Soňa UrikováVýnimkou nie je ani to, že zriaďovaná inštitúcia vytvorila festivalový program výhradne (či väčšinovo) z nezriaďovaných projektov. Slovenskú časť EDUFESTu zostavila jeho riaditeľka Iveta Škripková spolu so svojím tímom z divadiel, ktorých činnosť nepodporil Fond na podporu umenia napriek tomu, že to odborné komisie odporúčali. Túto skutočnosť organizačný tím uviedol aj na oficiálny plagát s programom ako symbolický prejav solidarity s nezávislou scénou a upozornenie na netransparentné rozhodnutia vo financovaní kultúry.
Festival priniesol aktivity vzdelávajúce prostredníctvom divadla, predstavenia pre rôzne vekové skupiny aj diskusie po nich. Program rozdelený do štyroch častí (Rastieme s divadlom 1 – 4) sa snažil o premenu pasívneho publika na aktívnych účastníkov a účastníčky. Tvorili ho inscenácie divadiel Š.E.M, Odivo, Kontra, SkRAT, Uhol_92 či Slzy Janka Borodáča, a festival vyvrcholil diskusiou s názvom Môže byť umenie nepolitické?
Moja prvá skúsenosť s festivalom bolo večerené predstavenie Malý sobík (Baby Reindeer) Divadla Kontra zo Spišskej Novej Vsi. Látku som poznala z rovnomenného seriálu a nechcem hodnotiť posuny medzi jednotlivými druhmi umenia, ale inscenácia mi určite zdôraznila iné aspekty príbehu, ktorý podľa svojich skúseností spísal autor Richard Gadd. Po predstavení som sa zúčastnila diskusie lektorky dramaturgie BDnR Michaely Gádošiovej s hercom Petrom Čižmárom. Musím sa priznať, že som nemala v pláne zostať, na rozhovory po umeleckom zážitku mám svojský názor. Urobila som však dobre – v debate sa prirodzene rozobrali aktuálne témy v kultúre a podmienky tvorby na Slovensku. Aj menej zorientovaný poslucháč vycítil z diskusie sklamanie, únavu, hnev, no aj úľavu, že stále môžeme pomenovať problémy naplno, a napokon aj nádej. Tak diskusia s predstavením priniesli dvojitý katarzný moment a to dnes nie je málo.
Podobnú diskusiu som zažila aj po predstavení Blaho, ktorú s autorkami a performerkami Libušou Čižmárik Bachratou a Veronikou Malgot zo zoskupenia Jedným dychom viedla Iveta Škripková, (vtedy ešte) riaditeľka BDnR. Aj tu sa rozprávalo vecne a otvorene, otázky prišli opäť aj z publika. Diskusie po predstaveniach premostili javisko a hľadisko a naplnili tak poslanie celého festivalu.
Časť Rastieme s divadlom 2 sa začínala predstavením Aero zoskupenia Odivo. Prišli na ňu aj najmenší diváci a diváčky z materskej školy. Okrem organizovanej skupiny kráčali hore schodmi do sály aj dvaja nadšení rodičia, ktorí viedli svoju dcérku na jej prvé divadelné predstavenie. Práve Aero je ideálnym vstupom do sveta divadla. Poetická inscenácia o pohybe, vzduchu a ľahkosti ju aj ostatné deti vtiahla do sveta divadla práve tým, ako im ukázala nadšenie z objavovania.
Mojím osobným zlatým klincom sa stal workshop s režisérkou Júliou Rázusovou. Zúčastnili sa ho predovšetkým študenti a študentky z Konzervatória Jána Levoslava Bellu a Akadémie umení v Banskej Bystrici. Zažiť si aj jeden z festivalových workshopov takpovediac uzavrelo kruh: po tom, čo som videla viacero predstavení pre dospelých, ale aj deti a zažila diskusie po nich, som sa teraz mohla zúčastniť na tvorbe drobných jednorazových etúd. Prepájali sme hemisféry, využívali slovo aj pohyb a ja osobne som si užila najmä to, že som mohla sledovať režisérku pri práci. Ako fanúšičke jej tvorby mi to mnohé osvetlilo. Workshop sa konal v posledný deň festivalu, po ňom nasledovalo večerné predstavenie Pop Animal, ktoré Júlia Rázusová naštudovala vo svojom divadle Slzy Janka Borodáča.
Záverečnej diskusie sa zúčastnili Silvia Hroncová, Bohunka Koklesová a Július Barczi. S moderátorom Oliverom Rehákom sa bavili najmä o diskontinuite, ktorá v kultúrnej sfére vládne pre to, kto nám vládne. Koklesová zo svojej skúsenosti vysokoškolskej pedagogičky a rektorky VŠVU povedala: „Bez rozvíjajúceho sa kultúrneho prostredia budú umelecké školy živoriť.“ Kunsthistorik Barczi doplnil, ako procesy a zmeny pripravované ministerstvom kultúry často narážajú na realitu: „Keď sa niekto ozve, že niečo nie je v poriadku, a povie, že procesy a návrhy či zmeny, ktoré pripravili ľudia od Martiny Šimkovičovej, nie sú dobré, tak vám tí ľudia just chcú dokázať, že to bude v poriadku a že to vedia urobiť. Ale urobiť to nevedia.“
„Zrazu si uvedomíte, že je svet odborníkov a svet politikov. Ja som rezort riadila krátko, no z pozície experta, ktorý pozná cesty kultúrnych inštitúcií. To je veľká výhoda, keď sa pozeráte na riadenie rezortu práve z vlastných konkrétnych skúseností,“ povedala Hroncová, ktorá bola v roku 2023 ministerkou kultúry v úradníckej vláde, a doplnila, že práve tieto skúsenosti jej umožnili realisticky zhodnotiť možnosti a limity zmien. Diskusia tak ukázala, že spojenie praktickej skúsenosti a odborného pohľadu je kľúčové pre efektívne rozhodovanie v kultúrnej politike. Uzavrela témy, ktoré boli leitmotívmi počas dvoch festivalových týždňov. Opäť som si všimla, ako otvorene sa hovorilo o limitoch aj možnostiach a napriek kritike sa nestrácala nádej.
V programe EDUFESTu sa spájal umelecký zážitok s edukáciou a reflexiou aktuálnych tém, čo miestami pôsobilo ako kolektívna terapia, pomocou ktorej si publikum a aj účinkujúci herci a herečky zmierňujú pachuť zo súčasnej situácie nielen v umení. BDnR zažilo krátko po ukončení festivalu aj zásadnú zmenu: v divadle po štyroch desaťročiach skončili riaditeľka Iveta Škripková aj umelecký šéf a režisér Marián Pecko. Od októbra 2025 divadlo vedú riaditeľka Monika Kováčová a umelecká šéfka Mária Danadová. Okrem iného tvoria v zoskupení Odivo, ktorého inscenácia bola súčasťou festivalu. Bábkové divadlo na Rázcestí aj samotný EDUFEST teda otvárajú novú kapitolu, v ktorej sa ukáže, ako nové vedenie nadviaže na tradíciu banskobystrického bábkača a či vytvorí zmysluplný priestor pre dialóg, vzdelávanie a tvorivosť.
Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazyková korektúra: Anna Zajacová
