MLOKi

Kiosk 2023 No. 2: Človek bádajúci, človek rozjímajúci

„No power“ ako téma šestnásteho ročníka festivalu Kiosku v sebe niesla niekoľko významových rovín. Do programu sa preniesli v podobe „unplugged“ performancií realizovaných s využitím minima elektrickej energie alebo projektov reflektujúcich spoločensko-politickú rovinu hlavnej témy. Site-specific performancia escapescapescape od kolektívu unkulunkulu i výstup interdisciplinárneho workshopu Training for Ruins in Ruins with Ruins pod vedením Mila Jurániho a Kataríny Markovej sa venovali obom aspektom hlavnej témy. Každý z iného uhla a inou optikou.

Človek pozorujúci – človek transformujúci

Outdoorového projektu escapescapescape sa mali možnosť diváci zúčastniť počas dvoch festivalových dní. Každý deň mala performancia inú podobu. V piatok to bola forma výletu a v sobotu prechádzky, ktorá sa začínala piknikom na lúke medzi Višňovým a Stráňavami. Tu sa účastníci a účastníčky mohli naladiť na kontemplatívnu atmosféru. Na dekách boli rozmiestnené knihy pojednávajúce o nadprirodzených bytostiach (napríklad Maurice Sendak: Tam kde žijí divočiny, Všeobecný zvířetník pana profesora Revilloda či Jorge Luis Borges: Fantastická zoologie), ako aj zvieracie maľovanky, audio kazety a drobné občerstvenie. Postupne si jednotlivo divákov brali sprievodcovia z tvorivého tímu. Celá prechádzka mala veľmi introspektívny charakter a trvala približne 45 minút, počas ktorých účastníci občas cez slúchadlá dostávali pokyny, kam zamerať svoju pozornosť, prípadne boli svedkami krátkych performatívnych intervencií (sledovanie medveďa v jeho prirodzenom prostredí a nadviazanie kontaktu so srnkou).

Účastníci a účastníčky workshopu Training for Ruins in Ruins with Ruins si počas štyroch dní prešli niekoľkými ruinami v Žiline i v jej blízkom okolí. Tematicky sa venovali otázkam, či súčasné ruiny sú mŕtve prázdne miesta a aké pozostatky minulosti v sebe nesú. Ako miesto prezentácie svojho bádania si vybrali nedokončenú hokejovú halu, ktorej skelet bol postavený na jednom zo žilinských sídlisk a odvtedy stavba chátra. Diváci vstúpili do areálu, kde účastníci a účastníčky workshopu prezentovali krátke performatívne výstupy – od vymenovávania artefaktov, ktoré v tejto konkrétnej ruine našli, cez klasifikáciu fauny a flóry až po vlastnú techno party pod nedostavanou tribúnou. Diváci sa voľne prechádzali a na malú chvíľu si osvojili skúmajúcu optiku účastníkov a účastníčok workshopu.

Na hranici minulosti a budúcnosti

Obe performancie, ak ich tak možno nazvať, výrazne spájal motív prírody. V Training for Ruins in Ruins with Ruins performeri vypovedali o tom ako človek spravil zásah do prostredia, postavil kovové piliere do zeme, vytvoril skelet budovy, ktorá dnes chátra následkom nejasným vzťahom mesta a developera. Teraz tu príroda žije v akejsi zvláštnej symbióze s ruinami – uprostred kovových konštrukcií vyrastajú nové rastliny, malé stromčeky. Je tento vzťah odzrkadlením minulosti a predošlých zásahov človeka do environmentu alebo je to vízia budúcnosti v kontexte súčasných klimatických kríz? Antagonickosť performancie vytvárala jedinečné napätie. Divák v role bádateľa v priestore, v bezčasí na hranici minulosti a budúcnosti.

Prostredníctvom escapescapescape mal divák možnosť uniknúť z civilizácie do prírody a nájsť si tam chvíľku pre seba. Tvorivý tím citlivo poskytol priestor na introspekciu. Zároveň sa nevyhol tematizácii vzťahu súčasného človeka k prírode. Performatívnym pozorovaním medveďa v jeho prirodzenom prostredí (v skutočnosti jeden z performerov) reagoval na búrlivý slovenský diskurz rôznych záujmových skupín o ochrane prírody, ktorý je často zneužívaný populistami. V druhom performatívnom výstupe – nadviazanie kontaktu so srnkou (jedna z performeriek) – sa zasa tvorcovia snažili rehabilitovať vzťah človeka so živými zvieratami v ich prirodzenom prostredí. A reštartovať tak často zaujatý pohľad jednotlivcov na ochranu prírody. Práve tieto performatívne časti, ktoré divákom kládli otázky, tvorili v escapescapescape najsilnejšie momenty. Ticho, samota a bezprostredný kontakt s prírodou dávali priestor na ich reflexiu. Je preto škoda, že takých výstupov počas prechádzky nebolo viacej.

Na jednej strane únik, obrovská krajina, kde človek je len malým pozorovateľom. Na druhej strane bádanie po zostatkoch činnosti človeka, človeka meniaceho a transformujúceho prírodu. Festival Kiosk opäť dokázal byť tematicky aktuálny a venujúci sa súčasným výzvam spoločnosti. Pustil sa znova aj do produkčne náročnejších formátov, z ktorých však niektoré pre nepriaznivé počasie museli byť pozmenené, prípadne zrušené. Obe reflektované performancie pristupovali k nastoleným témam veľmi citlivo, introvertne. Takýto pokoj a rozvaha sú jedinečné v tom, že často chýbajú v diskurze o súčasných výzvach – či už v umení, v politike alebo v spoločnosti.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová

Juraj Bako

Absolvoval štúdium bábkarskej réžie a dramaturgie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V umeleckej tvorbe sa venuje intermediálnym projektom, ktoré spájajú performatívne, digitálne a vizuálne umenie. V súčasnosti študuje na Universität für angewandte Kunst vo Viedni v odbore digitálne umenie.