Niežeby som bola rozmaznaná svetovými výstavami – skôr naopak. Aj keď vycestovať sa mi darí pomerne zriedka, vidieť niečo zaujímavé sa aspoň z času na čas pošťastí… No pri nedávnej návšteve jednej bratislavskej galérie mi prišlo smutno a trochu som váhala, či som sa nevrátila časostrojom…
Reč je o masívne propagovanej výstave Secesia v GMB – Mirbachovom paláci. Bilbordy, pekný článok v hlavnom denníku, záštita MK SR. Vybrať sa tam po nedeľnom obede sa zdalo priam nevyhnutné. Davy sa zbiehajú, v šatni sa čaká, teším sa, že ľudia precitajú a prejavujú záujem aj o také „stariny“, ako sú výstavy.
Pri vstupe plávam očami po stenách a hľadám text, objasňujúci koncept výstavy. Márne. Dva zarámované xeroxy hovoria natoľko vágne, že povedať menej je hádam aj nemožné. Dočítame sa niečo málo o Muchovi, ešte menej o secesii, pikošky o herečke Sarah Bernhardt, no inak je výstava extrémne skúpa na sprievodné kunsthistorické slovo…
Viem, že takmer všetci sa prišli pozrieť na Muchu – sama nie som výnimkou. Súhlasím, že vystavené artefakty majú byť a sú gros výstavy, no neuškodilo by mi takisto vedieť niečo o fázach Muchovej tvorby, inšpiráciách, secesných prvkoch… Chápem, že to všetko si môžem vygúgliť, prečítať v knihách – no už som si nejako zvykla na hýčkacie servisy galérií ako SNG, Rudolfinum či MUMOK.
V druhej „izbe“ ma už obchádzajú kritické mdloby – náhodný výber slovenských secesných diel (?), ktoré zrejme kurátor a manažér výstavy (Ján Kukol) paberkoval zo stálych expozícií tejto galérie a ktoré bez ladu a skladu povešal vedľa seba. Dominik Skutecký? Benka? Palugyay? Kupka? Nič sa nedozvedám o tom, čo je na nich secesné. Stačí na príslušnosť k secesnému smeru prvok krivky, jediného prvku, ktorý spomína ten žalostný vysvetľujúci text vo foyeri? Alebo stačí vročenie vzniku diela, ktoré sa blíži k roku 1905? Toto už pripomína zlý žart (alebo veľmi odfláknutú prácu).
Nič to, krátky galerijný exkurz nám vyplnil niekoľko málo minút, tak sa presúvame do mesta, kde zažívame aspoň kaviarenskú kultúru. Nechce sa mi už ani zaoberať tým, čo si o tej výstave (o Bratislave, o Slovensku atď.) pomysleli rakúski a španielski turisti, ktorých cudzie reči som v galérii započula… V duchu už snujem plán, ako nejakú nasledujúcu nedeľu zájdem na KRV do SNG. Vďakabohu (a niekedy aj žiaľbohu): som nepoučiteľná!