Nie, nebojte sa – či skôr, netešte sa – na Slovensku nevznikla ďalšia dramatizácia Denníka Anny Frankovej. Ale pekne poporiadku.
Pred rokom som na diskusii o divadelnej sezóne (počas Dotykov a spojení) na otázku, ktoré inscenácie ma najviac zaujali, na prvom mieste automaticky spomenul Denník Anny Frankovej zo zvolenského Divadla Jozefa Gregora Tajovského. Možno preháňam a pamäť mi skresľuje fakty, ale mám pocit, že v miestnosti nastalo prekvapené ticho. Postaviť inscenáciu zo Zvolena na piedestál nad inscenácie Jánošíka, Elít, ale aj nitrianskej a košickej verzie Anny Frankovej? Áno! A po predstavení Zvolenčanov, ktoré nasledovalo v ten istý festivalový deň, sa ku mne v hľadisku naklonil jeden z členov Kritickej platformy a opýtal sa ma: Ty naozaj toto pokladáš za vrchol sezóny? Podráždený, ešte emočne unesený z, pred pár minútami odohratej, reprízy som priškrteným hlasom odpovedal: Áno! A aj teraz, o rok neskôr, to smelo opakujem.
Vo zvolenskom divadle totiž nastala vzácna symbióza troch aspektov – literárnej predlohy, ktorá v župe, kde voľby vyhrali zelené tričká, nabrala nepríjemnú aktuálnosť, nekonvenčného režijného kľúča Júlie Rázusovej a doslovné napojenie sa zdravého jadra hereckého súboru na optiku mladej režisérky. Vďaka tomu vznikla sugestívna inscenácia, ktorej ústrednou hrdinkou nie je Anna Franková – je ním naopak kolektív uzavretý v zadnom trakte amsterdamského domu. Na rozdiel od nitrianskej Frankovej z Nového divadla (i keď skvelej!) aj gýčovej roztancovanej Frankovej košického baletu (ale s výbornou Pauhofovou v titulnej role!), hovorí Rázusová nielen o príbehu tínedžerky, ktorá nedostala šancu naplniť život a svojím denníkom varovala celé generácie pred hrozbou zopakovania dejín, ale vypovedá o celej komunite ľudí ocitajúcich sa v hraničnej situácii, kde je Homo homini lupus.
Ale k veci! Prečo píšem o rok a pol starej inscenácii? Lebo opäť zafungovala stará floskula, že „divadlo je živým organizmom“, a tak sa už dnes vo Zvolene stretneme s inou Annou ako pred rokom. Predstaviteľku hlavnej hrdinky Dominiku Výrostek Misárovú, ktorá odišla na materskú dovolenku, v tejto role preobsadila pôvodná predstaviteľka Anninej sestry – Katarína Rozkošová. A zároveň jej postavu – Margot Frankovú – „prevzala“ nová členka hereckého súboru – Veronika Slamková. A preto som sa vybral pozrieť si novú verziu „mojej“ inscenácie sezóny.
Katarína Rozkošová síce nepatrí v súbore medzi stálice, ale za dva roky angažmánu si svojím talentom vydobyla popredné miesto v mladej časti ansámblu. Jej temperamentné naturálne herectvo nachádza živnú pôdu najmä v postavách vnútorne napätých a snažiacich sa o rovnováhu medzi ratiom a emóciami (spomínaná Margot či titulná Beta z Beta, kde si?). To sa uplatnilo aj v Anne Frankovej. Medzi stvárnením Výrostek Misárovej a Rozkošovej nie je na prvý pohľad očividný rozdiel. Nová predstaviteľka sa bez badateľných problémov napojila na vnútorný svet i vonkajškové prostriedky úlohy, ľahko splynula s celkom, a v parametroch réžie napĺňa presne to, čo pôvodná predstaviteľka. Režisérka totiž inscenáciu vystavala ako pevnú konštrukciu, ktorá herca nepustí do svojvoľného sólohráčstva či do opozície voči situácii (čo nemyslím ako výčitku). Aj keď Rozkošová na prvý pohľad „iba“ dôkladne spĺňa to, čo má, a pritom sa vyhýba výrazovej imitácii kolegyne, mierny rozdiel predsa len nájdeme. Výrostek Misárová postavila Annu na postupnom ľudskom dozrievaní. Do úkrytu vstúpila ako dieťa, ktoré ešte presne nerozumie rodinnej situácii, ani historickým okolnostiam. Preto vznikalo medzi ňou a kolektívom toľko konfliktov a nedorozumení. Postupom deja a Anninho seba spoznávania však herečka umierňovala prostriedky na vykreslenie infantilného dievčaťa, aby v závere o to výraznejšie predstavila Annu už ako racionálnejšiu mladú ženu. Rozkošovej Anna je už od začiatku rozumné, aj keď samozrejme naivné dieťa, ktoré sa toľko „nepitvorí“ a neirituje okolie svojou detinskosťou. Hrá živelné dievča, ktoré spôsobuje hádky a rozpory nie detinskosťou, ale prebytkom neskrotnej energie. Preto nie je jej zmena z adolescentky na dospievajúcu ženu taká výrazná a možno ani taká podstatná ako v originálnom obsadení. Rozkošovej Anna je mladým, inteligentným, hyperaktívnym dievčaťom, ktoré má snahu rozumieť svetu dospelých, no jej vek jej tento rozmer ešte nedokáže sprístupniť. Pritom rovnako ako Výrostek Misárová dokáže byť svojím prirodzeným prejavom, myšlienkovým obsiahnutím situácie a akcelerovaným emočným strihom rovnocenným hereckým prvkom, ktorý neprotirečí pôvodnej koncepcii inscenácie.
Veľkým technickým rozdielom je ale hlasový rozsah predstaviteliek. Rozkošová totiž disponuje silnejším a sýtejším hlasom, vďaka ktorému dokáže na rozdiel od Výrostek Misárovej plastickejšie zrkadliť spektrum pocitov, emócií a reakcií. Vie tak pestrejšie odkryť podtext, a tým obohatiť pôvodnú interpretáciu o nové, pritom na prvý dojem nenápadné nuansy (i keď v úvodnej scéne sa nevyhla nadnesenému pátosu). Možno práve preto dokáže jej Anna pútavo sprevádzať príbehom aj bez exponovanejšie vybudovaných výrazových oblúkov.
Aj výkon Veroniky Slamkovej v postave Margot súznie s pôvodným hereckým výkladom a inscenačným celkom. Margot je postava, ktorá na javisku prehovorí výnimočne, ale je zaangažovaná do každého podstatného výstupu. Pokora, nevýbojnosť a najmä uvedomovanie si vypätých okolností, jej totiž nedovolia byť podobne „problémovou“ ako je jej sestra. Kým Rozkošová pôsobila v Margot tajomne, s neustálou tenziou a očami vypovedajúcimi to, čo ústa zamlčovali, Slamkovej Margot je naivnejšia. Krehký zjav útlej blondínky jej pomáha vytvárať z postavy ustráchanú, a vďaka svojej sebakontrole, nekonfrontačnú „súčiastku“ rodiny. Slamkovej úzkostný lámajúci sa hlas aj v tých niekoľkých vetách vypovedal o tiesni, bezmocnosti a sklamaniach, ktoré sa navonok snaží ukryť za neustálu činorodosť.
O „inovovanej“ zvolenskej Anne Frankovej môžem teda konštatovať najmä jedno – obsadenie sa mení, konzistentnosť inscenácie ostáva.