Juraj BakoTáto „maličkosť“ výborne nadviazala na tému 15. ročníka Kiosku – po človeku, po divadle a tanci. Zodpovednosť za vlastné rozhodnutia zrkadlí v širšom kontexte aj stav spoločnosti. Veľká časť rozhodnutí týkajúcich sa využívania prírodných zdrojov a ich ochrany bola uskutočnená už v minulosti. Teraz však za ne ľudstvo nesie zodpovednosť. Takisto ako divák niesol zodpovednosť za svoje rozhodnutia ohľadom programu. Po celý čas trvania festivalu však bolo možno vidieť niekoľko inštalácií, ktorá každá svojím vlastným spôsobom reagovali na prítomnosť diváka a vďaka tomu sa vyvíjali v čase. Nevieme, čo tu po človeku ostane, no to niečo nadviaže na stopu, ktorú po sebe človek zanechal. Procesuálnosť všetkých inštalácií nadviazala na celkovú tému festivalu. Napríklad inštalácia Cecile (hoci možno nechcene) sa menila pod vplyvom diváckej aktivity, naopak VR projekcia Foam sa vyvíjala bez ohľadu na prítomnosť ľudí.
Po čase
Inštaláciu autoriek Vero Rišňovskej a Ani Dobiašovej s názvom Cecile bolo možné vidieť na toaletách v záhrade na Stanici Žilina – Zárečie, ktoré boli vystlaté striebornou termofóliou s rôzne nariaseným tylom v priestore. Inštalácia sa vyvíjala v závislosti od ľudskej aktivity. Tým, že priestor slúžil aj ako toalety, nastal prirodzený rozdiel medzi tým, ako bolo dielo nainštalované a ako vyzeralo po skončení festivalu. Súčasťou bol aj počítačom generovaný hlas, ktorý rozprával príbehy o svete – po mne alebo predo mnou, po svete, ako ho teraz poznáme? Inštalácia s toaletami vytvorila zvláštnu symbiózu. Malý a izolovaný priestor inštalácie pôsobil ako nový svet, v ktorom nebolo zrejmé, kde má miesto človek.
Autorské duo Viktória Lesayová a Michaela Čajkovičová vytvorili inštaláciu Polia / Fields, ktorá bola realizovaná na poli Rosina. Diváci mali možnosť požičať si bicykle zo Stanice, následne naskenovať niekoľko QR kódov a cestou na žilinské pole si vyskladať vlastnú performatívnu mozaiku. Ako v anotácii uviedla Lesayová – každý rok sa v čase konania festivalu ocitne na brigáde na kukuričnom poli v Rakúsku. V prípade zlého počasia sa jej práca sústredí do laboratória, kde triedi kukuričné zrná podľa vopred daných systémov. Od piatku poobedia až do skončenia festivalu v Žiline neustále pršalo, čo vyústilo do zaujímavého (ne)chceného spojenia s autorkou, ktorá v tom čase možno tiež pre počasie pracovala v rakúskom laboratóriu. Takže nielen neprítomnosť autorky, ale aj divákov na performatívnom zážitku bola vlastne nevyhnutná.
V záhrade Stanice bolo možné zúčastniť sa intervencie Mila Jurániho White Man and His Plan (To Save the World). Miesto pripomínalo archeologické nálezisko, ktoré bolo dôkladne označené. Juráni tu postupne odkrýval jednotlivé vrstvy pôdy, ako aj novodobé artefakty, ktoré ostali po niekom (alebo niečom) v zemi – zvyšky obalov, káble, črepy… Celá intervencia vyvrcholila v sobotné daždivé predobedie, kedy performer splynul so svojím náleziskom. Bol to akt pochovania človeka, alebo jeho dokonalého splynutia s prírodou? Po vyvrcholení ostala otázka, či Juráni svojim konaním prispel k odhaleniu antropogénnych štruktúr a pomohol tak k záchrane lokálneho ekosystému, alebo práve naopak, kopaním prerušil mnoho prírodných vzťahov a tým len prispel k jeho zániku. Odpoveď sa zrejme odhalí až časom…
Performatívna inštalácia Pamäťové stopy od zoskupenia Odivo vychádzala z ich inscenácie Stopy v pamäti, ktorá vznikla v roku 2017. Mária Danadová a Monika Kováčová v nej reflektovali spoločnú skúsenosť s tým, ako bola ich bratom diagnostikovaná paranoidná schizofrénia. V inštalácii boli v novom kontexte vystavené scénografické prvky z tejto inscenácie. Návštevníci mali možnosť voľne sa pohybovať po priestore a vytvoriť si tak z objektov vlastnú kompozíciu významov. Na zemi sa nachádzala zložená podlaha pozostávajúca zo 40 kusov štvorcovej drevotriesky, na ktorej bolo vidno stopy ľudskej činnosti – rôzne poznámky a šmuhy. V strede podlahy boli umiestnené na rotačnom motorčeku dve rastliny, na ktorých zaschla sadra. Na druhom konci miestnosti sa nachádzal oblúk s rôzne navešanými sadrovými rastlinami. Diváci si mohli podeň sadnúť a vziať do ruky diaľkové ovládanie, ktorým do strán rozhýbali dve rastliny uprostred. Okrem poznámok a šmúh na podlahe tak zostávala aj ďalšia stopa po ľudskej činnosti – sadrový poprašok. Toto všetko zo zeme sledovala bábka srnky. Zasadenie inštalácie do priestoru telocvične vytvorilo poeticky dystopickú atmosféru. V kedysi rušnej telocvični bolo počas inštalácie ticho, iba kde-tu sa ozval zvuk motorčekov. Divák sa tak ocitol v zvláštnom priestore, akoby po prírode, po človeku a po čase.
Po realite
Prostredníctvom virtuálnej výstavy Nafing. prezentoval tanečník Lukáš Zahy na Instagrame fotografie z rôznych miest a rôznych časov, ktoré zachytávajú stopy človeka vo verejnom priestore. Išlo prevažne o pozostatky nalepených plagátov a iného informačného materiálu. Vplyvom času a externých podmienok lepidlá zachytili špinu a plochy skorodovali. Zahy sa vo svojej performatívnej tvorbe už dlhšie venuje skúmaniu deliacich čiar medzi umením a neumením, realitou. Projekt Nafing. predstavoval abstraktnú výstavu s nádychom dystopie, kde sa hranica medzi súčasným a minulým zlievala. Bude umenie bez človeka umením? Dá sa hovoriť o výstave na instagrame, alebo je to len výber fotografií z autorových ciest? Dôkladne zdokumentované fotografie s udaním konkrétneho miesta a času pôsobili ako denníky stôp ľudskej činnosti. Nikto nevedel, čo sa predtým na vybraných miestach nachádzalo, no stopa po tom tam ostala hlboko vrytá. Vďaka výstave si diváci mali možnosť všimnúť podobné zvyšky stôp aj priamo v Žiline. Čím nastalo zvláštne prepojenie medzi reálnym a virtuálnym svetom.
Počas festivalu mohli návštevníci sledovať aj VR inštaláciu Viktórie Revickej v spolupráci so Samuelom Chovancom s názvom Foam. V prvý deň autorský tím pripravil všetko potrebné na vytvorenie domáceho cideru. Išlo o veľký demižón, ktorý sa nachádzal vo foyeri Novej synagógy. Návštevníci mali zároveň možnosť sledovať vo virtuálnej realite činnosť kvasiniek, pričom nešlo o naživo premietaný obraz z demižónu, ale o vopred pripravenú vizualizáciu na základe zberu dát pohybu a správania sa kvasiniek. Projekcia sa zo dňa na deň menila, pretože kvasinky sa stávali čoraz aktívnejšími, čo bolo možné sledovať aj v reálnom čase v demižóne. Celá inštalácia vyvrcholila v sobotu, počas multisenzorického večera, kedy sa výsledok stal súčasťou performancie Davida Koronciho Bruchovravy. Tým sa zavŕšil aj akýsi pomyselný cyklus. Návštevníci mohli po celý čas sledovať správanie sa kvasiniek v reálnom aj virtuálnom svete a na záver ochutnať novovzniknutý produkt.
Po všetkom
Všetky inštalácie priamo reagovali na dramaturgiu 15. ročníka. Nezamerali sa len na jednu tematickú oblasť, ale ponúkli návštevníkom a návštevníčkam rôznorodé podnety na tému „po“. Či už išlo o vytvorenie zvláštnych dystopických priestorov v podobe inštalácií Cecile a Pamäťové stopy, o tematizáciu virtuálneho a reálneho sveta vo výstave Nafing. a VR inštalácii Foam, alebo o stret s archeológiou antropogénnych štruktúr prostredníctvom intervencie White Man and His Plan (To Save the World). Nielenže inštalácie pôsobili tematicky rôznorodo, zároveň sa každá vyvíjala v čase, a tak vždy ponúkli návštevníkom jedinečný zážitok.
