Barbora ForkovičováNapriek zdanlivému „návratu do normálu“, Divadelní Flora už zo svojej podstaty nemohla byť rovnaká ako predtým. Jednou z najsilnejších stránok festivalu je starostlivo vyberaný program, ktorým kurátorský tím reaguje na stanovenú zastrešujúcu tému. Motto minulého ročníka „Beautiful New World“ (Krásny nový svet) organizátori jemne pozmenili na „New World 2.022“. Nielen pandémia, ale aj predtým pre mnohých nepredstaviteľná vojna na Ukrajine sú hlavné skutočnosti, ktoré veľkou mierou prispievajú k pomaly nastupujúcim úvahám nad zmenou paradigmy spoločenského fungovania, k prehodnocovaniu spôsobu našich životov a hodnotových rebríčkov. Tieto úvahy sa prirodzene premietli aj do skladby inscenácií hlavného programu.
Z programovej ponuky som tento rok, žiaľ, mohla vidieť len necelú polovicu. Môj report je tak skôr akýmsi čiastočným zápisom o tom, aké témy festival otváral prostredníctvom inscenácií, diskusií a programových blokov a akým spôsobom ich tvorcovia a tvorkyne spracovali.
Polyfonické monodrámy
Jedným z fenoménov pandemických rokov sa na divadelných scénach stali monodrámy, či už vznikali z núdze (čím menej ľudí, tým menšia šanca šírenia nákazy), z finančných dôvodov, alebo šlo o vonkajšími faktormi nezasiahnuté rozhodnutie tvorcov. Aj časť festivalového programu, zameraná na nemeckojazyčné divadlo, predstavila tri monodrámy. Otváracie predstavenie festivalu, Stefko Hanushevsky erzählt: Der große Diktator súboru Schauspiel Köln bolo príkladom toho, že aj herec sám dokáže svojím energickým prejavom a komikou zaplniť javisko a zabaviť publikum sčasti neuveriteľným príbehom s jemným humanistickým posolstvom na záver. Režisér inscenácie Rafael Sanchez s hercom Stefkom Hanushevským vytvorili dielo, v ktorom životný príbeh herca prepájajú so známym Chaplinovým filmom Diktátor. Sanchez na rovnakom princípe vytvoril už viacero inscenácií. Najväčším ťahákom je v tomto prípade práve Hanushevského persóna, ktorá dokáže zaujať nielen samotnou prítomnosťou na javisku, ale aj príhodami z čias, keď robil sprievodcu pre amerických turistov po stopách Tretej ríše. Počas hodiny a pol sa na javisku odohrá možné aj nemožné a Hanushevsky tak potvrdzuje, že je výnimočný, tvárny a invenčný herec. Otázne ostáva prepojenie jeho príbehu s nemým filmom, ktoré akoby vzniklo predovšetkým na základe očividnej, no prvoplánovej tematickej príbuznosti. V každom prípade je však inscenácia skvelou ukážkou divadla, ktorého pilierom je silná herecká osobnosť, a zároveň je aj myšlienkovo naplnené bez toho, aby muselo siahať po náročnejších námetoch.
Na výnimočnej osobnosti stojí aj dielo Precarious Moves rakúskeho filozofa a tanečníka na vozíku Michaela Turinského. Predstavenie začína jeho úprimným prehovorom, v ktorom sa nám zverí, že jeho pôvodnou ideou bolo napísať ľúbostný list komunizmu. Na tomto jemne absurdnom nápade sa pobaví spolu s publikom a ďalej rozvíja svoje myšlienkové pochody. Dostáva sa tak k skutočnej idei Precarious Moves – pokusu o reflexiu vzťahu medzi jeho, z nášho pohľadu obmedzenými, pohybovými možnosťami a „bežným“ svetom, v ktorom žije. Turinsky je po celý čas veľmi prirodzený, s divákmi, ktorí sedia v jemne osvetlenom hľadisku, udržiava očný kontakt, a svojou skvelou energiou tak v sále vytvára príjemnú živú atmosféru prijatia a súdržnosti. Rozpráva o vlastnom pohľade na svet a nenútene nás tým nabáda, aby sme sa skúsili priblížiť jeho skúsenosti. Veľkou témou je pre tanečníka aj mobilita, ktorú reflektuje s humorom. V jednej zo scén po javisku jazdí v miniatúrnom autíčku a spieva o tom song, čím vtipne imituje vizuál a spôsob sebaprezentácie rapperov či podobných „hustých“ mužov s veľkými autami, zdanlivo potvrdzujúcimi ich maskulinitu. Z pozície muža, ktorý môže ovládať jedine autíčko pre deti, ide o sebaironický a trefný komentár k jeho postaveniu v spoločnosti, ktorá na znevýhodnených ľudí často neberie ohľady. Performancia vyúsťuje do choreografie, Turinského pohyby v pomalom tempe uzatvárajú večer a nechávajú jeho myšlienky doznievať v divákoch.
Na začiatku inscenácie Noise. Das Rauschen der Menge, ktorú v Schauspielhaus Bochum vytvorila režisérka Manuela Infante, stál výskum zvuku, respektíve hluku. Až neskôr sa k nemu pripojila téma masových protestov, ktoré sa v roku 2019 odohrávali v Čile a ľudia v nich žiadali politickú a spoločenskú zmenu. Polícia počas nich na rozohnanie davu použila pištole s gumenými nábojmi, ktoré oslepili množstvo protestujúcich, ale aj rôzne zvukové zbrane. Infante spolu so zvukovým dizajnérom Diegom Noguerom tematizovali hluk ako taký – skúmali jeho význam a rôzne funkcie. Herečka Gina Haller na scéne pracuje najmä so zariadením na nahrávanie, loopovanie a prehrávanie zvuku. Inscenačný tím nám tak ukazuje, že hluk môže slúžiť ako zbraň, no na druhej strane napríklad aj ako ochrana či prostriedok komunikácie – v zdanlivom hluku môžu jednoduchšie prúdiť informácie, bez toho, aby ich započul ten, komu nie sú určené, a ľudia si na protestoch často vymýšľajú aj vlastný, „kódovaný“ jazyk, aby sa mohli tajne dohovárať. Hoci na javisku bola po celý čas iba hlavná protagonistka, priestor zapĺňali aj zvuky a ruchy, ktoré často sama nahrávala a opätovne púšťala. Infante vytvorila inscenáciu, ktorá stojí na samostatných, asociatívne prepájaných scénach. Tie nie sú vždy jasne odčítateľné, no spolu vytvárajú až hmatateľnú zvukovú stopu, ktorá útočí na naše zmysly možno trochu inak, než sme v divadle zvyknutí. Preto aj scénografia je vo svojej jednoduchosti minimalistická – hoci ju tvoria najmä veľký igelitový záves a obrovská nafukovacia hlava, ktorá odkazuje k zvrhnutým sochám počas protestov – nielen tých čilských. Zaradením bochumskej inscenácie do programu organizátori festivalu poukázali na široké rozpätie toho, ako môže divadlo pôsobiť na diváka a v tomto prípade aj prostredníctvom hluku komunikovať dôležité témy.
Spomaliť neznamená vypnúť alebo ako by sa to dalo inak
Z českej scény dostalo na festivale najväčší priestor brnianske HaDivadlo. Inscenácie v réžii jeho umeleckého šéfa Ivana Buraja Vnímání a Naši – Studie rozhovoru o klimatické krizi naznačujú aktuálne dramaturgické smerovanie divadla – zameriava sa najmä na tému ekológie a udržateľnosti a s ňou spojenú problematiku „nerastu“. Témy sa pritom odzrkadľujú aj v spôsobe fungovania divadla. Vlajkovou inscenáciou je v tomto zmysle najmä Vnímání – tvorivý tím tu rozvíja úvahy nad možnosťami vymaniť sa z nekončiaceho kolobehu života v spoločnosti, ktorá vyžaduje neustálu produktivitu. Prostredníctvom situácie muža, ktorý sa jedného dňa rozhodne ostať doma a nevykonávať bežné aktivity, tematizujú tvorcovia akútnu potrebu zmeniť naše zabehané spôsoby života a začať „nanovo“ a celkom inak. Nie je to však utópia? Pomalé tempo inscenácie dopraje divákom dostatočný priestor na premýšľanie o vlastnom postoji k danej problematike. Nabáda však tiež k tomu, aby sme si tento typ spomaleného vnímania „odniesli“ aj mimo divadelnej sály.
HaDivadlo sa v rámci festivalu infiltrovalo nielen do divadelných priestorov. Predstavenia sprevádzali diskusie aj rôzne tvorivé intervencie, ktorými túto sezónu divadlo ozvláštňovalo svoj repertoár bez toho, aby muselo produkovať úplne nové diela. Takou intervenciou bola aj Vernisáž, ktorú odohrali v jednom olomouckom byte. Jeho interiér tvoril živú scénu predstavenia a tvorcovia tak opäť priblížili divadelnú skúsenosť tej reálnej (alebo naopak?). Samotná krátka a vypointovaná inscenácia zasa pôsobila ako prirodzená súčasť sekcie programu HaDivadla v jeho rôznorodosti.
Divadelní Flora aj tento rok ponúkla svojim návštevníkom širokú paletu inscenácií, performancií a rôznych multižánrových podujatí na vysokej umeleckej úrovni. V programe nechýbala ani domáca olomoucká premiéra. Pravidla úklidu s témou neviditeľnej práce žien (upratovačiek) režisérka Lucie Ferenzová pár týždňov pred premiérou doplnila o aktuálne udalosti na Ukrajine a ich dôsledky (viditeľné v Česku). Slovenskú činohernú scénu prezentovali Tri sestry Slovenského komorného divadla Martin a už tradične silná bola aj pohybovo-performatívna programová sekcia. Flora sa po „pauze“ vrátila, aby opätovne potvrdila svoje suverénne miesto medzi poprednými festivalmi slovensko-českého regiónu.
