MLOKi

Kiosk 2022 ako stopa ľudskej činnosti

Kiosk je veľmi špecifický festival. Svojou vyhranenou dramaturgiou vytvára miesto aj pre diela, ktoré by sa pre svoju „nezaraditeľnosť“ ťažko dostali na väčšie (slovenské) divadelné festivaly. S tým súvisí aj to, že nepotrebuje počítať divácku návštevnosť v tisícoch, no po rokoch nepretržitého fungovania sa môže spoľahnúť na komunitu, ktorá sa okolo festivalu sformovala a ktorá sa viditeľne vyvíja a obmieňa spolu s ním. Preto je téma ostatného ročníka – „po človeku“ – v istom zmysle paradoxná: Kiosk bez ľudí by nebol tým, čím je. Ale na druhej strane – čo my vieme?

Kiosk mal za pätnásť rokov svojej existencie mnoho podtitulov, väčšinou však vypovedali o zameraní sa na súčasný tanec a „iné“ divadlo. Škatuľky na tomto festivale neboli nikdy veľmi uznávané, práve naopak. Širokým spektrom pozývaných projektov sa organizátori neustále snažia poukázať na vyvíjajúcu sa rôznorodosť našej nezávislej divadelnej, tanečnej (a performatívnej) scény a skôr než niečo definovať, chcú otvárať diskusiu opačným smerom: nabádajú, aby sa divák na veci pozrel z viacerých uhlov, v nových kontextoch, aby prepojil ešte neprepojené.

Osobne sa na Kiosku vždy rada odovzdám do rúk dramaturgického tímu, bez väčšieho váhania nasledujem jeho výber a objavujem ponúknuté. Vďaka niekoľkým rokom kioskových skúseností viem, že sa netreba báť, stačí sa oddať programu a snažiť sa zbaviť všetkých predsudkov a zvykov. Jednotlivé podujatia sa zväčša neprelínajú, stihnúť sa dá takmer všetko a divák sa tak na pár dní môže naplno nechať pohltiť festivalovým mikrokozmom. Najviac ma baví vysvetľovať, čo som na Kiosku videla, ľuďom, ktorí tam neboli alebo dokonca ešte nikdy neboli. Ak stručne zhrniem tento ročník – videla som napríklad performanciu na obrazovke počítača, operu, počas ktorej sme vnímali a (ne)počúvali život a ruchy okolo nás, performatívnu inštaláciu v priestoroch pri filtračnom bazéne mestskej plavárne, či predstavenie, na ktoré sa herci nedostavili. A to ani nehovorím o návšteve planetária, poetickej degustácii a o počúvaní zvukovej stopy opery pre klony.

Po divadle a tanci

Minimálne poslednú dekádu mal každý ročník Kiosku svoju tému, ktorá slúžila ako teoreticko-kontextový rámec. Vzhľadom na rôznorodosť a širokospektrálnosť našej nezávislej scény pre organizátorov nebolo ľahké prepájať festivalové tituly na základe pevne vytýčenej témy. Práve v tom sa azda 15. ročník líši. Motto „po človeku“ totiž výnimočne silne rezonovalo v hlavnom aj sprievodnom programe a napĺňalo aj celkovú festivalovú atmosféru.

V prvý deň festivalu Správy RTVS od rána hlásili, že od tohto dňa (od 28. júla) žijeme na ekologický dlh. Kiosk so svojou témou nemohol mať lepšie načasovanie. Okrem toho tento rok do festivalového programu výrazne zasiahol – opäť veľmi príznačne – mimoľudský aktér. Tri zo štyroch dní sprevádzal takmer neprestávajúci dážď, pre ktorý museli organizátori pozmeniť program a zrušiť dve akcie, ktoré istým spôsobom predstavovali highlighty 15. ročníka. Napokon sa však operu Mira Tótha pre klony s názvom Nulanus aj Multizenzorický vesmírny večer Andrása Cséfalvaya a Dávida Koroncziho podarilo preniesť do Novej synagógy v alternatívnej podobe – a pre mňa tento improvizovaný komponovaný večer highlightom festivalu aj ostal. (Všetka česť organizátorom, vďaka ktorým kioskovej sobote vládla v zmysle večera priam galaktická atmosféra spájajúca chaos a krásu.).

Čo teda znamená „po človeku“ pre zúčastnené umelkyne a umelcov? V tomto kontexte nemohli chýbať úvahy o možnostiach a nástrahách umelej inteligencie: Peter Gonda so skupinou nehercov síce trochu zdĺhavo, ale pomerne trefne naznačil obrovský prínos technologického pokroku najmä v medicíne, no poukázal aj na nedokonalosti AI). Na druhej strane bolo hľadanie hraníc „ľudského“: Talagova tanečná performancia Sarx skúmala telo ako hmatateľný a rozobrateľný materiál, hoci oproti predošlej Some, na ktorú dielo nadväzuje, bola oveľa menej údernejšia. Pre mňa najlepšie predstavenie festivalu Soft Spot zasa prostredníctvom tiel zbavených konkrétnych čŕt – bez tváre, v neutrálnom čiernom odeve – len prostredníctvom pohybu či gest poskytlo priestor pre nasledovanie vlastných asociácií a pre pozorovanie tenkej hranice medzi ľudským, osobným a politickým. V rámci tendencií kriticky reflektovať antropocentrické vnímanie sveta účinkujúci upriamovali našu pozornosť na to, čo po sebe človek zanecháva (zvukový či svetelný smog) alebo sa zamerali na mimoľudských aktérov, prírodu či vesmír – VR inštalácia Viktórie Revickej a Samuela Chovanca skúmajúca kvasinky mala aj svoj reálny (pred)obraz. Mušt, ktorý vďaka kvasinkám bublal v demižóne a ktorý sme mohli neskôr ochutnať počas poetickej degustácie, bol skvelým príkladom prepojenia našej žitej reality s jej digitálnym rozšírením. Stálica festivalu, divadlo D’epog, ktoré nikdy neostalo vyhranenosti festivalu nič dlžné, na vlastné predstavenie ani neprišlo a divákov tak nechalo napospas vlastným úvahám o absencii človeka. Na prvý pohľad síce tvorivý tím do poslednej bodky naplnil tému festivalu, nedá sa však prehliadnuť prvoplánovosť tohto nápadu a otáznym pre mňa ostáva aj jeho význam. (Na pochopenie „pointy“ návštevníkom stačilo pár minút, načo bola sála Mestského divadla neekonomicky a neekologicky vysvietená a otvorená pre divákov na hodinu a pol?)

Rozmanitosť premýšľania nad alternatívami atropocentrizmu a zameranie sa na iné než ľudské bytosti, aktivity a javy pritom odzrkadľuje aspoň jedno pozitívum – že minimálne umelci sa nad našou budúcnosťou v súvislosti s klímou zamýšľajú. (Stačí to však?) Kiosk dokázal nielen tieto iniciatívy zhromaždiť, ale výzvou na vytvorenie diel v téme 15. ročníka opäť aj aktívne podporil vznik nových projektov.

V tomto zmysle bola menším sklamaním diskusia Divadlo po človeku. V pomerne štedrej časovej dotácii sa skupina diskutujúcich (Lucia Kašiarová, Lucia Repašská, András Cséfalvay, Milo Juráni) dotkla množstva tém, no chýbalo medzi nimi silnejšie kontextové prepojenie. Namiesto prieniku rôznych aspektov (napríklad prítomných aj vo festivalovom programe) danej problematiky diskutujúci ponúkli úlomky úvah viac či menej súvisiacich s témou festivalu. Ako nevyužitá šanca diskusia vyznieva aj preto, že jej moderátorom bol režisér Ivan Buraj, ktorý je jedným z iniciátorov snáh o implementáciu prístupu „nerůstu“ v brnianskom HaDivadle, a teda je v istom zmysle ambasádorom zmeny v prístupe k otázkam o klimatickej zmene na kultúrno-inštitucionálnej úrovni.

Po človeku?

Je teda po pätnástom Kiosku. Čo si z neho odnášam(e)? Kam viedli štyri dni tanca, divadla, diskusií a komunitne tráveného času? (Okrem príjemných aspektov, ako sú oddych, dobré jedlo či milé a občas nečakané stretnutia?) Výstižným vo svojej podprahovej zúfalosti bol projekt Mila Jurániho White Man and His Plan (To Save the World). Juráni strávil pár kioskových dní rojčivým kopkaním v zemi (pieskovisko pre dospelého?), objavovaním štruktúr, vzťahov a hľadaním stôp po ľudskej činnosti. Význam jeho počínania by sa dal rovnako vztiahnuť na celý festival – napoly vážne, napoly ironizujúco poukazuje na snahu človeka-jednotlivca či človeka-umelca ovplyvniť, teda zvrátiť, klimatickú krízu. S nevypovedanou samozrejmosťou – možno bez veľkých či viditeľných účinkov, no inak to nejde. Kiosk po človeku by bol niečím úplne iným, čím je dnes. Zatiaľ tak ostáva veľmi výraznou stopou ľudskej činnosti.

Barbora Forkovičová

Absolventka teórie a kritiky divadelného umenia na VŠMU a DAMU. Pracovala ako odborná redaktorka časopisu kød - konkrétne o divadle. Venuje sa divadelnej kritike, zameriava sa primárne na činohru, no obľubuje aj performatívne experimenty a nový cirkus.