Dominika DudášováZa jeden deň dielo (ne)vytvoríš
Do medzinárodnej súťaže 24 hour film race sa zapájajú filmoví tvorcovia s cieľom vytvoriť krátky film za stanovený čas 24, 72 alebo 100 hodín. Jej divadelný ekvivalent, The 24 Hour Plays, vznikol v roku 1995 v Spojených štátoch amerických. Týmto konceptom sa na Slovensku v roku 2018 inšpirovalo divadlo Ticho a spol.
Podujatie sa u nás nekoná pravidelne, organizátori dosiaľ zrealizovali štyri ročníky, pričom tretí a štvrtý boli súčasťou celoslovenského podujatia Noc divadiel. Úlohou mladých režisérov je za dvadsaťštyri hodín vytvoriť autentický divadelný tvar, ktorý bude korešpondovať s určenou témou. V prvých troch ročníkov to boli Deň po (2018), Láska (2019) a Ľudskosť (2022). Tohtoročné zadanie sa od predchádzajúcich odlišovalo – vytvoriť inscenáciu s piatimi slovami, ktoré tvorivý tím dostával postupne. V minulosti sa podujatia zúčastnili traja až štyria režiséri a režisérky, ktorým náhodne pridelili hercov a herečky. Tento rok došlo k zmene a projektu sa zúčastnilo iba jedno zoskupenie – režisérka Martina Havierová s Ondrejom Gajdošom, Katarínou Hlinkovou, Jergušom Horváthom, Viktóriou Orendášovou, Biancou Slávikovou a Martinom Uhlárikom.
Na konci je aj tak skoro všetko inak
Súčasťou prezentácie vytvoreného javiskového tvaru je videozáznam, ktorý zobrazuje proces tvorby – zadanie, odkrývanie slov, ale aj rozhovory v tvorivom tíme, ich myšlienky, nápady, a nakoniec aj bežné denné činnosti. Video je zhutneným materiálom, ktorý divákom poskytuje nielen náhľad do priebehu tvorby diela, ale slúži aj ako porovnanie pôvodných úmyslov s finálnou realizáciou.
Tvorcovia svoje približne štyridsaťminútové krátke autentické dielo definovali ako retro dedinskú komédiu o jednom nebohom. Scénografia je minimalistická – niekoľko stoličiek a dominantný prvok – kríž vytvorený z neónových lámp. Inscenáciu rámcuje tradičný dedinský pohreb, na ktorom Ondrej Gajdoš hrá kňaza. Obradne predspievava smútočné verše, pričom trúchliaci a predovšetkým trúchliace zveličene a usedavo plačú. Tvorcovia až karikatúrne zobrazili smútok za zomrelým preto, aby následne ukázali bujarú vravu na kare. (Pravdaže, s chlebíčkami.) Touto skratkou poukazujú na stereotypný jav pohrebných hostín, keď najmä vzdialenejšia rodina či známi pomerne rýchlo zabúdajú na milovaného zosnulého a oddávajú sa zábave.
V hlavnej úlohe: fúrik dedinský
Hlavným objektom inscenácie je fúrik, ktorý je reprezentovaný stoličkou. Keď sa smútiaci rozídu, dostávame sa do bežného dedinského prostredia s jeho typickými problémami. V tomto prípade tvorivý tím pracoval so susedským požičiavaním a strácaním náradia. Dedinčania si pri spoločnom stretnutí vyrozprávajú príhody, ako každý jeden požičal fúrik inému dedinčanovi, ale dotyční ho nevrátili. Našťastie sa im ponúka riešenie – v dedine sa nachádza ešte jeden fúrik, ktorý zrazu spadá do akéhosi kolektívneho vlastníctva. Dohoda je jasná – budú sa pri starostlivosti oň každý deň striedať. Režisérka výmenu fúrika vyriešila usadením hercov a herečiek do polkruhu a namierením bodového svetla na rozprávajúceho. Postavy k nemu pristupujú rozlične. Jerguš Horváth prejavuje radosť z obyčajného fúrikovania, Martin Uhlárik stvárňuje romantický vzťah k fúriku založený na sexuálnej príťažlivosti, Ondrej Gajdoš zas hru ako s malým dieťaťom. Pre Katarínu Hlinkovú je zdrojom magickej energie, Bianca Sláviková ho odkladá v okamihu, keď vyčerpala všetky možnosti, ako ho propagovať na sociálnych sieťach a Viktória Orendášová s ním trávi čas pri rybárčení. Spočiatku všetko vyzerá harmonicky, dedinčania si fúrik bez škriepok odovzdávajú. Herci a herečky tu kladú dôraz na pokojný až mierumilovný posun objektu, ale zároveň zobrazujú smútok za vecou, ktorú vlastnia iba dočasne. Problém nastáva v okamihu, keď fúrik všetci nevyhnutne potrebujú. Každý z iných dôvodov. Tu sa z láskavých obyvateľov stávajú chaotické a podráždené osoby, všetky s jediným cieľom – ukoristiť si žiadaný objekt iba pre seba.
Straty bez nálezov
Spoločný majetok je však opäť potrebný – pri pohrebe, na ktorom sa na konci ocitáme. Súčasťou tejto rozlúčky so zosnulým už nie je hyperbolizovaný plač, ale strohé venovanie predstavenia veciam, ktoré každý z nás stratil. Fúrik, ktorý tu symbolizuje v prvom rade stratené veci, môže reprezentovať aj ukončené vzťahy, životné etapy či záľuby, ktorých sme sa časom vzdali. Všetko sú to malé pohreby a malé smútky. A tak ako pri prvom pohrebe a kare, aj my sa pri podobných stratách v konečnom dôsledku otrasieme a azda aj trošku zabavíme.
Na konci expresne vytvoreného javiskového tvaru sa sami seba pýtame, čo všetko sme v našich životoch stratili. Tvorcovia nás však nenútia reflektovať naše straty ťaživo či bolestne. Naopak, zamýšľame sa nad nimi prostredníctvom známych, niekedy bizarne vtipných až fraškovitých situácií, udalostí či prostredí. A nechýba pri tom ani stará dobrá dedinská dychovka.
Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová
