Ako si vysvetliť, kým sme?

Umelecko-vzdelávacia platforma FolkLab, ktorú založili Barbora a František Morongovci, už niekoľko rokov produkuje aj tanečné a divadelné inscenácie, ktoré živo komunikujú s tradičnou kultúrou. Zároveň sú tieto diela často tvorivým stretnutím umelcov, ktorí sa mnohokrát pracovne ešte nestretli. Čo je pozoruhodné, no súčasne to so sebou nesie aj riziko, či sa poetiky rôznych tvorcov stretnú v jednotnej scénickej podobe. K pohybovej réžii a choreografii najnovšej inscenácie KÓD_ex prizvali Morongovci slovenského tanečného umelca Mateja Matejku (s Barborou Morongovou aj spoluautor námetu), ktorý dlhodobo pôsobí v zahraničí. Najprv sa Matejka ako performer etabloval v medzinárodnom divadelnom súbore Farma v jeskyni. Neskôr v Poľsku založil úspešné divadelné laboratórium Štúdio Matejka. V rámci neho sa venuje performatívnemu výskumu, tvorbe scénických kompozícií a krátkych filmov založených predovšetkým na fyzickom prejave performerov a performeriek. Na Slovensku doteraz prekvapivo viedol len workshopy alebo krátke rezidencie, preto je jeho pozvanie a vytvorenie prvého diela v domácom kontexte určite udalosťou.

Koncept inscenácie KÓD_ex je založený na komunikácii rôznych kultúrnych kódov a ich postupných aktualizácií. Tvorcovia hľadajú odpovede na otázky: Ovplyvňuje myslenie ľudí tanec či samotný pohyb, alebo jazyk? Ten chápeme ako istotu existencie, definuje nás. Ale akým spôsobom? V jednej z úvodných scén sa performeri urputne držia palíc, pritom znie mätež ich výpovedí o tom, ako chápu jazyk, tradície. Akonáhle sa niekto pustí palice a chce povedať niečo slobodne za seba, tak ho prehluší zmes hlasov ozývajúca sa priamo z palice. Sme vôbec schopní vysloviť svoj názor, teda to, čo si naozaj myslíme, alebo je všetko tvorené len nánosmi kódov, postojov niekoho druhého, koho možno ani nepoznáme, ale má na nás vplyv? Práve špeciálna zvuková „aj_palica“, ktorú technologicky vytvoril Ján Šicko, sa stáva dorozumievacím médiom a významovo definuje celý koncept diela.

Vytváranie historického diskurzu k premenám kultúrnych kódov, ktoré ako obyvatelia Slovenska v sebe nosíme, sa tu deje v troch rovinách: choreografickej, textovej a hudobnej. Matejka vytvára sled scén, ktoré definujú význam tradície ako niečoho, s čím bojujeme, čo redefinujeme, prispôsobujeme dobe, alebo úplne odmietame. Šestica performerov (Jakub Adam, Simona Kaščáková, Viktória Komolíková, Barbora Michaligová, Ján Michálik, Zuzana Palanová) predstavuje kompaktnú skupinu, ktorá na začiatku síce pôsobí, akoby hľadala kľúč ku konceptu, ale postupne na seba tanečníci pohotovo reagujú. Viaceré veľmi dynamické a pohybovo prepracované obrazy by však vynikli skôr vo väčšom priestore. Pôvodne mala byť premiéra uvedená v novovzniknutom v priestore Sýpka v bratislavských Jarovciach, napokon sa pre komplikácie uskutočnila v ďaleko komornejšom divadle Ifjú Szivek. Ak je zámer tvorcov uviesť neskôr dielo práve Sýpke, určite sa možnosti choreografie viac naplnia a vyniknú.

V textovej zložke sa reprodukované prehovory tanečníkov a tanečníc striedajú s hlasom z nahrávky. Ten patrí pamätníčke, ktorá vnáša do konceptu podobu kolektívnej pamäte. Na základe určitých situácií z minulosti sa zamýšľa nad tým, ako nás kreuje, či naopak, deformuje prostredie a historický kontext, v ktorom žijeme. Konkrétne tradície sa objavia aj priamo v diele ako svadba, ktorej rituály sa v dnešnej dobe nielen zmodernizovali, ale aj sprofanovali. Jedna z tanečníc vypočítava, čo všetko na svadbe koľko stojí. Vloženie verbálneho prejavu do performancie môže niekedy pôsobiť edukatívne alebo vysvetľujúco. Tento princíp, reakcia slova na pohyb, pôsobí vtipne v scéne, keď performeri podávajú „aj_palicu“ divákom ako médium na vedenie dialógu. Po každom dotyku diváka s „aj_palicou“ sa z nej ozve robotický hlas, ktorý oznámi nejaký výraz bežnej komunikácie a performeri ho potom na javisku stvárnia.

Hudba dvojice Martin „Majlo“ Štefánik a Juraj „Jureš“ Líška zo skupiny Fallgrapp mieša ľudové motívy so živým, mysticky pôsobiacim zvukom dlhej pastierskej trúby či so súčasnými samplami a popom. Hudba významovo pevne nesie celý koncept, dáva divákovi rámec, v ktorom môže uvažovať, ale sa aj orientovať. Kostýmy Andrey Vonkomerovej prepájajú prvky ľudového oblečenia so súčasným priliehavým strihom či odhalením tela.

Matejka do konceptu, ktorý vychádza z tanečných či hudobných foriem tradičnej kultúry, vložil pohybovú štruktúru fyzického divadla, a tak prepojil prvky folklóru, ktoré do diela priniesli Morongovci, so súčasnejšími formami. Nejde len o fyzický kontakt, mieru dynamiky, tempa, ale aj prepojenie významov, ktoré z tanca vychádzajú.

V diele KÓD_ex sa divák od odovzdávania tradícií cez ich rekodifikáciu v rámci dejín dostane až k moderným neosobným formám, ktoré ilustrujú iný spôsob komunikácie. Ten, realizovaný pomocou internetu a sociálnych sietí, môže priniesť len skratkovité definície toho, čo naozaj sme. Uvažovanie nad tým, čo je tradičné, naše a slovenské, je dnes ešte aktuálnejšie. Tvorcovia týmto dielom otvárajú diskusiu a sprostredkovávajú pátranie po našej národnej i osobnej identite.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová