MLOKi

Prehliadka Akadémie – minifestival v Bratislave

Má slovenské divadlo „showcase“ prehliadku? Jednoduchá otázka, no odpoveď je zložitejšia – má i nemá. Existuje festival Dotyky a spojenia, ktorý v tradičnom júnovom termíne už sedemnásť rokov prináša to najlepšie zo sezóny. Aj Divadelná Nitra ako medzinárodný festival má svoju „slovenskú sekciu“, v ktorej ponúka istý – kurátorský – výber inscenácií. A najnovšie k festivalom pribudla i prehliadka inscenácií nominovaných na Cenu Akadémie.

Deväť prezentovaných inscenácii vybrali porotcovia, združení v regionálnych komisiách (východ, stred, západ Slovenska). Jedným z trvalých zámerov Akadémie divadelných tvorcov je prepájať umelecké kruhy s teoretickými a to je zohľadnené i v zastúpení komisií a poroty – vedľa seba tu boli divadelní tvorcovia i teatrológovia. Hoci prehliadka prebiehala počas celého mesiaca apríl, dá sa vnímať aj ako istý minifestival. Festivalovú atmosféru dotvárali besedy s tvorcami, ktoré nasledovali bezprostredne po predstaveniach a ukázali sa ako divácky vďačný formát prepájajúci tvorcov s publikom na ďalšej úrovni. Zároveň sa popri hlavnom programe vyskytlo aj niekoľko sprievodných podujatí a prehliadka vyústila do galavečera, na ktorom sa okrem odovzdávania ceny aj diskutovalo.

Nominované inscenácie tak okrem boja o hlavnú cenu prehliadky získali aj príležitosť, aby sa ich tvorcovia prezentovali v hlavnom meste. Pre bratislavských divákov tak mohli byť lákadlom súbory, ktoré pre vzdialenosť bežne nenavštevuje: najmä Štátne divadlo Košice, Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, Slovenské komorné divadlo Martin, ale aj súbory z bližších miest, ktoré sporadicky v Bratislave hosťujú – banskobystrické Odivo, Nové divadlo z Nitry či Divadlo Pôtoň z Bátoviec. Zároveň bolo mnohými umelcami vítané aj isté „sieťovanie“ – popri účasti na prehliadke aj možnosť rozprávať o tvorbe a javiskovom tvare, ale i diskutovať počas záverečného galavečera. Dlhodobým zámerom Akadémie divadelných tvorcov (ADT) je vytvárať prieniky i konfrontácie medzi divadelnými tvorcami a teoretikmi (kritikmi) navzájom. Počas prehliadky sa to dialo hneď na niekoľkých úrovniach – umelci i teoretici spolupracovali v rámci výberových komisií, spolu diskutovali o inscenáciách, tvorili „pracovnú skupinu“ vrcholovej poroty, ktorá nominované inscenácie hodnotila. Záverečný galavečer, v ktorom mali oba kooperujúce tábory priestor na vyjadrenie, prišiel okrem iného aj s presne zacielenou otázkou, či divadlo potrebuje reflexiu. Z diskusie vyplynulo, že otázkou nie je, či existuje potreba kritického reflektovania, na jej užitočnosti sa umelci a teoretici zhodnú. Predmetom diskurzu skôr je, či je možností písania o divadle v súčasnosti dostatok a či existujúca divadelná kritika má adekvátne podoby.

Pri celkovom pohľade na nominované inscenácie možno nájsť viaceré styčné body, no na druhej strane aj originálne odchýlky. Väčšina z titulov sa vzťahuje k našej (národnej) minulosti, histórii. Asi najvypuklejšie je to vidno pri košickej inscenácii Borodáč alebo Tri sestry v réžii Júlie Rázusovej, ktorá je vlastne ambicióznym projektom pri príležitosti stého výročia profesionálneho slovenského divadelníctva. Výskum tu vyústil do vzniku nových dramatických textov a tie do inscenácie. Celkom iný druh výskumu bol na počiatku inscenácie Swing Heil! z Divadla Pôtoň (výskum prameňov o subkultúre fanúšikov džezu a swingu počas druhej svetovej vojny) a zasa iný pri zvolenskej inscenácii Čepiec, ktorá sa vyrovnáva aj s naším folklórom a jeho miestom v urbánnom prostredí Slovenska 21. storočia. Víťazná inscenácia martinského súboru D1 (pracovný názov) vlastne tiež má predstupeň svojho vzniku v rešeršnej práci z dostupných, predovšetkým publicistických prameňov o téme nedokončenej výstavby diaľnice. Skúmanie historických súvislostí a dobových reálií (druhá svetová vojna, boje pri Dukle) neobišlo ani Dezorzovo lútkové divadlo (Dukla – údolie smrti), hoci vo výsledku tvorí len (akokoľvek pútavý) podklad, v ktorého popredí sledujeme individuálny milostný príbeh vzťahu dvoch mužov z protikladných prostredí. V prípade inscenácie Milada (Činohra SND a KADU) je historický materiál (listy Milady Horákovej) prameňom i výstavbovým kameňom inscenácie. A hádam sa príliš nespreneverím pravde, ak poviem, že aj v prípade Svetlonosa sa dá na pozadí vzniku vidieť istý výskum, predovšetkým obrátený do ľudského vnútra trojice tvorcov: Ivan Martinka, Maja Danadová, Monika Kováčová. Z uvedených sa vymyká dvojica inscenácií Hriech/Jej pastorkyňa (Činohra SND) a Druhá smrť Jany z Arcu (Nové divadlo Nitra). Obe vychádzajú z dnes už klasických divadelných textov a prinášajú ich nové podoby. V prvom prípade môžeme za nóvum považovať zlúčenie dvoch predlôh do jedného javiskového tvaru, teda dramaturgický nápad Daniela Majlinga prepojiť príbeh slovenskej a moravskej dediny 19. storočia. V prípade Jany z Arcu je to predovšetkým prístup režiséra Martina Geišberga, ktorý sústredením na herca vytvoril komornú inscenáciu, oprostenú od akýchkoľvek efektov – inscenácia akoby nadväzovala na tradíciu malej javiskovej formy, kde ústredným prvkom je herec na scéne.  

Ako môžeme predpokladať na základe nominovaných inscenácií, naša história je v súčasnom slovenskom divadle veľkou témou. Minulosť je to, čo nás trápi. Sú udalosti, traumy, s ktorými sme sa nevyrovnali. Históriu interpretujeme, nadväzujeme s ňou dialóg, prepájame ju so súčasnosťou a líniu ťaháme až k budúcnosti. Stále nás fascinuje téma fašizmu a druhej svetovej vojny (Dukla, údolie smrti; Swing Heil!), zaujíma nás obdobie komunizmu a politické procesy 50. rokov (Milada), prípadne prierez celým dvadsiatym storočím (Borodáč alebo Tri sestry). Ešte sme celkom nezabudli ani na tému vysťahovalectva do Ameriky a jeho vplyvu na rodinný život (Hriech), no priťahujú nás aj naše najnovšie dejiny (D1 pracovný názov). Nie všetky inscenácie prehliadky však riešili veľké dejiny. Oproti nim stáli naše malé dejiny – rodinné (Čepiec), no i intímne, dokonca výsostne individuálne (Svetlonos).

Z iného pohľadu na výber nominovaných titulov možno odčítať, že v súčasnom divadle má svoje pevné miesto čoraz viac aj práca s bábkou či širšie s výtvarným objektom (Svetlonos). Okrem toho doň prenikajú aj postupy iných druhov umení – live cinema (Dukla, údolie smrti), výtvarná inštalácia (D1 – pracovný názov; Swing Heil!), prvky fyzického i tanečného divadla (Swing Heil!, inak Čepiec a celkom inak D1 pracovný názov).   

Ceny Akadémie i prehliadka ukázali svoj potenciál – ostáva dúfať, že sa z nich stane tradícia a nájdu si na slovenskej divadelnej scéne svojich fanúšikov, divákov, no v neposlednom rade aj to, že si dokážu udržať svoju energiu a kvalitu v podobe „ľudských zdrojov“ (od členov komisií cez porotcov až po produkčný tím). 

Zuzana Andrejco Ferusová

Absolventka slovakistiky a estetiky na UK a neskôr aj divadelných štúdií na VŠMU. Pracuje ako knižná editorka a jazyková redaktorka. Najradšej spolupracuje s malými vydavateľstvami (BRAK, Monokel books) a na angažovaných projektoch (ASPEKT, Post Bellum). Je spoluzakladateľkou platformy MLOKi a príležitostne píše o divadle aj inde. V umení aj divadle obdivuje predovšetkým ženskú kreativitu a odvahu hľadania.