Duckface, to je moja pravá tvárička

Názov evokuje katastrofický film z roku 1983 The Day After. Podtitul Spoveď neobyčajnej plastovej hračky, kačky napovedá, kto je hlavnou hrdinkou príbehu – žltá kačička, hračka na kúpanie, ktorá zažije neobyčajnú cestu z čínskej továrne až do zoo, kde žijú vplyvom radiácie zmutované zvieratá. Na texte spolupracovali Lucia Svobodová Vrana a Mariana Bódyová s Matejom Trubanom a Tomaszom Schaeferom. Jeho východiskom je reálna udalosť z roku 1992, keď počas búrky spadol z lode plávajúcej z Hong Kongu do amerického prístavu prepravný kontajner a jeho obsah – dvadsaťosem tisíc plastových zvieratiek – vyplával na hladinu. Ich pohyb potom roky sledovali oceánografi a vďaka tomu sa podarilo zmapovať morské prúdy – kačky sa postupne ocitli na brehoch Aljašky, Havaja, Austrálie, Arktídy a po niekoľkých rokoch doplávali do Európy. Mnohé z nich oceány unášajú dodnes a tak tento neplánovaný pokus poukázal aj na to, ako ťažké je zbaviť sa odpadu, ktorý sa do morí dostane.

Kačička z tohto príbehu sa z čínskej továrne dostane na loď. Inscenácia sa začína krátkou etudou, kedy Lucia Svobodová Vrana, odevom aj pohybom evokujúca čínske prostredie, znázorňuje monotónny proces výroby a balenia hračky. Hlavná hrdinka príbehu však patrí k tým, ktoré sa do mora nevysypali a dostane sa k novému majiteľovi – špinavému Denisovi. Pomôže mu zmeniť jeho vzťah k hygiene, no keď jeho mama zistí, že sa v kačičke vo vlhkom prostredí kúpeľne tvoria plesne, zahodí ju. Na ďalšom mieste, kam hračka doputuje, zobrazil autorský kolektív ľudí bez domova a tému dumpster divingu. Nepraktizujú ho len ľudia v hmotnej núdzi, ale aj aktivistky a aktivisti, ktorí poukazujú na plytvanie potravinami. V obchodných reťazcoch prúdi do odpadu napríklad obrovské množstvo ovocia a zeleniny, ktorých jediným problémom je ich vzhľad. Rovnako je to s potravinami, ktoré dosiahli dátum minimálnej spotreby a hoci stále spĺňajú všetky ostatné kvalitatívne kritériá, putujú do kafilérie. Ľudia, ktorí dumpster diving skúsili, hovoria o kvalitnom jedálničku, ktorý sa dá z kontajnera umiestneného za supermarketom vyskladať. Tak aj dvaja ľudia bez domova, Kamil a Stela, nachádzajú v smetiakoch pri luxusných bytoch večeru aj zahodenú kačičku. Kamil a Stela si kačičku nenechajú a ona so smetím putuje do vôd. Zožerie ju ryba a keď tá uhynie, nájdu ju túlavé mačky. Kačička je svedkom nielen vypúšťania toxického odpadu z továrne, ale aj havárie tankera, pričom vedie dialóg s personifikovanou ropnou škvrnou. Napokon skončí v ZmutoZoo. Tu režisérky tandem Svobodová Vrana a Bódyová vytvoril obraz sveta, v ktorom prebieha boj o followerov. Influencerka si ich získava tým, že vedie zoo s podivnými tvormi – napríklad jeleňom s dvoma hlavami, ktorý za mrkvu predvádza cviky.

Záver inscenácie poukazuje na tzv. greenwashing – nepochopenie a zneužitie ekologických tém. Z reproduktorov znie oznam, aby sme všetko plastové povyhadzovali a okamžite si nakúpili „eko-bio-raw“, a že pri odchode z divadla si môžeme kúpiť aj merch – odznaky, tričká a tašky. Čím by sme znova len podporili hromadenie nepotrebných vecí.

Herecky je The Duck after sólo inscenácia Lucie Svobodovej Vrana, ktorá je aj autorkou dômyselne navrhnutej scény. Hracím priestorom je stôl, na ktorom sú tri škatule. Tie evokujú lodné kontajnery a po otvorení každého z nich vzniká iný priestor pre hranie bábkami. Bábky sú rôzne – napríklad posádku lode vytvára herečka tak, že si na prsty rúk nastokne hlavičky, telá ľudí bez domova tvorí škatuľka obtiahnutá typickou modrou taškou predajne IKEA, hlavu a končatiny majú vyrezávané z dreva a jelene v ZmutoZoo sú plyšové. Inscenátorky hojne pracovali aj s projekciou. Premieta sa buď na plochu lodných kontajnerov, alebo v časti, kde vedkyňa vysvetľuje morské prúdy na základe neplánovaného experimentu s plastovými kačičkami, použije sa plátno natiahnuté na stojane evokujúce tabuľu. Multimediálnosť podčiarkuje aj práca s looperom. V inscenácii zaznie aj niekoľko piesní, ktoré obsahujú často vtipné bonmoty (viď titulok recenzie), aj keď je pravda, že na kvalite rýmov by sa dalo pracovať.

Anima – Act nie je prvé nezávislé divadlo, ktoré sa rozhodlo spracovať environmentálne témy pre deti. No dramaturgicky zašlo zatiaľ najďalej. Kým rôzne divadielka pripravili najmä menej náročné produkcie na tému farieb nádob na separovaný odpad, v Anima – Act sa nebáli sústrediť do jednej inscenácie množstvo aktuálnych environmentálnych problémov a zdôrazniť, že na ich počiatku stojí hon za mamonom a tlak na (nad)produkciu v mnohých odvetviach. Autorský kolektív evidentne chápe, že s deťmi (ale aj s dospelými) je potrebné posunúť sa už od tematiky separovania odpadu a pracovať s témami uskromnenia sa, prehodnocovania svojich potrieb či uvedomovania si obmedzenosti zdrojov. Súčasne upozorňuje na zneužitie samotnej témy, tzv. greenwahing.

Čo však The Duck after odlišuje od väčšiny iných inscenácii z tohto segmentu tvorby, je evidentná ambícia ponúknuť plnohodnotné divadelné dielo. Vonkajšími znakmi sú svetelný (Jakub Ťapucha) a zvukový (Miłosz Sienkiewicz) dizajn i trvanie predstavenia nad hodinu. Publikum budú teda hľadať v divadelných priestoroch a na festivaloch, nie v škôlkach, telocvičniach a na hodoch.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová