Emil a jeho (naši) priatelia

Smrť je z kultúrno-antropologického pohľadu častý umelecký námet aj silný katarzný prvok divadla, ktorý môže zároveň pôsobiť terapeuticky. Možno preto sme krátko po sebe mohli v nezávislom divadle vidieť dva projekty na podobnú tému. Po Tomášovi Procházkovi, ktorý sa vo svojej performancii Večer, chvíle predtým, ako som spáchal samovraždu vyrovnával so smrťou blízkych osôb, ktoré sa rozhodli dobrovoľne odísť zo sveta, sa v inscenácii Prevádzači toho istého námetu dotýka aj súbor Divadla Petra Mankoveckého. V tejto súvislosti ťažko nespomenúť neviditeľné spojivo oboch diel, ktorým je osoba herca a pedagóga Petra Mankoveckého. Procházka hovorí o tom, ako ho Mankoveckého dobrovoľná smrť zasiahla, priamo v performancii. V inscenácii DPM sa postava priateľa, ktorý si vezme život, síce volá Emil (a zrejme je fiktívna), no málokomu aspoň na moment neskrsne v hlave spomienka na hereckého pedagóga väčšiny členov súboru.

Rozdiel medzi oboma dielami je však značný – kým Procházkova performancia má autoterapeutické črty a spracúva autentickú životnú skúsenosť, čo vyvoláva pocit intímneho a ťaživého zdieľania, tvorcovia z DPM sa k téme postavili s nemalou mierou humoru. Ten je obsiahnutý už v texte Lenky Garajovej, ktorý je vyskladaný z množstva jemne absurdných situácií a dialógov. Smrť kamaráta je tu príležitosťou pre trúchlenie, ale má aj nádych dráždivého tajomna a je tiež priestorom pre etnologické, sociologické a filozofické skúmanie.

Pomedzi vtipné či miestami zámerne až prepiato sentimentálne dialógy autorka a celý tvorivý tím, ktorý režijne vedie Šimon Ferstl, otvárajú aj nemálo provokatívnych otázok. Záhadno-mystifikujúca úvodná situácia, v ktorej si jedna zo žien chatuje s mŕtvym, napríklad tematizuje bizarný súčasný fenomén posmrtného profilu na sociálnych sieťach. Človek si môže ešte pred smrťou určiť správcu svojho profilu, ktorého stena sa následne stáva akýmsi pomníkom pre pozostalých. Dokonca je možné, že s nimi bude zosnulý ďalej komunikovať – netreba na to ani médium a špiritistickú seansu. Nuž, ani posmrtné rituály už nie sú to, čo bývali. Na druhej strane, pripomína to prax niektorých kmeňov, ktoré svojich mŕtvych neoplakávajú, ba dokonca ani nevnímajú ako zosnulých – starajú sa o nich, zhovárajú sa s nimi či dokonca radia, veriac, že telesná schránka nie je to podstatné a duch človeka ostáva s preživšími v rodine. Tvorcovia tak umne privádzajú divákov k úvahám – je náš negatívny pohľad na smrť jediný možný? Dá sa na vlastnú smrť, ale najmä na smrť blízkeho pripraviť? Vieme dnes smútiť inak? A koho by ste si vybrali ako svoj „legacy kontakt“?

Nie všetko, čo v inscenácii zaznieva, umocňuje tému alebo podporuje myšlienkovú výstavbu textu. Niektoré obrazy sú len zábavné, prípadne dotvárajú predstavu o postavách a ich letmo načrtnutých vzťahoch – z dramaturgického pohľadu by sa dalo všeličo vynechať, alebo naopak, doplniť. Ale paradoxne to vôbec neprekáža, sila inscenácie totiž môže tkvieť práve v niektorom z malých impulzov, pre každého diváka v inom – v krehkosti toho, čo sme nestihli urobiť pre svojho blízkeho či v otázke, ktorá sa vracia ako bumerang: mal/a som si to všimnúť? Na povrchnosť vzťahov, našu vzájomnú nevšímavosť reagujú napríklad aj otázky Arthura Arona určené párom, ktoré sa majú vďaka nim spoznať. Podobných hier s otázkami pre partnerov či priateľov sa v ostatnom čase objavilo na trhu viacero, čo je príznakom našej degradujúcej schopnosti viesť hlboký, úprimný dialóg – aj postavy v inscenácii sa tomu vyhýbajú a oháňajú sa formulkou: je to príliš osobné. Na druhej strane nás tento lajtmotív priamo konfrontuje s niečím, čo pre vlastné pohodlie dobrovoľne vytesňujeme. Keby ste vedeli, že dnes večer zomriete bez možnosti s niekým komunikovať, čo by ste ľutovali, že zostalo nevypovedané? Komu by ste to adresovali a prečo ste to doteraz nepovedali?

Prevádzači sú po SHIfT-e ďalšia inscenácia v repertoári DPM, schopná ťažiť aj z ťaživých tém, ktoré sú v pandémii ešte vypuklejšie. Robí to však neprvoplánovým spôsobom a s ľahkosťou, čomu napomáha ambientná hudba a najmä herecké obsadenie. Tomáš Turek, Jakub Jablonský, Lena Libjaková a Edita Koprivčević Borsová predstavujú blízky okruh Emilových známych. Kým táto štvorica využíva najmä princíp komentovania s nadhľadom a darí sa im výborne balansovať na hrane vážnosti a (čierneho) humoru, Tomáš Pokorný ako Emil utlmuje komický register a predstavuje skôr hĺbavého, miestami až komótneho čudáka, nepraktického umelca, ktorý je nímandom a géniom zároveň. Napriek tomu však rovnako dokáže vyvolať v divákovi úsmev a sprostredkovať aj bizarné myšlienky, ktoré pod lupou stoja za úvahu. V tomto zmysle je pôsobivým momentom najmä výstava Emilových neobrazov. Prázdne plátna ako priestor pre nekonečné rozvíjanie autorovej aj recipientovej fantázie sú výbornou metaforou vecí, ktoré nás v živote presahujú, ktoré nedokážeme racionálne vyhodnotiť či logicky spracovať.

Emilova vernisáž nenechá chladným zrejme nejedného návštevníka. Divadelníci z DPM vytvorili pôsobivú scénickú koláž – pomerne úspornú v inscenačných prostriedkoch, ale komplexnú v pohľadoch na tú naoko nepríjemnú okolnosť konca života človeka. Mimochodom – keby ste vedeli, že do roka zomriete, zmenili by ste niečo vo svojom živote? A čo pre vás znamená priateľstvo?