Čakanie na konverzáciu

Trio Olga vytvorilo ďalšiu performanciu na pomedzí fyzického divadla, ktorá ale oproti predchádzajúcim akcentuje širší spoločenský presah. Od vzťahových tém založených na groteskných princípoch v Beautiful life sa cez surrealistické Memoroom dostali k spoločensky naliehavej téme komunikácie v diele Mind Your Kind.

Performancia je rámcovaná sériou rozhorčených telefonátov Eriky Masovej (Monika Haasová), ktorá pre svojho klienta Dalibora Kellera (Péter Cseri) kupovala letenky a spoločnosť B-dreams jej strhla poplatok za službu, ktorú nechcela. Telefonické rozhovory s operátormi a operátorkami, ktorí a ktoré sa postupne do komunikácie pridávajú a problém vyhrocujú do absurdných rovín, nie sú až také vzdialené skutočnosti. Spôsob, akým operátori a operátorky vedú rozhovor, ako sa postupne striedajú v riešení problémov, ich dikcia hlasu či stoický pokoj sú ľahko zameniteľné s vedením dialógu s umelou inteligenciou. Proces riešenia problému sa však zacykluje v rôznych možnostiach, ktoré znemožňujú uzatvoriť rozumnú dohodu. Vidina vrátenia poplatku sa každým telefonátom vzďaľuje, až klientka prichádza o všetko, aj o imaginárne výhody, ktoré jej prednedávnom spoločnosť ešte ponúkala.

Dobrým riešením sa zdá, že podobne zavádzajúcim spôsobom začne komunikovať aj Dalibor. V snahe získať vrátenie vytúžených peňazí dramatizuje situáciu svojej kolegyne, ktorá vraj umiera bez rodiny a priateľov. Bezvýsledne. Z pohľadu B-dreams je všetko vyriešené a klient môže hoci aj zostať ležať nehybne na podlahe. Mnohokrát nevieme, aké zmluvy podpisujeme, s čím v rámci komunikácie s inštitúciami, bankami, poisťovňami súhlasíme, a to vedie k spleti nedorozumení. Tvorcovia rozohrali na základe telefonických rozhovorov dobre vypointovanú špirálu menších či väčších pohybových akcií, kde vizualizujú stratenosť a dezorientovanosť ľudí pri bežnom fyzickom kontakte.

Dialogické časti, v ktorých sa rieši problém s vrátením poplatku, predeľuje fyzická akcia, ktorá ich nielen vizualizuje, ale vytvára aj ďalšie významové prepojenia. Monika Haasová spolu s performermi Péterom Cserim, Gerindom K. Kartadinatom a Andrejom Šoltésom rozvíjajú motívy dialógu a nonverbálne dokážu vystihnúť typy rôznych situácií, v ktorých sa jazyk ako dorozumievací prostriedok stráca. Zostáva po ňom iba emócia, ktorá sa mení na zbraň voči druhému. Haasová ako režisérka (na záverečnej réžii spolupracovala s Karolom Rédlim) nielen vrství situácie, ale vytvára priam odyseovskú cestu hľadania fragmentov toho, čo nás spája, aj keď sme nakoniec cez veľkú snahu konfrontovaní so svojou nemohúcnosťou či vyhorením. Komunikácia s leteckou spoločnosťou tu nadobúda nečakané rozmery drámy. Mechanizmy komunikácie neraz prechádzajú do absurdných polôh a pritom sú nám povedomé.

Performerka a režisérka Monika Haasová využíva príklad telefonovania s operátormi na to, aby rozohrala proces hľadania medziľudskej komunikácie a vzťahov. Všetci performeri sa najprv v konvenčnom oblečení a s návlekmi na nohách opakovane mechanicky usádzajú. V priebehu performancie mnohokrát zmenia pozície stoličiek v priestore, jeden z nich obradne umiesťuje stôl, za ktorý si konečne všetci sadnú, ale komunikácia viazne, a tak nastúpi alkohol, ktorý vzťahy na moment uvoľní. Priestor komunikácie musí byť vždy čistý, bez stôp na našom vedomí – tomu napomáhajú neúnavní performeri v spodnej bielizni, ktorí v jednej scéne do nemoty čistia a utierajú metlami podlahu pod nohami Pétera Cseriho. Ten sa do skrumáže súboja s metlami zapletie a je pritom nútený tiež sa vyzliecť. Vytvárajú tak pocit sofistikovaného nátlaku.

Akcia performerov je viazaná na spoločný výkon, ale v istých momentoch cítiť aj individuálne prednosti a vyhranenie sa voči ostatným. Monika Haasová dokáže eskalovať situácie pridávaním komických prvkov. Gerindo K. Kartadinata, mím zo Sicílie, v závere strháva na seba pozornosť, keď nonverbálne ironizuje svojich kolegov pri jednej zo scén, v ktorých dominuje niekoľkonásobné vstávanie a sadanie si na stoličky. Péter Cseri často prejavuje svoje fyzické danosti tým, že ich vyabstrahuje do extrému vo výraze tváre či v akcii. Andrej Šoltés svojím strohým distingvovaným správaním navodzuje atmosféru dusna a dramatickej stiesnenosti. To sú ale len príklady niekoľkých z mála scén, ktoré sú viditeľne emotívne. Dramatickosť prichádza postupne, vrstvením situácií, ktoré vďaka jednoduchým scénografickým prostriedkom (stôl, stoličky či rebrík) zviditeľňujú črty vzájomného odcudzenia a malých či väčších bojov vedúcich k nepredvídateľným reakciám. Tento motív rozvíja najmä Monika Haasová, ktorá si v jednej scéne nesie kávu s tým, že čaká na pridelenie stolíka, ale nikto jej ho neponúka, a tak začne preexponovane kričať a metať sa. Hudobne a zvukovo je akcia doplnená zvonením telefónu a dynamickou samplovanou hudbou, ktorá evokuje pleskot podávajúcich rúk.

Sme naučení a naučené na formálne spôsoby vedenia rozhovorov, či už v bežnom živote, s operátormi, alebo aj v komunikácii s umelou inteligenciou. Každá časť spoločnosti, komunita či bublina má navyše svoj jazyk, svoje spôsoby, akými sa vyjadruje, kladie otázky či očakáva odpovede. Z našej komunikácie sa vytratila empatia a schopnosť porozumenia. Počúvame sa v monologických podcastoch či reels na sociálnych sieťach, ale nevieme viesť živý dialóg. Performancia Mind Your Kind zobrazuje komunikáciu včlenenú do prísnych hraníc, v ktorých existujú len možnosti, nie významy, a zaháňa tak človeka do zákopov, v ktorých cíti voči druhému len ohrozenie a antipatiu.

Odborné korektúry: Diana Pavlačková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová