovej politicko-spoločenskej situácie, ako aj v rámci uplynulých dvoch rokov života v pandémii, sú takéto momenty veľmi dôležité. Poskytujú človeku priestor, avšak nie na ignoranciu, ale na prehodnotenie vlastného nastavenia. „Oddýchnite si od bolestivej driny,“ tak sa začína Schumannove Requiem op. 90…