Vždy sa nájde niekto, kto je proti

Punctum contra punctum – každý je niekedy v opozícii, všetko je inak, stále je niekto proti. Titul inscenácie, napriek latinčine i napriek tomu, že pochádza z oblasti hudby, môže byť návodom na čítanie obrazov a tém, ale môže byť aj spúšťačom asociácií a pomôckou pri uprataní si dojmu po predstavení.

V scéne Družina divák nevie, ktorý z protagonistov sa správa šialene a ktorý reaguje neadekvátne. Buď dvojica mužov predstavuje robotníkov v dielni, a mimo je žena, ktorá ich pokladá za žiakov, alebo sú mimo chlap(c)i, pretože sú v družine a hrajú sa s imaginárnou karbobrúskou, pričom vychovávateľke vulgárne a agresívne nadávajú. Ľubozvučná, poetická selanka Moje harmonické ja smiešne paroduje prírodný idylizmus – zurčiaci potôčik, lístoček z brezy, gýčovo roztomilé mláďatá zvierat – aby sa odrazu preklopila do veľmi prízemnej situácie, kde človek už nielenže nemá vonkoncom žiadne city k svojmu environmentu, ale dokonca vidí prírodu ako miesto, z ktorého číha opovrhnutiahodné nebezpečie („Tu zrazu spoza stromu buzerant…“). Bizarný záver nás nielen vracia do prozaických nálad bežného dňa, ale je aj ironickým obrazom citátu, v ktorom naša paranoja môže vidieť nepriateľa všade: Už na nás číhajú za každým rohom.

Človek v skraťáckom univerze je často tvor živelný, hedonistický. Ale rovnako je aj nihilistický. Jeho vnímanie a opisovanie reality je miestami až surreálne (Zdenkin sen), inokedy dadaisticky roztrieštené, absurdné. Niekedy sa obraz či scéna končia prekvapivým zvratom (Družina). Muži sa vyskytujú v situáciách, kde na seba naráža banálne s duchovným, ženy zas vedú ezoterické, vyprázdnené reči o tom, ako dosiahnuť stav zenu. Text v časti Bergman je nonsensový, repliky sú akoby rozstrihané, pomiešané a znovu zlepené, vety nesedia logicky ani gramaticky. Lenže my sa snažíme aj v nezmysle nájsť zmysel, ľudský mozog už je raz taký. Aj vďaka tejto jeho vlastnosti môžeme rekonštruovať aspoň rámcové témy rozhovoru – a ostatné už si celkom voľne dopĺňa naše vedomie.

Veľká téma, charakteristická pre SkRAT, je naša telesnosť. Ani v aktuálnej inscenácii sa nebránia odhaľovaniu tela – a to je vlastne nevýstižný eufemizmus, pretože oni toto odhaľovanie vítajú, často zobrazujú aj sexuálny akt. A nebránia sa ani vulgarizmom – svet je drsný, život detto, prečo by práve jazyk mal s nami zaobchádzať ako v rukavičkách? Sex tu je celkom odromantizovaný a nie je limitovaný na dvoch účastníkov. Aj vzťahy sú drsné a telesné, máloktorý obraz sa končí harmonicky. Ak sa v závere objaví katarzia, je to skôr následok demaskovania reality v celej jej pitoresknosti.

Z hľadiska vystavania mizanscén a situácií ide v SkRAT-e o pomerne nový kompozičný postup, ktorý použili aj v inscenácii Unavená žiadosť. Na scéne sa odohráva paralelne nielen niekoľko rozdielnych akcií (dvojica, trojica alebo jednotlivec – rozmiestnení navyše na javisku tak, že divák si musí vybrať, ktorých protagonistov a ktorý „príbeh“ bude sledovať, čím pripustí, že sa ostatných vzdáva), ale aj niekoľkých prehovorov i dialógov, ktoré sa v sledovanom momente prekrývajú. Preto z nich v lepšom prípade sme schopní sledovať len jeden, ale niekedy sa rovnakou hlasitosťou a intenzitou prekrikujú a nie je možné ich vnímaním oddeliť. V divákových receptoroch sa zlejú do jednej chaotickej vravy, ktorá nás zahlcuje, ale komunikuje významy iba veľmi zmätočne, miestami úplne nezrozumiteľne. Tieto diskomfortné závratové stavy z nemožnosti udržať si líniu a rozumieť nie sú pri Ballekových réžiách pre diváka neznáme (zvlášť si spomínam na „migrenózny“ účinok jeho výbornej inscenácie Oresteia v Činohre SND).

Takže toto už ani nie je punctum contra punctum, ale skôr valiace sa riavy polyfonických hlasov, čo má na naše vnímanie anestetický účinok. Divák dospeje do bodu, keď rezignuje na analytické vnímanie jednotlivých zložiek, prvkov, línií, pretože sa ho odrazu zmocní neodbytný pocit, ktorý všetko prekryje: že svet je šialené miesto chaosu, kriku nekonečného množstva hlasov, ktoré sa zlievajú a zanikajú v zhluku bez hierarchie, bez zmyslu, bez vnútorného poriadku.

Dvadsaťročný súbor prešiel v poslednom čase personálnymi obmenami. V Punctum contra punctum sa ansámbel ustálil na trojici mužov a trojici žien. Výrazná je typovosť nových ženských tvárí – Barbora Repková je presvedčivá v stelesnení naivity, mladej hravosti, no zároveň vie byť ako energická smršť sexuálnej energie a flirtu. Natália Okolicsányová sa dobre pohybuje na linke sarkazmu a irónie, dokáže dokonale vymodelovať tvár chladného odstupu, je to žena s tajomstvom, vládkyňa. Jej originálna dikcia a celková energia prináša do súboru nezameniteľný výraz. Zdenka Kvasková priniesla do SkRAT-u aj osobitú, citlivo zakomponovanú scénickú hudbu, ktorú spoluvytvára s Jozefom Sixtom a Ľubom Burgrom. Táto talentovaná a tvárna herečka (má za sebou úspešné účinkovanie v prešovskom Divadle Alexandra Duchnoviča i v súbore Slzy Janka Borodáča) dokáže aj v skraťáckom súbore plasticky a presne stvárniť rôzne roly – od silnej, zo vzťahu celkom vytriezvenej ženy cez zošnurovanú učiteľku až po humornú karikatúru Nadeždy Ivanovny, ktorá je prístupná mechanickým sexuálnym hrám počas kváziintelektuálneho rozhovoru. V porovnaní s nimi sú ich mužské náprotivky už tradičnejšími „štamgastmi“ súboru. Ľubo Burgr neprestáva udivovať podpichovačnými bonmotmi, ale pokračuje aj v tom, aby nás rozosmieval svojím typickým čiernym humorom. Na bezočivé postavy Milana Chalmovského sme si tiež už zvykli, obľúbili sme si aj jeho drzosť a priamočiare správanie muža „na love“. Jozef Belica cez trnavský DISK a Stoku stále ťahá líniu tak trochu rudimentárnych postavičiek, niekedy možno menej chápavých, inokedy dobrácko-naivných, ale stále so svojským neohrabaným šarmom. V novej inscenácii je sila v rovnovážnom ansámblovom balansovaní, kde nikto nevytŕča, ale každý je suverénnym článkom.

Po Unavenej žiadosti a Skupinovej terapii považujem Punctum contra punctum za ďalšie sebavedomé divadelné dielo tohto súboru. Aj spojenie s režisérom Ballekom, pre mnohých na prvý pohľad prekvapivé, sa ukazuje ako obojstranne podnetné. SkRAT má momentálne veľmi dobré obdobie, tvorí a hrá s radosťou, ľahkosťou. A to samozrejme neostáva bez odozvy a je nákazlivé aj pre divákov.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová